07 Choroba ako pomoc pri poznávaní zákonov života

Predslov

MUDr. Ivan Rusnák

 Vážený čitateľ, kniha, ktorú si práve otvoril je písaná s úmyslom pomôcť ľuďom nájsť nový postoj k chorobám. Pochopiť ich význam v živote človeka, ich úlohu pri hľadaní zmyslu života. Vyjasniť, či život a choroby  ľudí sú výsledkom náhod, alebo jestvujú zákonité pravidlá, prečo nás choroby postihujú. Sú choroby naozaj našími najväčšími  nepriateľmi, alebo je to všetko nejak inak?

Základ kapitolám dali stretnutia s poslucháčmi na prednáškach o poznávaní nových pohľadov na úlohu medicíny v dnešnej dobe. Medicíny, ktorá považuje človeka nielen za bytosť telesnú, ale hlavne za bytosť prežívajúcu svoj život vo sfére duševnej. Vo viacerých kapitolách sú dávané aj konkrétne príklady z praxe, ktoré potvrdzujú, že naše duševné postoje a reakcie sú základnými príčinami telesných chorôb.

Verím, že čas ktorý venujete čítaniu  bude užitočný pre Váš život. 

S láskou v srdci Vám odovzdávam obsah stránok tejto knihy Ivan Rusnák.

Dovoľte mi úvodom úprimne poďakovať Nadačnému fondu Duchovnej medicíny so sídlom vo Velkém Týnci za finančnú podporu pri vydaní tejto knihy a mnohým ďalším pomocníkom.

Zároveň vyslovujem poďakovanie majstrovi  Zděňkovi Hajnému  z Prahy za láskavé zvolenie uverejniť na titulnej strane výrez z jeho diela Betlehemská krajina.

 

1. Choroby a náš život

Zdravie sme my ľudia dávali v minulosti a dávme aj v súčasnej dobe vždy na jedno z prvých miest v rebríčku životných hodnôt. Aj keď si zdravie tak vysoko ceníme, málokedy sa však aktívne snažíme o jeho udržanie. Skutočnú dôležitosť zdravia si zväčša uvedomujeme až v dobe, keď zdravie strácame buď my sami, alebo naši blízki. Keď ochorieme, snažíme sa zdravie znovu získať, aby sme mohli žiť opäť podľa svojich predstáv. Téma zdravia je prítomná v našom živote každodenne Pri stretnutiach s inými ľuďmi,  pri  rozhovoroch  s nimi sa veľmi často  venujeme  práve zdraviu. Na otázku : „Ako sa máš ?“ odpovedáme nezriedka tak, že hovoríme o stave nášho zdravia. „Bolí ma hlava.... nemôžem spávať....žijem stále v strese a trápi ma žalúdok....mám problémy s chrbticou...vieš - môj žlčník ma hnevá...doktor mi zakázal sladké, mám ľahkú cukrovku....joj dobre že si mi pripomenul, musím užiť lieky... a tak ďalej. Hovoríme o zdraví svojich blízkych, známych, spolupracovníkov, stránky novín a časopisov zaberajú informácie o chorobách prominentných osobností spoločenského života.

Všetci chceme byť zdraví.  Choroby považujeme za svojich nepriateľov, nad ktorými je  potrebné zvíťaziť. Výskumom chorôb sa zaoberá vo  svete mnoho vedeckých pracovníkov. Vyvíjajú sa stále nové lieky, ale boj nemá konca. Objavujú sa nové choroby, spomeňme si len na AIDS, chorobu šialených kráv, vtáčiu chrípku, Alzheimerovu chorobu. Vo veľkom rozsahu sa rozširujú  hlavne ochorenia psychické, ako depresia a s ňou  ruka v ruke kráčajúci chorobný strach. Pribúdajú drogové závisloti, tučnota, cukrovka,  alergické ochorenia a iné.

Do zdravotníctva je snaha dostať čo najviac finančných prostriedkov, aby bolo možné zakúpiť najnovšiu techniku pre včasné zistenie diagnóz i na liečbu samotnú. No ľudia sú chorí stále. V poradí príčin smrti v civilizovaných krajinách nedochádza k zásadnému obratu. Na prvom mieste je stále arterioskleróza so svojimi následkami a na druhom mieste nádorové ochorenia . Len tieto dve skupiny ochorení tvoria skoro dve tretiny všetkých príčin úmrtí, veľmi často predčasných.

Začíname chápať aj to, že nie na prvom mieste zdravotníci , ale my ľudia sami najviac rozhodujeme o svojom zdraví. My sami a spoločnosť, v ktorej žijeme,  ktorú si ale tiež sami ako občania spoločnosti vytvárame. Z toho však vyplýva aj zodpovednosť,  ktorej nás nemôže nikto zbaviť.

Vieme a nepochybujeme o tom, že fajčenie škodí zdraviu a skoro polovica z nás fajčí. Vieme, že nadmerné požívanie alkoholických nápojov je zdraviu škodlivé a predsa ľudia pijú často bez miery. Chápeme, že sa nemáme prejedať a predsa nevieme odolať. Všade počujeme, že sa máme telesne pohybovať, a predsa sedávame do noci pri televízii a unavení vstávame ráno do práce. Žijeme dlhodobo v stresových situáciách, ktoré nevieme riešiť.

Sme v začarovanom kruhu a nevieme z neho vystúpiť na pevnú pôdu. Chceme byť šťastní , ale šťastie a radosť nám poväčšine unikajú a tak mnohí sa vzdávajú a nechávajú  všetko na „náhodu“, reptajú na osud. Mnohí sú nespokojní, že napriek užívaniu liekov im nie je natrvalo lepšie, že choroba sa vracia a lekári si s ňou nevedia poradiť.

Pracovníci  medicínskych oborov – lekári, zdravotné sestry, spolu s výskumníkmi a farmaceutmi sa neustále snažia pomáhať chorým ľuďom. Liečiť a vyliečiť ich, prípadne aspoň zlepšiť ich dlhodobé ťažkosti týkajúce sa či už tela, alebo duše. Snažia sa oddialiť okamih ukončenia života. Snaha  je naozaj veľká. S vynaložením všetkých síl bojujeme s chorobami a so smrťou. Považujeme ich za našich najväčších nepriateľov, ale výsledky nášho snaženianie nie sú  sú také ako by sme si predstavovali.

Dostávame sa do problémových situácií aj k vôli liekom, v ktoré sme verili, že nám pomôžu zvládnuť väčšinu chorôb. Tešili sme sa, že pomocou antibiotík zvíťazíme nad infekčnými chorobami, ale baktérie sú šikovnejšie ako výskumníci v laboratóriách.Zisťujeme, že baktérie sú čoraz viac odolnejšie voči antibiotikám. Ich odolnosť - rezistencia robí veľa starostí hlavne v nemocniciach a pri všetkej snahe v posledných rokoch nových antibiotík nepribúda. Hľadajú sa nové stratégie liečby a prevencie bakteriálnych ochorení. Jeden z výskumníkov  však poznamenáva, že rozvoj rezistencie na antibiotiká u mikróbov pôvodne dobre na ne citlivých, je popri smrti a daniach ďalšou životnou istotou, ktorú máme. K tomuto poznaniu sme sa dostali len po niečo viac ako 60 ročnom bežnom používaní antibiotík. Zistenia na základe výskumov v USA v rokoch sedemdesiatych až deväťdesiatych nás nemôžu nechať ľahostajných, pretože ich výsledok je veľmi závažný. Štatistické zhodnotenie príčin úmrtí v amerických nemocniciach dáva totiž lieky, v dobrom úmysle podávané chorým, na piate miesto v  poradí príčin úmrtí. To je naozaj veľmi závažný fakt! Je to výzva k zamysleniu sa! Áno, lieky v tom najlepšom úmysle podávané, svojimi závažnými vedľajšími účinkami môžu urýchliť odchod  liečeného človeka z tohto sveta.

Veď len sa pozrite do zásuvky, kde majú uložené lieky ľudia chronicky chorí. Nájdete tam bežne od päť do desať, ale i  viac druhov liekov, čo znamená, že užívajú päť až päťdesiat tabletiek denne i viac. Verte, že nepreháňam.  Počas svojho pôsobenia som sa totiž  stretol s pacientom, ktorý užíval denne 52 tabletiek. To je za mesiac 1.500, za rok 18.000 tabletiek !!! Tento  spôsob liečby musí bezpochyby pôsobiť v organizme človeka ťažko odhadnuteľným spôsobom a nemôže byť prospešný.

Máme účinné lieky proti poruchám srdcového rytmu, ale tieto lieky samé môžu poruchy rytmu vyvolávať. Ako prevenciu rozvoja arteriosklerózy sme si zvykli už pomaly masovo podávať kyselinu acetylosalicylovú /Anopyrin, Acylpyrin, Aspirin/. Áno, má to svoj preventívny význam, ale krvácania zo sliznice žalúdka a dvanástnika nám často komplikujú situáciu a tak pri istotu pridávane hneď lieky, ktoré bránia vzniku vredov sliznice žalúdka a dvanástnika. Tieto však znižujú tvorbu žalúdkovej kyseliny a tým viac, alebo menej narušujú systém trávenia potravy, z čoho môžu plynúť ďalšie ťažkosti, na ktoré treba ďalšie lieky. Podobné účinky na sliznicu žalúdka ako Acylpyrin má veľké množstvo liekov  proti bolesti, voláme ich nesteroidné antireumatiká. Tieto lieky okrem narušovania sliznice spôsobujú aj zadržiavanie vody v tele čím preťažujú srdce a u ľudí s menej výkonným srdcom môžu spôsobiť jeho zlyhanie. Dlhodobé nadužívanie liekov od bolesti vedie k poškodeniu obličiek, čo po rokoch vedie k ich zlyhaniu funkcie a nutnosti trvalej liečby umelou obličkou.

Príkladov by bolo veľmi veľa. Nie je ale  účelom zaujať v tejto dobe odmietavé stanovisko k liekom, ale upozorniť, že  by sme sa mali zamyslieť, prečo nám stále viac a viac pribúda ľudí, ktorým dlhodobo musíme podávať také veľké množstvá liekov? Lieky nakoniec samé môžu urýchliť odchod človeka z tohto sveta. Prečo často musíme liečiť komplikácie liečenia liekmi, teda prečo sa objavuje potreba liečiť choroby súvisiace s liečením? Naozaj nie je iné východisko, len vyvíjať nové lieky,  hľadať nové liečebné postupy, nakoniec až s tendenciou nahrádzať choré  orgány umelými, alebo transplantovanými ako je to pri ochoreniach  ciev, kĺbov, obličiek, pečene, srdca, či podžalúdkovej žľazy?  Uvažujeme perspektívne o zmene genetických informácií v bunkách, za účelom zníženia náchylnosti na choroby.  Je toto naozaj jediná cesta k zachovaniu zdravia?

Je načase  začať hľadať, ako, akým spôsobom možno pohnúť dopredu celý problém chorôb, ich príčin a ich liečenia. Ako sa dostať zo spomínaného začarovaného kruhu boja s chorobami. Dajme  si odvážne otázku, či sú choroby naozaj  úhlavným nepriateľom v našom živote, alebo je potrebné  začať nazerať na ne z úplne iného uhla pohľadu!

2. Človek bytosť duševná

Ako ďalej? Je z tejto situácie východisko? Je možné niečo vymyslieť? Aby sme sa mohli v tejto situácii, týkajúcej sa zdravia pohnúť ďalej, budeme musieť začať hľadať odpoveď na základnú otázku.  Kto je to pozemský človek , kto som to vlastne ja?

Budeme musieť pochopiť a prijať, že pozemský človek nie je len to, čo je našim očiam viditeľné a čo je hmatateľné. Musíme si uvedomiť, že pozemský človek nie je len bytosť s viditeľným a hmatateľným telom z hrubej hmoty, v ktorom sú jednotlivé orgány, o ktoré sa zaujíma medicína, ale že človek je bytosť, ktorá žije svoj život aj životom vnútorným, navonok neviditeľným - životom duševným a citovým! Človek je aj bytosťou duchovno-duševnou.  Skúsme si len spomenúť, koľko času v priebehu dňa venujeme práve vnútorným, duševným prežívaniam, vnútorným rozhovorom s ľuďmi, na ktorých myslíme. Úvahám v duši, obsah ktorých bez vedomia ľudí okolo nás  prežívame naplno v citovej oblasti.

Zlostíme sa, tešíme, bojíme sa , trápime sa, zaujímame voči iným postoje v láske, ale aj v neláske, v závisti, panovačnosti, nenávisti, či  v iných citových obmenách. To všetko nevyhnutne pôsobí i naše telo, na jeho pohodu i nepohodu. Nikto z nás nepochybuje, že duševné hnutia sa premietajú do telesnosti, do zdravia aj chorôb nášho tela. Veď múdrosť starých prísloví to jasne vystihuje: „V strachu zbledol ako stena“, „Od žiaľu mu srdce puklo“,  „Od zlosti ho porazilo.“  Len pouvažujte a nájdete ešte mnoho iných.

O vzťahu telesných chorôb k duševným stavom sa už veľa vie a sledujú sa rôzne súvislosti medzi duševnými stavmi a telesným zdravím v kladnom aj zápornom zmysle. Známe sú skoro úsmevné štatistické hodnotenia o tom, že muži, s ktorými sa manželky ráno lúčia pravidelne tak, že ich pobozkajú, majú menej dopravných nehôd a dožívajú sa v priemere o päť rokov viac, ako muži s ktorými sa ženy takto nelúčia. Pochopiteľne nie je rozhodujúci bozk, ale duševná pohoda v rodine. Rozhoduje vzťah lásky hojivo pôsobiaci na dušu i na telo. Bozk len symbolicky poukazuje na pohodu v rodine. Poznanie v tomto smere sa nedá využiť ako rozumovo spoznaný a naučený fakt a použiť ho s tým, že odo dneška si žena povie,  že bude muža ráno bozkávať, nech si teda požije. To by nemalo účinok. Lebo, ak sa nemáme radi, ak v tom nie je láska, ak v tom nie je radostné očakávanie, že už ráno sa tešíme, že sa popoludní znovu stretneme,  tak sa účinok na pohodu duše a následne i tela sa nemôže dostaviť.

Je známe, že slobodní muži žijú kratšie ako muži ženatí, osamelosť im totiž neprináša pokoj, pohodu, ale skôr zatrpknutosť, nespokojnosť, výkyvy v životospráve, často závislosť na alkohole, fajčení a to všetko ovplyvňuje telesné zdravie.

Keď nahliadneme do vzťahov medzi pacientami a lekármi, tam tiež nájdeme súvislosti s účinnosťou liečby na základe duševného stavu. Známe sú výsledky štúdie zo Švédska z osemdesiatych rokov, pri ktorej sa hodnotila dĺžka liečby a zároveň aj práceneschopnosti u bežného ochorenia, ako je angína.

Jedna skupina sledovaných u toho istého lekára bola liečená bežným všeobecne i nám známym spôsobom, aký je zvyčajný i na našich ambulanciách. Pacient prichádza s tým, že ho bolí hrdlo a má horúčku. Lekár povie „otvorte ústa – máte angínu – tu máte recept na penicilín – sestrička odoberte výter z mandlí a vypíšte práceneschopnosť - o týždeň príďte na kontrolu – „kto je ďalší v poradí?“

Druhá skupina dostala navyše len 2 minúty, počas ktorých im lekár povedal, aby sa nebáli, že vyššia teplota bude trvať ešte jeden až dva dni. Ak by pretrvávala i potom,  majú mu zatelefonovať a on zabezpečí všetko, aby nenastali žiadne komplikácie. Podľa výsledkov mikrobiologického vyšetrenia prípadne zmení liečbu. Tento kratučký rozhovor „navyše“ mal taký účinok,  že práceneschopnosť u tejto druhej skupiny, kde lekár vytvoril atmosféru dôvery a pohody bola v priemere o štvrtinu kratšia ako u skupiny, kde „nebolo času“ venovať sa duši pacienta.

Je málo myslieť si,  že oblasť duše je oblasť, ktorú majú mať na starosti len psychológovia a psychiatri. Lekár je len vtedy dobrým lekárom, keď okrem správneho odborného prístupu v diagnostike a liečbe má v sebe dar byť človekom, ktorý sa vie vcítiť do duše pacienta a nie je sústredený len na výsledky odberov krvi a technických prístrojových vyšetrení. Takýmto spôsobom  sa jeho ľudská úroveň znižuje na roveň bezcitného stroja, ktorý ak niečo predsa  citovo prejavuje, tak    nervozitu,  že  ho  pacient  „nepodstatnými“ rečami len zdržuje. Pacienta „je predsa možné vybaviť aj cez sestričku“ , stačí ak zostatne stáť  za dverami ambulancie, načo s nim strácať čas. Rozprávanie sa s pacientom /čo znamená v preklade – trpezlivým človekom/ sa u nás pomaly stráca. No a predsa dobrosrdečný, cituplný rozhovor je jediný možný prostriedok ako sa dotknúť duše, podstaty človeka, pomôcť jej.  Pohladiť ju, hľadať spoločne východiská zo zložitých situácií v živote, ktoré zraňujúc dušu sa premietajú do tela a jeho chorôb.  Rozhovor, v ktorom lekár počúva, čo mu pacient hovorí. Lekár ho pritom usmerňuje, ale hlavne počúva.
Nedá mi nespomenúť tu prvú prednášku z vnútorného lekárstva na lekárskej fakulte v Bratislave, ktorú nám prednášal  v roku 1966 pán akademik Niederland.  Okrem iného v  prednáške povedal vetu, ktorá mi utkvela v pamätil: „Počúvaj pacienta – hovorí ti diagnózu“! Mnoho lekárov i mysliteľov sa zaoberalo vzťahom medzi lekárom a pacientom. Len niekoľko krátkych úvah na túto tému.

Sir Sydney Smith na edinburskej univerzite v roku 1953 poslucháčom povedal: „Pamätajte, že veľa pacientov neprichádza k vám iba preto, že trpí telesnou poruchou, ale preto, že má doráňanú dušu, utrápené svedomie a zlomené srdce. Ukážky týchto chorôb nie sú pravdaže viditeľné vo vašich vitrínach. No sú to veľmi časté choroby a veľká časť vašich lekárskych úspechov bude závisieť od toho, koľko pochopenia a pozornosti budete venovať ich liečeniu.
Maudsley to vyjadril slovami: „Žiaľ, ktorému sa neuľavilo slzami, rozplače iné orgány“. Exupery hovoril, že mu je ďaleko bližšie posadiť sa k rozhovoru s lekárom, ako venovať sa len výsledkom a „technike“ medicíny.

Áno, plne chápajúc i postavenie citlivého a dobrého lekára, je tu aj druhá stránka problému medicíny dnešnej doby. Administratíva, ktorou sa musí lekár zaoberať, bodový systém poisťovní, spoločenský tlak vytvárajúci veľakrát obraz, že doktor je vždy vinný, ak liečba nedopadne tak, ako si to pacient, alebo jeho príbuzní predstavujú. Je tu i náročný pacient, ktorý očakáva nemožné od lekára, neuvedomujúc si svoju vlastnú zodpovednosť za svoje zdravie. Avšak lekár ktorý v sebe má, budoval a buduje to, čomu hovoríme „umenie medicíny“ dokáže pri naviazaní vzťahu dôvery s pacientom situáciu prakticky vždy správne zvládnuť. A pokiaľ ide o sťažnosti na lekárov, tie skoro vždy súvisia s tým, že  nevznikol práve spomínaný správny vzťah dôvery medzi lekárom a pacientom. Je to veľká škoda, že nie je naň čas!

Súvislosti o vzťahu tela a duše síce veľmi pomaly, ale predsa prenikajú do povedomia ľudí. Týmito vzťahmi a súvislostiam medzi dušou a telom sa zaoberá v dnešnej dobe  odbor psychosomatická medicína.  Je to nepochybne správne, ale nesie to zatiaľ v sebe nevyriešený problém – slabinu, bez odstránenia ktorej nie je možné dosiahnuť zásadný obrat. Duševný život človeka - psychika súvisiaca s citovými stavmi, ktoré nami hýbu je totiž zatiaľ v medicíne považovaná len za produkt vytvorený v mozgu - teda v hmotnej štruktúre. Je to ale naozaj tak? Je duševné produkt telesného? Skúsme po tom pátrať a hľadať odpovede. 

Ak sa ale chceme pohnúť ďalej a dopredu musíme si odpovedať na  jednoduchú, ale mimoriadne dôležitú  otázku: „ Kto som to ja?“ Len jej pochopením a vyriešením sa môže dnešná medicína dostať dopredu. Snažíme sa spoznávať vesmír, lietať na iné planéty, ale odpovedať si na túto otázku o sebe samom, o svojej podstate – to nevieme!

So súhlasom autora prevzaté z knihy MUDr. Ivana Rusnáka: Choroba ako pomoc pri poznávaní zákonov života.

Stránky autora: akvamarin.peruno.sk