12 01 01 Vo Svetle Pravdy

12. Vnútorný hlas

Abdruschin

Tak zvaný »vnútorný hlas«, to duchovné v človeku, ktorému môže načúvať, je cit!

Nadarmo sa ľudovo nehovorí: »Prvý dojem je vždy správny.« Ako vo všetkých podobných prísloviach a porekadlách, tak i v tom je hlboká pravda. Dojmom vyrozumievame vždy cit. Čo človek napríklad cíti pri prvom stretnutí s niekým, kto mu bol doteraz cudzím, je buď akýsi druh výstrahy, napomenutia k opatrnosti, stupňujúci sa až k úplnému odporu, alebo je to niečo príjemného, až sympatického, v mnohých prípadoch je to i ľahostajnosť. Ak sa odsunie v priebehu rozhovoru a ďalšieho styku vplyvom úsudku rozumu tento dojem nabok, alebo sa úplne zotrie tak, že sa vynorí myšlienka, akoby prvý dojem bol falošný, preukáže sa na konci takejto známosti takmer vždy správnosť najprvšieho citu. Často ku krutej bolesti tých, kto sa nechali zviesť rozumom pod vplyvom klamného chovania sa k ľuďom.

Cit, ktorý nie je viazaný na priestor a čas a je v spojení s rovnorodým, duchovným, večným, rozpoznal v druhom ihneď pravý druh a nedal sa klamať obratnosťou rozumu.

Omyl pri cite je celkom vylúčený.

Kedykoľvek sa stáva, že sa ľudia mýlia, sú dva dôvody, ktoré zaviňujú tieto omyly: Buď rozum, alebo pocit.

Často počúvame: »Tak som sa zase nechal zviesť svojím pocitom a napálil som sa. Človek sa má predsa len spoliehať na rozum!« Takí ľudia chybili, že považovali pocit za vnútorný hlas. Velebia rozum a netušia, že práve ten hrá pri pocite veľkú úlohu.

Preto bdejte! Pocit nie je cit! Pocit vychádza z hrubohmotného tela. Telo vyrába pudy, ktoré riadené rozumom dávajú vzniknúť pocitu. Je to veľký rozdiel od citu. Spoločná práca pocitu a rozumu rodí však fantáziu či obraznosť.

Na duchovnej strane máme teda len cit, povznesený nad priestor a čas. (Prednáška č. 86: »Cit.«)

Na pozemskej strane máme v prvom rade hrubohmotné telo, viazané na priestor a čas. Z tohto tela vychádzajú pudy, ktoré spoluprácou rozumu vybavujú pocit.

Rozum, produkt mozgu viazaného na priestor a čas, dokáže za spolupôsobenia pocitu vytvoriť fantáziu ako najjemnejší a najvyšší druh hmoty. Fantázia je teda výsledkom spolupráce pocitu s rozumom. Je jemnohmotná, ale bez duchovnej sily. Preto môže fantázia účinkovať len spätne. Dokáže ovplyvniť vždy len pocit svojho výrobcu a nie je nikdy schopná vyslať zo seba prameň sily na iných. Pôsobí teda len spätne na pocit toho, kto ju vytvoril. Môže rozplameniť len k vlastnému nadšeniu a nemôže nikdy pôsobiť na okolie. To je určitý znak nízkeho stupňa. Inak je tomu pri cite. Ten má v sebe duchovnú silu, tvorčiu a oživujúcu, a pôsobí tým, že vysiela prúdy na iných a týchto strhuje a presvedčuje.

Máme teda na jednej strane cit, na druhej strane telo – pudy – rozum – pocit – fantáziu.

Cit je čisto duchovný, stojí nad priestorom a časom. Pocit je jemná hrubohmotnosť, odvislá od pudov a rozumu, je teda na nižšom stupni.

Vzdor tejto jemnej hrubohmotnosti pocitu nemôže však nikdy nastať zmiešanie s duchovným citom, teda žiadne skalenie citu.

Cit zostane vždy čistý a jasný, pretože je duchovný. Je tiež vždy ľuďmi jasne cítený alebo »počutý«... keď je to skutočne cit, ktorý hovorí! Ale väčšina ľudí uzavrela sa pred týmto citom a postavila pred seba pocit ako hustý obal, ako stenu a považuje potom mylne pocit za svoj vnútorný hlas. Tým dožíva sa mnohých sklamaní a spolieha sa potom tým viac len na rozum a netuší, že mohla byť klamaná práve spolupôsobením rozumu. Z tohto omylu zavrhuje prenáhlene všetko duchovné, s ktorým tieto skúsenosti nemali absolútne nič spoločného a primkýna sa tým užšie k menej cennému.

Ako v mnohom inom, tak i v tomto prípade tkvie základné zlo v dobrovoľnom podrobení sa týchto ľudí výhradne rozumu, viazanému na priestor a čas!

Človek, ktorý sa úplne podrobuje svojmu rozumu, podrobuje sa tým tiež obmedzenosti rozumu, ktorý ako produkt hrubohmotného mozgu je pevne viazaný na priestor a čas. Týmto podrobením pripútava sa človek celkom len na hrubohmotné.

Všetko, čo človek koná, koná sám a dobrovoľne. Nie je preto snáď niečím alebo niekým pútaný, ale púta sa sám! Nechá sa ovládať rozumom (keby nechcel, nemohlo by sa to nikdy stať), ktorý svojím uspôsobením viaže ho potom na priestor a čas a nedovolí mu už, aby porozumel a pochopil to, čo je nad priestor a čas. Táto zúžená a obmedzená chápavosť vytvára okolo citu, ktorý je nad priestorom a časom, obal pevne viazaný na priestor a čas. Vytvára tým pevnú hranicu a človek potom buď už nepočuje, jeho »čistý vnútorný hlas« zanikne, alebo je schopný na mieste citu »počuť« len pocit, ktorý súvisí s rozumom.

Ak sa hovorí: pocit potlačuje čistý cit, vytvára sa tak falošný pojem. Nič nie je silnejšieho nad cit, ktorý je najvyššou silou v človeku a nikdy nemôže byť niečím iným potlačený alebo len obmedzený. Správnejšie možno povedať: Človek činí sa neschopným, aby cit poznal.

Zlyhanie je zavinené vždy človekom samotným, nikdy nie silou alebo slabosťou jednotlivých darov. Práve ten základný dar, vlastná sila, to, čo je v človeku zo všetkého najsilnejšie, čo je nesmrteľné a chová v sebe všetok život, je každému jednotlivcovi darované rovnako! Nikto nemá prednosť pred inými. Všetky rozdiely spočívajú jedine v použití!

Tento základný dar, nesmrteľná iskra, nemôže tiež byť nikdy skalená alebo pošpinená! Zostáva čistou i v najväčšom bahne. Je nutné iba pretrhnúť obal, ktorým ste sa sami zahalili dobrovoľným obmedzením svojej chápavosti.

Potom iskra náhle a bez prechodu vzplanie práve tak čistá a jasná ako bola na počiatku. Rozvinie sa svieža a silná a spojí sa so Svetlom, s duchovnom! Radujte sa z tohto pokladu, ktorý nedotknuteľný je vo vás! Je ľahostajné, či považujú vás vaši blížni za cenných alebo nie! Každá špina, ktorá sa nahromadila okolo tejto iskry ducha ako hrádza, môže byť odvrhnutá. Môže ju odstrániť poctivé dobré chcenie. Keď vykonáte túto prácu a uvoľníte tento poklad, máte práve takú cenu ako každý, kto ho nikdy nezakopal!

Beda však, kto sa trvalo a z pohodlia prísne uzatvára chceniu k dobrému! V hodine súdu bude mu tento poklad odňatý a tým on sám prestane existovať.

Preto vy, kto sa uzatvárate a kto ste svoj cit prikryli pokrývkou rozumu s obmedzením chápavosti, sa konečne prebuďte! Dajte pozor a načúvajte volaniu, ktoré k vám dolieha! Nech už je to silná bolesť, mocný duševný otras, veľké utrpenie alebo vznešená, čistá radosť, ktoré dokážu strhnúť zatemňujúcu pokrývku nízkeho pocitu, nenechajte bez úžitku nič podobného obchádzať okolo seba. Je to vždy pomoc, ktorá vám ukazuje cestu! Je lepšie pre vás, keď na ňu nečakáte, ale začnete sami s vážnym chcením ku všetkému dobrému a k duchovnému vzostupu. Tým sa stane rozdeľujúca vrstva onedlho tenšia a ľahšia, až konečne sa rozpadne. Stále čistá nepoškvrnená iskra vytryskne potom v planúci plameň. Ale tento prvý krok môže a musí vykonať len človek sám, inak nie je mu pomoci.

Pri tom je nutné prísne rozlišovať medzi prianím a chcením. Prianím nevykoná sa ešte nič. To nestačí k žiadnemu pokroku. Musí to byť chcenie, ktoré vyžaduje i čin a nesie ho už v sebe. Čin začína vážnym chcením.

Mnohý človek musí pri tom ísť snáď rôznymi postrannými cestami, pretože sa doteraz viazal len na rozum. Ale nech sa toho neľaká. I on zvíťazí! Musí sa snažiť, aby očistil svoj rozum a prežitím všetkých postranných ciest zvoľna odstránil a odtrhol všetko, čo mu prekáža.

Preto smelo napred! Vážnym chcením vedie konečne každá cesta k cieľu!

Prednáška je z diela Vo Svetle Pravdy od Abdruschina.