11 09 01 Choroba ako pomoc pri poznávaní zákonov života

Ako ja – bytosť duševná ovplyvňujem moje telo?

MUDr. Ivan Rusnák

Ja – ako bytosť duchovno-duševná žijem citovo, bez slov a som vždy v istom naladení. Mám vždy nejakú náladu, alebo inak povedané, vnútorný duševný stav. Podľa toho ako v živote reagujem na dané situácie ladím sa radostne, či neradostne, zlostne, láskavo, smutne aj veselo. Môžem byť ustrašený, ale aj odvážne naladený. Bývam pokojný, ale i nepokojný, plný optimizmu a nádeje, ale i zúfalý, utrápený...

Zároveň si uvedomme, že pri každom type naladenia z človeka vždy i čosi vyžaruje. Tieto signály vyžarovania dokážeme vnímať aj keď nás to nikto nikdy neučil. Toto vnímať nám ľuďom je dané našou schopnosťou vyciťovania.

Poznáme to z vlastných skúseností pri stretnutiach s inými ľuďmi. Vieme citom – bez slov, že ten s ktorým sme sa stretli je smutný. Cítime, že chlapec a dievča, ktorí prešli popri nás sú zaľúbení. Vnímame, že z tváre človeka srší zlosť, či nenávisť, ale i to že sme sa stretli s láskavým človekom. Pritom nikto z nich neprehovoril ani slovo.

Možno si to ani neuvedomujeme, ale viac ako polovica komunikácie medzi ľuďmi je bez slov. Pozrieme – vnímame citom... a vieme. Načo slová. Vnem citu je pravdivý, slová môžu zavádzať. Veď mama s istotou vie, či jej dieťa hovorí, alebo nehovorí pravdu pri otázke, povedzme, či sa učilo, alebo nie. Vieme, že ak vycítime, že priateľ je smutný, zbytočne nám bude hovoriť, že je všetko v poriadku. Niektorí ľudia majú túto vlastnosť vycítenia, či vcítenia sa (empatie) vysoko rozvinutú a niektorí ju majú rozvinutú málo, lepšie povedané nechali ju tým, že ju nepoužívali, zakrnieť. Máme ju však všetci.

Náš vnútorný duševný stav sa javí vždy na mojom tele. Mení sa pohľad očí, vzhľad očí, očných viečok, poloha úst, výraz tváre, poloha ramien, hlavy, gestikulácia, chôdza. Veď to i vyjadrujeme slovne. „Čo sa tváriš tak smutno?“, alebo utrápene, zlostne, veselo, nedôverčivo... Citový stav ním vtláča vždy nejaký výraz do tváre. „Tvárime sa“. Aj malé deti keď kreslia postavičky a nakreslia v tvári ústa s kútikmi smerom nahor – „od ucha k uchu“, vieme že postavička je veselá, ak nakreslia kútiky úst smerom nadol postavička je smutná. Cit preniká vždy celým našim telom a necháva odozvu navonok a aj vnútorne.

Ja bytosť duchovno-duševná nehovorím, ale vyžarujem vlny žiarenia – vysielam ich ako vysielač – ako vo fyzike vysielač rádiových vĺn. Moje telo – môj nástroj dokáže toto vyžarovanie zachytávať. Má na to, tak ako rádio, či televízor – anténu, doslova satelit. Táto „anténa“ je uložená v hornej časti brucha a poznáme ju pod názvom slnečná pleteň. (Plexus solaris). Je to v tej oblasti hornej časti brucha, či dolnej časti hrudníka vpredu, kde pociťujeme zvláštne chvenie vo chvíľach trémy, radosti, či vlastne každého silného citového prežívania. Je to oblasť, na ktorú úplne prirodzene gestom ukážeme keď voláme niekoho k sebe. Pri slovách: „Poď ku mne“ ukazujeme presne na túto časť svojho tela. Presne na toto miesto ukážu všetci ľudia bez rozdielu a nikto nás to neučil. Nikdy neukážeme na čelo, teda k mozgu, ktorý si tak vysoko ceníme, pre jeho schopnosť pôsobiť rozumom. Keby sme volali k sebe niekoho týmto spôsobom, teda ukázali na čelo, vyzeralo by to komicky. Len si to skúste predstaviť. “Ku mne“, vždy gestom signalizujeme do spomínanej oblasti slnečnej pletene a nikde inde. Tam sa ja, bytosť duchovno-duševná spájam s mojim telom, kontaktujem sa s ním cez vlny môjho žiarenia.

Ja tu odovzdávam signál svojho naladenia, „prepájam“ do môjho tela vyžarovanie – vlnenie ducha a telesne viditeľná a dokázateľná slnečná pleteň vlnenie žiarenia zachytáva. Mení ho na elektrický signál a ten cez nervové vlákna ho odovzdáva do oblasti mozgu a k ďalším orgánom podľa typu naladenia – frekvencie. Tam sa vždy na tento signál vylúčia miestne pôsobky, alebo celkove pôsobiace hormóny, ktoré účinkujú pre ne charakteristickým spôsobom na ďalšie orgány tela. Aby to, čomu sa práve venujeme nebolo priveľmi teoretické, predstavme si situáciu, ktorú zrejme prežil každý z nás. Spomínali sme citový stav zlosti. V okamihu zlosti ja bytosť duchovno-duševná zažiarim zlosťou. Signál žiarenia zlosti vyprodukovaný mnou, ako vysielačom zachytí moje telo „anténou“ slnečnej pletene a signál je odovzdaný cez „drôtiky spojenia“, teda nervovými vláknami do nadobličky, do jej drene. Z nadobličky sa na tento elektrický signál do krvi vylúči hormón, v tomto prípade adrenalín. Adrenalín, ako v krvi plávajúci posol duše pôsobí na záchytných miestach (receptoroch) v rôznych orgánoch tela, lebo krv ho prináša všade. V cievach pôsobí tak že sa zúžia, v srdci tak, že ono zrýchli svoju činnosť, v očiach sa rozšíria zreničky, v hladkých svaloch priedušiek spôsobí ich rozšírenie. V tej chvíli nameriame zvýšený tlak krvi a napočítame zrýchlenie tepu, dychu, no a to je už zistiteľný a merateľný telesný prejav, ktorý bol spustený duševne!!! V tomto prípade zlosťou. Ja som sa nazlostil a moje telo to spomínaným prenosom prejavilo.

Dej ale nezačal v mozgu, ale vo mne – duševnej bytosti! Nervové tkanivá môjho tela, včítane mozgu len prepojili, spracovali to, čo vychádza zo mňa – bytosti duchovno-duševnej! Duševné sa týmto okamihom premieta do telesného. Aby sa niečo udialo v tele musel prísť posol duše, hormón, ktorý odovzdal odkaz – informáciu. Až následne nastanú zistiteľné, teda diagnostikovateľné zmeny v tomto prípade zmeny v tlaku krvi a tepe srdca. Duša svojim odkazom zmenila zloženie krvi, zvýšila sa hladina adrenalínu s následnými zistiteľnými zmenami v mojom tele.

Dovoľte malé odbočenie, ktoré však potvrdzuje silu citového chcenia, citového prežívania cez hormonálne pôsobenie v tele ženy a je popísané, skôr len ako zaujímavosť v každej učebnici gynekológie a pôrodníctva. Škoda však, že nie je bližšie skúmané. Mierime k diagnóze pseudogravidity. Znamená, že žena je akoby v druhom stave, je zdanlivo tehotná. Vždy, ale u týchto žien predchádza veľmi silné citové chcenie, intenzívny duševný stav s citovým vôľovým nasmerovaním chcieť mať dieťatko. No pritom z nejakých dôvodov to nie je možné. Povedzme, že jej manžel sa nemôže stať otcom pre poruchu plodnosti. Žena však každý mesiac túžobne očakáva, ...čo keby len predsa... Predstavuje si citovo živo, že bude mamičkou. A čuduj sa svete, nastáva zvláštny stav jej tela. Prestane mať pravidelný mesačný cyklus, začnú sa jej zväčšovať prsníky, sfarbenie prsných bradaviek sa zintenzívňuje, dokonca jej bruško začína rásť, zväčšuje sa maternica. Vo svojej praxi som stretol dve ženy, ktoré mi povedali: „Ja som to dotiahla až do pôrodných bolestí“! Dieťatko však nemali. Len ich telo a ženské orgány odpovedali cez vytváranie sa hormónov zodpovedajúcich jednotlivým obdobiam tehotenstva tak, ako keby boli v druhom stave. Tak veľký účinok má citové naladenie.

Potvrdzuje to princíp, o ktorom sme sa zmienili: Citový stav – tvorba hormónu – odozva v tele.

Tento model stojí zato si zapamätať, lebo je to všeobecne platný model prenosu odkazu duševného stavu do nášho tela. Takýmto spôsobom sa premieta do nášho tela druh nášho chcenia, našej vôle. V tele sa prejaví odozva citu. Naše telo odpovedá podľa dĺžky trvania citového stavu, podľa sily citového stavu a prípadnej zmeny alebo nemennosti citového naladenia.

Poviete si, veď tu nie je nič nového. Veď je to o strese. Hlavne tí, ktorí majú poznanie o teórii stresu, ktorý postuloval kanadský fyziológ pán Hans Seyle v rokoch l927-1936, nositeľ Nobelovej ceny, mimochodom rodák z Komárna, ktorý vyštudoval medicínu v Prahe. Áno, na prvý pohľad je to tak, ale je tu zásadný rozdiel. Spúšťací signál nevzniká v hmote ľudského tela, v jeho mozgu, ale dej spúšťam svojou reakciou na danú životnú situáciu „ja“ bytosť duchovno-duševná, svojim citovým chcením.

K dovtedy poznanej zákonitosti o telesných dejoch sa týmto pridáva skutočný spúšťací dej, príčinný dej súvisiaci s mojou duchovno-duševnou podstatou. Príčina!

Príčina po ktorej pátra naša medicína, veda a nemôže sa k nej dopátrať, pokiaľ neuzná ako podstatu pozemského človeka podstatu duchovno-duševnú. Inak pokrok nie je možný! Budeme v začarovanom kruhu materiálneho a nebudeme môcť ďalej!

V tejto chvíli by mohol niekto namietať, že veď nám stačí začať myslieť na niekoho (teda začať využívať funkciu nášho mozgu – časti nášho tela) a môžeme sa nazlostiť. Veď to poznáme všetci: V tichu našej izby v kresle sa môžeme s niekým bez jeho prítomnosti v našich myšlienkach „do krvi zlostne pohádať“, alebo prežiť aj príjemný rozhovor s ním, bez jeho prítomnosti. Teda niekto by mohol namietať, že citové stavy, v našom prípade zlosť, boli spustené v našom mozgu. Nie! To len Ja bytosť duchovno-duševná som reagoval na živé myšlienky – predstavy mozgu zlosťou. Myšlienky vzbudili vo mne – v podstate pozemského človeka – v Ja, citovú odozvu a tá sa spätne prejavila v mojom tele reakciou, ako keby som stretol človeka ktorého som si len predstavoval.

Podobne by mohol niekto povedať, že predsa môj mozog zareagoval na to, čo som videl a počul pri stretnutí s iným človekom, alebo v situácii ktorá ma vyviedla psychicky z rovnováhy. Odpoveď je tá istá. Môj mozog s pomocnými nástrojmi očami – kamerami, ušami – mikrofónmi mne – duši priniesol informáciu a ja som zareagoval a citovo odpovedal.

Rozum hodnotený úrovňou inteligencie nemá a nepozná cit! Inteligencia znamená len schopnosť najrýchlejšie dosiahnuť stanovený cieľ. Inteligencia ale nemá morálne zábrany, ktoré súvisia s citovým prežívaním. Keď to preženieme inteligentne – bez citu sa dá aj vraždiť.

Pochopiteľne tento názor na podstatu chorôb nemožno nikomu vnútiť. Bez jeho prijatia a ďalšieho rozvinutia, problém skutočných príčin chorôb, ich etiológiu nemôžme nikdy vyriešiť! Pri starých postojoch neuznávajúcich podstatu človeka ako duchovno-duševnú bytosť budeme mať pre laickú verejnosť „odborné“ pomenovania chorôb, ktorým on nerozumie. No ak sme dosť sebakritický tak to musíme priznať, že sa v nich skrýva naša nevedomosť. Veď keď sme spomenuli vysoký tlak krvi, tak najčastejšou diagnózou v oblasti vysokého tlaku krvi je diagnóza: „Esenciálna, alebo primárna hypertenzia“.

Čo sa za ňou skrýva? No len to, že sme povedali, že ide o chorobne zvýšený tlak krvi, príčinu ktorého nepoznáme. Názov znie „učene“. Za slovami esenciálny, primárny je nevedomosť príčiny! Názov choroby máme a tak je všetko „v poriadku“!? Na chorobu máme lieky, ktoré potláčajú príznaky, lebo vieme aké činitele spôsobujú vzostup krvného tlaku. Je to nahromadenie tekutiny v cievach, na čo je potrebné dať pacientovi močopudné lieky, aby sa nadbytočná tekutina z tela vyhnala Predtým ale stúpla hladina ADH antidiuretického hormónu (opäť hormón), ktorý zadržiava v strese vodu. Alebo máme zvýšené hodnoty adrenalínu a tak mu dáme lieky, ktoré zabránia uchyteniu sa adrenalínu na jeho záchytných miestach. On sa síce do krvi vyplaví, ale nemôže účinkovať a tak je tlak pod kontrolou. Alebo sa aktivuje v obličke tzv. renin-angiotenzinový systém (hormonálny systém). My sme našli medikamenty, ktoré ho zablokujú a máme ďalšiu zbraň proti tichému nepriateľovi – vysokému tlaku krvi ktorý svojim pôsobením urýchľuje arterioskleózu, zaťažuje srdce, hrozí poškodením ciev mozgu, očí.

Týmto nechcem viesť úvahu tým smerom, že to všetko čo sme zistili a využívame pre pacienta je zlé a zbytočné. Nie. V tejto dobe používajme spomínané lieky ako pomôcky kým sa pacient povedzme odnaučí sústavne riešiť životné situácie zlosťou. Ak sa mu to podarí, budeme mu podávané lieky uberať, vysadzovať a nie hľadať čo by sme mu ešte pridali, aby sme zvládli dlhodobo ničivo v tele pôsobiaci vysoký tlak krvi. Tento je však len signálom chybného riešenia životných situácií, a človek – pacient – nositeľ vysokého krvného tlaku sa má odnaučiť nesprávne – chybne riešiť situácie v živote.

Čo má robiť, ako na sebe pracovať, to sme si vysvetlili v kapitole o podstate zlosti. Ak to nezvládne, alebo nechce, tak bude choroba postupovať, alebo budeme musieť pridávať ďalšie lieky, čím bude stúpať pravdepodobnosť škodlivých vedľajších účinkov.

Vysoký tlak pochopiteľne nespúšťa len reakcia zlosti, ale i strach a iné psychické stavy stresu, ktorým sa budeme venovať neskôr. Bola tu zatiaľ len snaha vysvetliť podstatu deja, keď pri duševnej rekcii dochádza k zmene tlaku krvi.

Dovolím si zacitovať odkaz akademika Charváta, ktorý bol mimoriadne vzdelaný vedec v medicíne. V endokrinológii (náuke o pôsobení hormónov v tele) bol uznávaný doma i v zahraničí. Píše: „Mentálny stres, pôsobiac na naše telo, mobilizuje neurohumorálny (nervový a tekutinový) systém a ako dnes vieme dokonca i systém imunitný. Opakovaný mentálny stres teda môže viesť k rôznym patologickým (chorobným) stavom a podľa genetickej pohotovosti organizmu reagovať tým, či oným neurohumorálnym mechanizmom. Výsledok sa prejaví v celých populáciách vydaných civilizačným stresom...

Väčšina ľudí v pokročilých krajinách je neveriaca (písané v roku 1985 v ČSSR, alebo len formálne veriaca – pozn. autora). Tí sa z času načas nevyhnú istej úzkosti. Táto úzkosť (teda strach) je vlastne faktorom, ktorým platíme daň za svoj racionálny pokrok. Tu nastupuje “dobrá ideológia“. Považoval by som ju za najlepšiu obranu proti „civilizačnému stresu“. Musela by však prinášať nové ciele a úlohy, nový systém zodpovednosti, nové normy chovania. Musela by sa však vyhnúť omylu, že „vedecky kvalifikovateľné“ je len to, čo sa dá zmerať a odvážiť. Pretože ľudské zdravie, včítane psychických pochodov nie je nemenný stav, ale dynamický proces, musíme k riešeniu civilizačného stresu pristupovať pružnejšie ako doteraz. Veda si musí vziať ako jednu zo základných úloh, vyriešiť podstatu a prevenciu civilizačného stresu. Priznávam sa, že nie som dosť kvalifikovaný, aby som mohol, resp. sa odvažoval načrtnúť základný program.

To sú záverečné slová akademika J.Charváta, jednej z najvýznamnejších vedeckých postáv našej medicíny, ktoré sú uverejnené v poslednej kapitole publikácie Stres od V.Schreibera a spol. z roku 1985. Tieto úvahy boli poslednými uverejnenými myšlienkami vedca svetového formátu, zároveň medicínskeho filozofa, smerujúceho vždy k podstatám, príčinám. V posledných slovách vlastne priznáva staré známe sokratovské: „Viem, že nič neviem!“ Jasne hovorí i to, že je čas brať do úvahy i nemerateľné a neostávať v omyle, že nejestvuje to, čo neviem dokázať prístrojmi hodnotiacimi hmotné ukazovatele. Je najvyšší čas pochopiť, že reálne jestvujú iné druhy prejavov života ako sú tie, čo sú nám našimi očami a zmyslami i prístrojmi dokázateľné. Lásku, strach, radosť, alebo nenávisť nikto nevidel, ani nedokázal priamo nijakým vyšetrením a predsa vieme, že sú každodennou súčasťou nášho života a hýbu každým z nás.

Svoju úvahu o strese akademik Charvát formuloval v období ideologickej vlády materializmu. Volá po „dobrej ideológii“. Sme v novom tisícročí, žijeme v dobe po páde ideológie materializmu. Materialistické postoje však nemeníme nikde, ani v medicíne! Hoci sa ku kresťanskému svetovému názoru hlási na Slovensku až 85 percent obyvateľstva, v živote v spoločnosti sa to nijak neodráža. Hľadať novú dobrú ideológiu nepotrebujeme, veď ona je tu, len ju pochopme a snažme sa ju žiť, vniesť do praxe života. Poznanie o živote, ideológia života, je nám odovzdávaná po tisíce rokov, len je ju potrebné prijať, pochopiť a živo premietnuť do činov.

Kľúčom pre pochopenie príčin vzniku chorôb (ich etiológie) bude v medicíne pochopenie mechanizmu vzniku stresu z pohľadu poznania, že pozemský človek je svojim základom bytosť duchovno-duševná.

Stres

Kedy vlastne dochádza ku stresu – ku stresovej situácii? Slovo stres sa veľmi často používa v bežnej reči, ale čo ono vlastne znamená? Podľa pohľadu dnešnej medicíny stres sa považuje za nervovú a hormonálnu odpoveď organizmu na podnety – stresory, ktoré narušujú vnútornú rovnováhu, ktorú voláme homeostázou. Teda ide o podnety, ktoré vyvádzajú pri svojom zapôsobení organizmus z rovnováhy – rovnovážneho vnútorného stavu, pri ktorom beží v organizme všetko takým spôsobom, že telesne funguje všetko správne, optimálne. Podnetov zvonka, teda mimo organizmu aj z vnútra organizmu môže byť nespočítateľne veľa, ale odpovede na ne v organizme sú veľmi podobné.

Pôvodne pri hodnotení stavov stresu u všetkých živých druhov v prírode sa uvažovalo, že ide o odpoveď organizmu, ktorý sa aktivuje pri útoku, alebo úteku zo situácie ohrozujúcej život. V prírode, ale takýto stav netrvá dlho. Keď to veľmi zjednodušíme, tak pri útoku líšky na zajaca aktivuje sa organizmus cez stres do vyššieho výkonu u líšky, ktorá útočí lebo je hladná, aj u zajaca, ktorý sa útekom snaží zachrániť si život. Trvá to ale len krátko. Buď líška zajaca chytí a zožerie ho a stres končí, alebo ho nechytí a zajac ujde a stres končí tiež. Všetko trvá sekundy, až minúty a poplachová reakcia u oboch končí a to či už sa líške útok vydaril či nie. Všetko sa v organizme ukľudní a dostáva sa do rovnováhy. Na tieto krátkodobé situácie sú organizmy, včítane ľudského, dobre vybavené a nevedú k telesným ani duševným poruchám, ak nie sú mimoriadnej sily – intenzity.

Na stresy dlhodobé, hoci nízkej sily vybavení nie sme. Ako príklad si predstavme, že niekto by na nás neočakávane vylial vaňu studenej vody. Budeme v akútnom strese psychickom, pretože sa zľakneme a aj v strese navodenom fyzikálnym podnetom – studenou vodou. Stres tohto typu odoznie veľmi rýchlo. Pochopíme, že sa vlastne nič mimoriadneho nestalo, osušíme sa, preoblečieme a o hodinu, dve je v nás úplný kľud. Ak by sme však to isté množstvo vody po kvapkách kvapkali na hlavu človeku, ktorý by sa tomu nemohol nijak vyhnúť a brániť, tak to isté množstvo by ho doviedlo pri malých podnetoch po niekoľkých dňoch, či týždňoch do stavu závažnej psychickej poruchy. V stredoveku takým spôsobom mučili ľudí. Práve tento typ malých ale dlhotrvajúcich „kvapkajúcich“ stresových podnetov na nás ľudí útočí v dennodenných problémových situáciách.

Dajme teraz ale bokom situácie stresu podmienené fyzikálnymi, alebo chemickými, či inými materiálne podmienenými podnetmi, ako je bolesť mechanická, po popálení, poleptaní, poškodenie v súvislosti s intenzívnym hlukom, poraneniami a podobne.

Venujme sa stresu duševne podmienenému, psychickému, ktorý sa odráža na našom tele. Čím je tento psychogénny stres vlastne podmienený? Je stres – teda reakcia organizmu na záťaž, na stresor daná situáciou, ktorú prežívame? Nie!!!

Situácia, ktorú život v prežívaní, v medziľudských kontaktoch, pred nás predkladá, je len skúška, či budeme reagovať stresovo alebo ju budeme riešiť bez stresu. Vezmime si príklad, že niečo sa stane v prítomnosti dvoch ľudí. Povedzme, obaja rodičia budú pritom, keď dieťa rozbije nechtiac drahú vázu. Otec bude podráždený, bude v strese, a matka vezme celú situáciu pokojne bez stresu a bude otca a aj dieťa ukľudňovať, aby sa netrápili, že je predsa jasné, že to dieťa vykonalo neúmyselne. Obaja rodičia prežili to isté, obaja boli pritom, keď dieťa rozbilo vázu, ale otec reagoval stresovo zlostne a matka kľudne s nadhľadom a láskavo.

Stres nie je daný tým čo sa stalo, ale tým, či to, čo sa stalo viem, alebo neviem správne vyriešiť. Stres všeobecne povedané, nie je daný konkrétnou situáciou, ale tým či človek prežívanú a životom predloženú situáciu je, alebo nie je schopný zvládnuť správne. Stres teda jednoducho povedané nie je daný tým čo sa stalo, ale či to čo sa stalo sme, alebo nie sme schopní správne a rýchlo vyriešiť, či zaujať k problému správny postoj. Situácie v živote pri stretnutiach s inými ľuďmi nás vlastne len skúšajú, či sme sa už konkrétny typ situácie naučili, alebo ešte nenaučili riešiť – zvládnuť. Reagovať môžeme len správne, alebo nesprávne. Len pri nesprávnej reakcii, dochádza k negatívnemu stresu o rôznej sile.

Správne reagovať, znamená situáciu riešiť pokojne, láskavo, spravodlivo, prísne. Nesprávne reagovať znamená riešiť situáciu zlostne, netrpezlivo, závistlivo, strachom, trápením sa, nenávistne...

Ak teda opakovane reagujeme na situáciu života stále tým istým typom psychického stresu, vyvolávajúcom v nás nepríjemný citový stav, mala by to byť pre nás výzva učiť sa tieto situácie zvládnuť. Ak to nedokážeme, tak je len otázkou času, kedy naše telo bude chorobou oznamovať, že sme presiahli limit trpezlivosti systému života a poškodíme niektorý z orgánov nášho tela.

Naše orgány reagujú podľa toho aký negatívny stres prežívame. Rôzne druhy nepríjemných citových stavov „útočia“ na rôzne orgány a vyvolávajú ich poruchy. Naopak vnútorný stav lásky, spravodlivej prísnosti, radosti, či šťastia nikdy v našom tele nevyvolajú chorobné zmeny. Vieme my však skutočne, čo je to láska?

So súhlasom autora prevzaté z knihy MUDr. Ivana Rusnáka: Choroba ako pomoc pri poznávaní zákonov života.

Stránky autora: akvamarin.peruno.sk