11 04 01 Boží súd

„Posledný súd" 

Richard Steinpach

N e p o c h o p i t e ľ n é   -   s t á v a   s a   t u   u d a l o s ť o u !

Večný a bez konca, teda nekonečný je iba kolobeh stvorenia v trvalom vznikaní, zanikaní a znovuvytváraní. V tomto dianí sa spĺňajú tiež všetky zjavenia a zasľúbenia. Nakoniec sa v ňom pre túto zem vyplní i „Posledný súd“!

Abdruschin

„P o s l e d n ý   s ú d“

Pojem posledného súdu možno nájsť v tej či onej podobe v mnohých vieroukách. V kresťanských vyznaniach sa tým spojuje predstava hlaholu poľníc a vzkriesenie mŕtvych z ich hrobov. Zase raz si tak človek urobil falošný obraz z poukazov, ktoré mu boli dané, aby porozumel svojej ceste stvorením. Tieto sčasti naivné a sčasti fantastické pokusy o výklad, ktoré očakávajú zázračný čin ľubovôle Stvoriteľovej, boli nahradené jasným vylíčením dejov až v Posolstve Grálu: „Vo Svetle Pravdy“. Podľa neho je tiež posledný súd celkom prirodzeným pochodom, ktorý spočíva v zákonoch stvorenia.

Veď hmotný svet, ktorý nás obklopuje, nie je večný, má začiatok a koniec. Tak, ako sa jednotlivá forma vytvára a znovu rozpadá, deje sa i s hmotou ako takou, pravda v omnoho väčšom kolobehu. Tiež ona potrebuje obnovenie premenou, ktorá ju očisťuje a osviežuje k novému počiatku. Do tohto hmotného sveta je potom ľudský duch zasadený ako duchovné zrniečko. Podobne i ono potrebuje dozrieť v podporujúcom pôsobení okolitého prostredia. Prv však, než je hmota dohnaná k svojmu zdanlivému koncu, musí sa duchovné zrno vyvinúť až k onému stupňu, ktorý mu umožňuje opäť sa odpútať od hmotného sveta, podobne ako odpadá zrelý plod od stromu: V opačnom prípade je vtiahnuté do pochodu, ktorý nazýva Posolstvo Grálu „Rozkladom hmoty“.

Plná veľkosť tohoto diania sa celkom vymyká všetkým schopnostiam ľudskej predstavivosti. Už púhy pojem rozkladu je nedostupný skúsenosti, pretože dokážeme uvedomele prežívať život iba medzi začiatkom a koncom hmoty. Rozklad, to predsa nie je tletie. Tletie ukončuje malý kolobeh formy, rozklad je ale veľký kolobeh hmoty. Rozklad vedie späť do prastavu, mimo hmotnú podstatu. Vieme síce, že hmota sa môže premeniť opäť na žiarenie, z ktorého povstala, stáva sa však pritom ľahšou, čo spôsobuje jej rozplynutie.

Naproti tomu je rozklad – ako uvádza Posolstvo Grálu – následok nadmerného zhustenia hmoty. Je teda nutné hľadať práve v opačnom smere.

Asi pred 10 rokmi, dokedy bolo nebo pozorované iba optickými prístrojmi, sa započalo s jeho skúmaním tiež rádiovými teleskopmi. S nimi je možné zachycovať elektromagnetické vlny i mimo rozsahu vĺn, známych ako viditeľné svetlo. Pri tom bolo urobených mnoho prevratných objavov: v hlbinách vesmíru, ktoré sú nášmu zraku uzavreté, existujú hviezdy, ktorých stav a chovanie bolo doteraz neznáme.

Tak sa vo význačných pojednaniach hovorí nielen o bielych trpaslíkoch, červených obroch a o supernovách, ale tiež o guasaroch, pulsaroch a neutrónových hviezdach. O histórii hviezd, ktorá sa v tom zdanlivo javí, nebude tu bližšie pojednané, pretože veda nedospela ďalej než k domnienkam o priebehu vývojových fáz. Tu nás zaujíma len posledný úsek tohoto diania. Lebo to, čo sa deje v oblastiach vzdialených galaxií, vypadá ako kúzelný trik: hviezda zmizne zo sveta! Okolnosti, za ktorých sa to odohráva, ukazujú na pozoruhodnú zhodu s líčením Posolstva Grálu o „rozklade hmoty“ a o „poslednom súde“.

„Z v r h n u t i e   h m o t y“

V nasledujúcom prenechám slovo odborníkom. Obmedzím sa len na to, aby som ich podanie zopakoval príležitostne vlastnými slovami a poukázal na spojitosť s Posolstvom Grálu. Domnievam sa, že konfrontácia hovorí dosť zreteľne. Už prvé označenie týchto objektov vedcami ako „guasistelárne rádiové zdroje“, z čoho pochádza skrátený názov Guasar dáva poznať, že ide len o vzdialenú podobnosť s hviezdami, ako sme ich doposiaľ poznali. Gustav Andreas Tamann, spolupracovník laboratórií na Mount Wilson a Mount Palomar, označil v „Bild der Wissenschaft“ č. 3/1965 Deutsche Verlags- Anstalt guasary ako – “najzáhadnejšie a najprevratnejšie objekty, ktoré v posledných rokoch otriasli fyzikálnym obrazom sveta...“. A ešte v zošite č. 11/1970 toho istého časopisu prehlasuje Felix Jurewitsch Ziegel, kozmobiológ Leteckého inštitútu v Moskve:

„Sme ešte veľmi vzdialení tomu, aby sme jav guasarov aspoň len čiastočne pochopili.“

Záhada týchto vesmírnych telies spočíva predovšetkým v ich ohromnej hmotnej hustote. Ich hmota je tak kompaktne stlačená dohromady, že... “kúsok o veľkosti škatuľky od zápaliek, keby bol položený na zemský povrch, prelomil by ihneď zemskú kôru a odtiaľ takmer nezabrzdený by sa prepadol do hlbín zemského vnútra a zastavil by sa iba v strede zeme“. (podľa Heimara von Ditfurtha).

V tej úvahe sú uvedené hodnoty, ktoré sú pre nás veľmi ťažko pochopiteľné a predstaviteľné. Vedci preto v tejto súvislosti hovoria ako o „nadmerne hustej“, taktiež o „zvrhlej (zvrhnutej) hmote“ ako píše Volker Wiedemann, vedúci profesor univerzity v Kielu v časopise Bild der Wissenschaft č. 7/71.

Ale už asi pred 40 rokmi bolo v Posolstve Grálu povedané, že v hrubohmotnosti sú odstupňovania, ktoré sú ďaleko ťažšie a omnoho hustejšie než je zem (Bytostné, diel III) a že je prezrelosť (prezretie) hmoty, ktorá vedie k rozkladu. (Ja som vzkriesenie a život... II. diel)

Označenie nadmerne hustá, zvrhlá (zvrhnutá) hmota a prezrelosť (prezretie) hmoty, pochádza z celkom rozličných prameňov. Predsa je však medzi nimi pozoruhodná pojmová zhoda. Obaja myslia stav, ktorý leží za prahom normálneho. Veda i Posolstvo Grálu majú teda v nasledujúcich úvahách na mysli v podstate rovnaký stav hmoty.

Ľ u d s k ý   d u c h   a   h m o t a !

V Posolstve Grálu čítame:

„Pokiaľ sa ľudský duch nachádza teraz v hmotnosti, koná s ňou časť veľkého kolobehu, prirodzene bez toho, aby sám niečo pozoroval. A tak sa jedného dňa konečne tiež ocitne spolu s ňou na hranici, kde tá časť sveta, v ktorej sa nachádza, je zvoľna vohnaná do rozkladu.“ (Ja som vzkriesenie a život... II. diel)

Osud ľudského ducha je teda v jednej časti svojej cesty spätý s touto hmotou. Avšak podľa slov Posolstva Grálu obsahuje celistvosť hmotných svetov nielen pre nás viditeľnú hrubohmotnosť, ale tiež pre jemnohmotnosť, ktorá je celkom inak utváraná. Z prvej pochádza naše pozemské telo, z druhej naše telo duševné, ktoré po odložení pozemskej schránky zostáva pre ducha ako obal. Veda dokáže preskúmať len hrubohmotné, Posolstvo Grálu však líči hrubohmotné i jemnohmotné dianie, predovšetkým ale jeho pôsobenie na ducha dosiaľ ešte v hmotnom záhale. Jeho výpovede zasahujú omnoho ďalej. Toto treba mať na zreteli, aby sme pochopili nasledujúce.

Prejednávaný predmet so sebou sotva však prináša možnosť zmienky o obšťastňujúcej, ku Svetlu ukazujúcej ceste, ktorú otvára Posolstvo Grálu skrze poznania zákonov stvorenia. Preto nech je zdôraznené: Úmyslom Posolstva Grálu nie je hroziť „večným zatratením“, pojmom, na ktorý nápadne mnoho ľudí naráža. Nechcú o takých hrôzach ani počuť, hoci – alebo práve preto – záleží iba na nich, aby sa im vyhli, miesto toho, aby niesli radostne zodpovednosť týmto im zverenú, klamú sami seba vytúženou predstavou, že Boh všetko odpustí a že Jeho láska niečo podobného nedopustí. Prehliadajú, že táto láska už spočíva v tom, že opakovaným žitím v hrubohmotnosti je im daná príležitosť, aby dozrievali a odčinili spáchané chyby. Trvalé ohľady by však stáli v ceste každému vývoju. Kto ich očakáva, ten tým dáva najavo, že sa mu nedostáva vôle k dosiahnutiu cieľa.

Božie zákony, ktoré nesú Jeho vôľu a ktoré sú v jednej časti sveta viditeľné v podobe prírodných zákonov, sa musia splniť práve na základe ich dokonalosti. Ľudský duch, ktorého neoddeliteľnou súčasťou je jeho slobodná vôľa, vlastným rozhodnutím k dobrému či zlému vyvoláva zákonité dôsledky. Kto sa teda zľakne hrôzy, ktorú tieto zákony neľútostne pripravia tomu, kto sa im neustále prieči a tým preukáže sa byť nehodným viesť v tomto stvorení uvedomelý život, nech uváži, že toto nie je úmyslom Stvoriteľa! Iba jeho chcené, trvalo od Svetla odvrátené chovanie, môže ľudského ducha doviesť tam, kam by nikdy nemohol dospieť, keby bol dodržoval cestu jemu predurčenú. Iba tým sa však môže stať, že na sebe musí vytrpieť rozklad, pretože sa stal neupotrebiteľný. Lebo „Podľa svojho duchovného stavu v hrubohmotnom, tak ako v jemnohmotnom svete musí sa duchovný človek, vlastné jeho „ja“, buď pohybovať nahor, alebo zostane pripútaný k hmote.“

Vážna snaha po Pravde a Svetle a s tým spojená premena urobí každého duchovne čistejším a tým aj svetlejším, čo ho prirodzene musí postupne vždy viac a viac uvoľňovať od hrubej hmotnosti a primerane podľa jeho čistoty a ľahkosti hnať do výšin.

Ten však, kto verí len na hmotu, viaže sa na ňu sám svojím presvedčením a zostáva k nej pripútaný, takže nemôže byť nesený nahor. Dobrovoľným rozhodnutím každého jednotlivca nastáva teda triedenie medzi tými, ktorí sa usilujú ku Svetlu a tými, ktorí sú pútaní temnotami, podľa platných prirodzených zákonov duchovnej tiaže.“ (Svet, I. diel)

Keď sme toto predostreli, vrátime sa zase ku „guasistelárnym rádiovým zdrojom“, ktoré sú podľa Gustava A. Tamanna „najjasnejšie objekty vo vesmíre a vyžarujú navzdory svojej nepatrnej veľkosti stokrát viac svetla než svetlá sústava mliečnej dráhy.“

V pohľade na už uvedené sa zdá, akoby svetlo chcelo ešte včas uniknúť z tohoto „zvrhlého“ hviezdneho telesa, ktoré sa stalo abnormálne ťažkým. Uvoľnenie svetla je však odpútanie energie od hmoty, ku ktorej bola pripútaná. Energia je však – ako ukázal Abd-ru-shin – síce ďaleko slabšieho odstupňovania než ľudský duch, ale aj tak „duchovného základného druhu“. (Čo je energia, kniha Otázky a odpovede). Je to teda duchovno, čo tu v množstve opúšťa umierajúce vesmírne teleso. Počujme, čo k tomu hovorí Posolstvo Grálu:

„Potom je ale pre všetkých ľudských duchov nachádzajúcich sa ešte v hmotnosti najvyšší čas, aby sa ponáhľali stať sa takými, aby mohli stúpať k bezpečnému, svetlému prístavu večnej ríše, teda nájsť správnu a predovšetkým najkratšiu cestu, aby sa dostali z dosahu hroziaceho nebezpečenstva v hmotnosti skôr, než by ich toto strhlo so sebou.“ (Ja som vzkriesenie a život... II. diel)

Akého druhu sú teda nebezpečenstvá, ktoré nakoniec hrozia v hmotnosti? Posolstvo Grálu hovorí:

„Zákon rovnováhy... udržuje a poskytuje trvanie tiež celému svetu, lebo len v udržaní rovnováhy môžu hviezdy, môžu svetmi (svety?) putovať po svojich dráhach a v nich sa udržať.“ (Dieťa, III. diel)

K rovnakému poznaniu dospela i veda: „Nakoniec treba každú hviezdu považovať za druh rovnovážneho systému, ktorý môže existovať iba tak dlho, pokiaľ tiaž je v rovnováhe s tlakom vnútorných atomárnych pochodov. Keď sa tiaž pokúša hviezdu stlačiť, usiluje mohutné napätie plynov v jej vnútri ju roztrhnúť.“ (Felix J. Zigel)

Tu je zreteľná podobnosť medzi hmotným a duševne-duchovným pochodom. Tiež človek potrebuje duševnú rovnováhu. Keď ho tlačia ťažkosti, môže to viesť ku zrúteniu. Na druhej strane však mnohokrát prekypuje blaženosťou, alebo puká hnevom, pretože vnútorný tlak sa stal proste príliš veľký. Je preto celkom opodstatnené navzájom porovnávať.

Ak sa teraz hmota zahusťuje stále viac, zvyšuje sa tak zároveň jej tiaž, zatiaľ čo vnútorné atómové pochody jej svojím tlakom nakoniec nemôžu vzdorovať. Rovnovážny stav hviezdy sa teda poruší, čo je znesiteľné len k určitej hranici. O takejto hranici bola už reč v citáte z Posolstva Grálu uvedenom na začiatku tohoto textu nazvanom: Ľudský duch a hmota.

Z r ú t e n i e !

I učení odborníci ostýchajú sa popisovať nasledujúci pochody, odohrávajúce sa v týchto hviezdach. Tak Felix Jurewitsch Zigel predostiera svojím výkladom:

„Ak sa pokúšame vysvetliť podstatu guassaru, obávame sa, že by to mohlo byť zamenené s fantastickou poviedkou.“

Až po tomto úvode pokračuje: „Vedci dospeli k poznaniu, že u krajne veľkých hmôt sa stáva tiaž tak veľkou, že ju už nemožno prekonať žiadnym tlakom žiarenia. Sama potom určuje osud takého nebeského telesa. Pod jej vplyvom prežije hviezda gravitačný kolaps, ktorý ju nechá zrútiť samu v sebe ako domček z kariet a zbalí ju do hustoty až asi 1 x 10 na trinástu gramov na centimeter kubický, čo je naozaj neuveriteľné zhustenie, ktoré môžeme pochopiť iba vtedy, ak vieme, že celá naša zem váži iba 5,8 x 10 na dvadsiatu siedmu gramov.

Heimar von Ditfurth popisuje v „Deťoch vesmíru“ toto dianie:

„Hneď ako masa hviezdy prekročí túto osudnú hranicu, začnú sa odohrávať pochody, ktoré sa čítajú priamo fantasticky. Ale dnes nie sú už dávno púhou teóriou. Výpočty ukazujú, že hmota takejto hviezdy je tak veľká, že mohutnosť jej vnútornej príťažlivosti postačí, aby zničila štruktúru atómu hmoty...

To je okamžik tzv. gravitačného kolapsu; behom asi jednej sekundy sa zrúti celá doposiaľ stále ešte značne ako planéta veľká hviezda na objem gule o priemere asi 10 až 20 km.

Vedci vypočítali, že kritická hranica, za ktorou nasleduje zrútenie, je asi 1,44 slnečných hmôt. Naše slnko určite nie je mierou všetkých kozmických procesov. Predsa sa zdá, že v tomto číselnom vzťahu vládne zákonitosť, ktorá stojí za krátku úvahu. Veď číslo 1,44 je 1,2 x 1,2, čo je stonásobné zmenšenie čísla 12 x 12 = 144. S týmto číslom 12 sa stretávame teda práve tam, kde sa jedná o celkové usporiadania. Je 12 znamení zverokruhu, na 12 spočíva naše rozdelenie času. Ježiš sa obklopil 12 apoštolmi, v Zjavení Jánovom je uvedený počet spečatených dvanásťkrát dvanásť tisíc (kap. 7, 4-8). Pri popise „nebeského Jeruzalema“ (kap. 21, 10-21) sa stále vracia 12... Jeho steny merajú stoštyridsaťštyri lakťov.“ V Posolstve Grálu je reč o tom, že je dvanásť pováh – so všetkými odstupňovaniami (Povaha, diel III). Dvanásť Poludníkov prechádza ľudským telom (na tom spočíva akupunktúra). Týchto niekoľko príkladov ukazuje, že sa pri dvanástke – obzvlášť pri jej druhej mocnine – podľa toho jedná o ohraničenie a v sebe uzavretú mieru celistvosti, ktorá je neprekročiteľná. Na tomto starom vedení spočíva tiež asi strach z trinástky. Tu sa stretávame s tým, dvanásťkrát dvanásť je skutočnou astrofyzikálne vedecky zistenou hraničnou hodnotou, ktorá umožňuje nielen výhľad do zákonitosti všetkého stvorenia, ale posunuje tiež z Biblie citované miesta zo symbolického do mysliteľne pravého významu. Tiež vzťah k trinástke stráca zdanie povery, keď spočíva v kozmických pomeroch. Lebo prekročením čísla 12 x 12, i keby sa jednalo o jeho zmenšený obraz, začína skutočne katastrofa. V gravitačnom kolapse, fyzikálne zvanom „Implózia“, rúca sa prehustená hmota sama v seba. Tým sa deje v hmote to, o čom v ďalej dosahujúcom význame hovorí Posolstvo Grálu:

„Falošné... sa musí samo v sebe zrútiť...“ (Pozemský človek pred svojím Bohom, diel I.)

„... a v sebe rozpadnúť a rozprášiť.“ (Oddanosť, diel I.) Ako uvádza veda, odohráva sa toto zrútenie „behom jednej sekundy“, teda od jedného okamihu k druhému. Ak sa to týka tiež človeka, ktorý prebýva v hrubohmotnom alebo jemnohmotnom, ako to líči Posolstvo Grálu, potom sa stáva zrozumiteľným, že sa tam hovorí:

„Budete súdení ešte skôr, než budeme môcť vykoktať jediné slovo ospravedlnenia...“ (Kniha života, diel I.)

Lebo to, čo sa odohráva pri gravitačnom kolapse, javí sa skutočne ako konečné rozdelenie. O tom čítame u Heimara von Ditfurtha:

Pri tom asi desatina celkovej hmoty rútiacej sa hviezdy je mohutnou bleskovou atómovou explóziou vymrštená do vesmírneho priestoru rýchlosťou až 10.000 km za sekundu. To je mechanizmus, ktorý necháva vybuchnúť stálicu, a tým privodí vzplanutie zdanlivo celkom novej hviezdy – supernovy – ktorá môže po niekoľko týždňov žiariť tak jasno, ako dvesto miliónov sĺnk. To, čo zostane po katastrofe výbuchu supernovy, je hviezda, ktorej hmota je stále ešte tak veľká, asi ako naše slnko, ale teraz tak stlačená, že zaberá priestor gule o priemere len ešte 10 až 20 km. (V tomto stave by hmota našej zeme zaberala priestor gule o priemere asi 100 až 200 metrov – pozn. prekladateľa).

O d d e l e n i e   o d   S v e t l a !

Nasledujúce znie tak desivo, že by som k tomu rád citoval názory väčšieho počtu vedcov. Práve v tomto tak významnom bode nemá vzniknúť dojem, že sa jedná o domnienky stranou stojaceho človeka s bohatou fantáziou.

Heimar von Ditfurth pokračuje:

“Príťažlivosť tejto slnečnej hmoty zbalenej dohromady v porovnaní s tak malým priestorom je tak obrovsky veľká, že ani fotónom svetla nie je možné ešte opustiť pole príťažlivosti tohoto nebeského telesa.“

J. Brian Dance z univerzity v Birminghame píše v Obrazoch vedy č. 11/1970:

„Keď... pôsobením vlastného gravitačného poľa sa hviezda do seba zrúti, môže mohutná gravitácia zadržať na jej povrchu dokonca i svetlo, ktoré dosiaľ vysielala. Teda už nikdy sa nemôžu ani svetelné kvantá šíriť proti jej gravitačnému poľu (l ?). Tým sa stáva hviezda neviditeľnou – „čiernou dierou“. Pretože ani svetlo, ani hmota nemôže z „čiernych dier“ unikať, možno ich dokázať iba účinkami ich príťažlivosti“.

U Jurewitsche Zigela to čítame takto:

„Hviezda sa potom ponorí akoby do gravitačného hrobu neviditeľnosti. Iba jej hmota, ktorá sa prejavuje účinkami tiaže, dáva známky života.“

A Volker Weidemann píše: „Vzniká čierna diera, do ktorej je umierajúca hviezda uzavretá navždy. Hviezda v čiernej diere má na svojom povrchu tak mohutnú príťažlivú silu, že žiadne elektromagnetické žiarenie ju nemôže už opustiť. Spojenie medzi rútiacim sa hviezdnym objektom a vonkajším svetom je tým znemožnené...“.

Vráťme sa ešte raz späť k počiatku tohoto sotva predstaviteľného diania a zhrňme ho jednoduchými slovami: Zatiaľ čo sa hviezda zhusťuje nad medznú hodnotu, rúti sa do seba, vymršťuje ešte časť svojej hmoty a v poslednom gigantickom záblesku, vedecky označenom ako výbuch supernovy, opúšťa hviezdu to svetlo, ktoré ešte môže, skôr než sa nad zvyškom, ktorý zostal, uzavrie temnota.

To je teda – čisto astrofyzikálne povedané – konečné oddelenie svetla a tmy. Presne toto hovorí Posolstvo Grálu o „poslednom súde“:

„Potom bude konečne dovŕšené rozštiepenie medzi Svetlom a temnotou a súd bude naplnený.“ (Svet, diel I.)

„Toto hrubohmotné dianie znamená však tiež pre ľudského ducha, dosiaľ prebývajúceho v hmote, posledné rozhodnutie. Ľudia v oboch svetoch (hrubohmotnom i jemnohmotnom) sú buď tak ďaleko zušľachtení, že môžu byť povznesení k oblastiam Svetla, alebo zostávajú z vlastnej vôle pútaní vo svojom nízkom spôsobe, a preto sa nakoniec zrútia do tzv. „večného zavrhnutia“, to znamená, že budú spolu s hmotou, od ktorej sa nemôžu odtrhnúť, strhnutí do rozkladu...“ (Svet, diel I.)

Človek málo oboznámený s Posolstvom Grálu mohol by tu namietnuť, že teda inkarnácia do pozemského tela predstavuje viazanie ducha na hmotu. To sa ale deje len na obmedzenú dobu a k predvídanému účelu zretia. Viazanosť k zanikajúcej hmote vyplýva naproti tomu ako dôsledok chybného vývoja, ktorý je treba dokončiť.

Astrofyzika stojí teraz pred dosiaľ nepredstaviteľným. Zdá sa, akoby svetlo bolo pútané k hmote jej tiažou, ktorá sa stala nadmerne veľkou. So svetlom dialo by sa to, čo Posolstvo Grálu píše o duchu. Zatiaľ čo jedna časť žiariac uniká, druhá zostáva viazaná k hmote.

Pritom javí sa význačným, že vyžiarené svetlo pochádza z ešte pomerne ľahších vrstiev, zatiaľ čo vo vnútri kolabujúcej hviezdy sa „čierna diera“ stále viac rozpína. O takom uvoľnení hovorilo tiež Posolstvo Grálu. (viď Ja som vzkriesenie a život... diel II)

Avšak nielenže únik svetla z čiernej diery nie je potom možný, tiež obrovské satie jej tiaže zhltne všetko svetlo, ktoré sa k nej priblíži.

Jakob Seldovič, astrofyzik akadémie vied v ZSSR, píše o tom v „Bild der Wissenschaft“ č. 3/1974:

„Meno samé – čierna diera – znamená, že svetelný lúč alebo hmotná častica, skrátka všetko, čo sa priblíži do blízkosti čiernej diery, je neodolateľne pritiahnuté silou tiaže a zmizne v diere.“

Tiež vnútorné svetlo človeka, jeho duch, je rovnakou mierou ohrozený...

„Ak sa nechá zahnať k temnu, hrozí mu nebezpečie, že bude cez vonkajší okruh svojho normálneho behu zatiahnutý do hĺbky, a že už nenájde cestu späť k vzostupu... a bude preto vlečený do mohutného kolobehu hmotného stvorenia, až nakoniec do rozkladu...“ (Tajomstvo Lucifera, diel II.)

Posolstvo Grálu hovorí o tejto tiaži temnôt (viď prednášku „Strnulosť“, diel I.). Deje v rútiacich sa hviezdach skutočne ukazujú, že nadmerná tiaž spôsobuje temnotu, áno, úzka súvislosť týchto dvoch pojmov ukazuje sa v kozmických diaľkach tiež až k poslednej konečnej platnosti. Anglický astronóm sir Fred Hoyle popisuje tieto vzdialené deje:

„Svetové teleso tohto druhu sa účinkom svojej mohutnej tiaže určitým spôsobom vylúčilo z kozmického priestoru.“(Podľa Heimara von Ditfurtha – „Deti vesmíru“)

Nie je preto nepochopiteľné, prečo volal Abd-ru-shin k nepoučiteľným: „Prepadnete sa do onej smrtonosnej hrôzy, ktorú ste si sami prichystali svojím tvrdošijným úsilím... V neuniknuteľnom zovretí budeme tam pripútaní...“ (Nutné slovo, diel I.)

To nebola žiadna zastrašujúca vyhrážka, ale skôr burcujúce varovania pred neuniknuteľným, ku ktorému musíte byť dohnaní pri pokračovaní vašej cesty. Tak čítame i u Johna Taylora v jeho práve vydanej knihe „Čierne slnká“ (Scherz – Verlag, čo navzdory trochu nepodarenému titulu s čiernymi dierami súvisí. „Ak je človek už raz vo vnútri tohoto strašlivého telesa – nemá už žiadnu možnosť ho opäť opustiť, nech by sa namáhal sebeviac.“

N e r o z d i e l n o s ť

Čo sa deje v hmote, ktorá sa s konečnou platnosťou oddelila od svetla a rúti sa teraz ďalej v ústrety svojmu koncu? Posolstvo Grálu hovorí:

...“Začína rozklad, v ktorom všetko hmotné stráca formu...“ (Oblasti temna a zavrhnutia, diel II.)

Pritom sa hovorí vzhľadom k ľudskému duchu, ktorý zostáva viazaný na hmotu:

„Osudom takých zavrhnutých potom je, že ich jemnohmotné telo zostáva teraz podrobené zmenám, ktoré nastali v hmotnosti a musia v nej trpieť behom tisícročného najbolestnejšieho rozkladu. Veľkosť takých múk premôže nakoniec ľudského ducha tak, že stráca sebavedomie. Tým sa tiež rozpadá v uvedomení získaná forma Božieho obrazu – ľudská forma.“ (Ja som vzkriesenie a život... diel II.)

„Rozklad rozpúšťa potom i jeho duchovnú osobnosť ako takú, ktorá bola získaná v priebehu stvorenia, takže utrpí duchovnú smrť a je rozprášený do prasemena.“ (Tajomstvo Lucifera, diel II.)

Počítače početne rozviedli, čo sa ďalej odohráva v hviezdnej hmote ponorenej do temnoty. Vedci o tom podávajú správy:

„Pri tom je nakoniec dosiahnutého bodu, pri ktorom sa nielen rútia elektrónové obaly všetkých atómov (to sa stalo už behom prehustenia), ale dokonca i lešenie atómového jadra, vytvoreného z elementárnych čiastočiek.“ (Heimar von Ditfurth)

„Mohutným zmrštením hviezdneho objemu sú elektróny a protóny ich hmoty nútené premeniť sa na neutróny. Tým zaniká všetka chemická mnohotvárnosť hmoty.“ (Williard Frank Libby, nositeľ Nobelovej ceny za chémiu v Bild der Wissenschaft 10/71)

„Následkom extrémneho tlaku vzniká tým z najrôznejších prvkov jemnohmotná hmota „neutrónium“, v ktorej zhodnosti zanikla všetka chemická mnohotvárnosť nášho vlastného sveta.“

Porovnajte tieto uvedené líčenia navzájom. V Posolstve Grálu sa vraví: ...že všetko hmotné stráca tvar. Presne to isté sa deje pri úplnom zborení atómovej štruktúry.

V poukaze na človeka sa hovorí v Posolstve Grálu, že rozklad najskôr zasiahne jemnohmotné telo, teda obal, ktorý zostane po odložení pozemského tela a iba potom ducha – jadro. Taktiež v hmote sa rozbije najskôr obal vytvorený z elektrónových obalov a iba neskôr atómové jadro.

Posolstvo Grálu hovorí konečne o „Rozpúšťaní osobného ja“. V hmote prebieha, ako bolo teraz zistené, v podstate rovnaký pochod. Tiež ona utrpí svojím spôsobom – úplné odosobnenie. Nakoniec už nie sú žiadne rozdielne prvky, dokonca ani kladne alebo záporne nabité častice, ale už iba nerozdielna hmota bez akejkoľvek rôznosti. Tiež hmota je teda zbavená všetkých zvláštnych druhov a uvedená späť do prastavu.

Tento úsek diania sa mi zdá najpôsobivejší. Lebo mnohotvárnosť prvkov spočíva v rozdielnom počte ich elementárnych častíc, ktoré podmieňujú atómovú váhu, teda jej tiaž. Súčasne s týmto zvislým radením prebieha však – podobne vodorovnej osi stavebnými kameňmi hmotného sveta, rozštiepenie prostredníctvom kladných alebo záporných elektrických nábojov. V tomto dvojitom členení hmoty podľa zvislej a vodorovnej osi sa prejavuje kríž, ktorý je obsiahnutý vo všetkej rozmanitosti látok, áno, ktorá až vôbec z neho povstáva. Tak sa teda umieranie hmoty stáva obrazom otrasnej veľkosti, lebo po strate svojho členenia uhasína v nej tiež vpísaný kríž. Teraz po odňatí svetla, ktorého zvyšok je pohltený temnotou, nerozpínajú sa už jeho ramená, prepadáva sa súčasne do stredu. Kríž sa tým prejavuje vo svojom pravom význame, ako výraz v pohyb uvádzajúci a formu vytvárajúci sily. Jeho zrútením, jeho zmiznutím, končí tiež náš hmotný svet.

„ R o z t r h a n é   a   r o z o m l e t é “

Zostaneme ešte pri spôsobe, akým sa deje rozpúšťanie osobného „ja“, ktoré sa z duchovného semena vyvinulo nesprávne. Je to popísané v skôr citovanom oddieli Posolstva Grálu ako „Roztrhané“, na inom mieste „rozomleté“: (Svet, diel I.) Podľa toho to nemôže spôsobovať len tlak tiaže, musí k tomu pristúpiť ešte pohyb prichádzajúci zvonku. Podľa zistenia astrofyziky nachádzajú sa hviezdne útvary obklopené temnotou v „nepredstaviteľne rýchlej rotácii“. (Williard Frank Libby v časopise „Akut“, č. 2/71). Zatiaľ čo vnútorný pohyb atómov sa v nadmerne hustej hmote stále viac spomaľuje a nakoniec v rozpade jej stavby vôbec zastavuje, stupňuje sa vonkajší pohyb do prudkého vírenia. Je to následok zákonov stvorenia, keď sa cez jednostranné posunutie porušil zákon vyrovnania a došlo k vypadnutiu z rovnováhy.

Že sa podľa Posolstva Grálu kozmické telesá, nachádzajúce sa v rozklade, musia tiež rýchlo otáčať, možno usudzovať z toho, že sa v ňom hovorí o „sacej sile víru rozkladu“. Veda nám to teraz potvrdzuje.

„Čierna diera môže teda naďalej k sebe strhnúť hmotu i svetlo z vesmíru a vsať do seba.“ (píše Volker Weidemann)

Tak ako sa nasávanie víriacej vody otvára v lievik, zdá sa tomu byť i u čiernych dier. Posolstvo Grálu hovorí v súvislosti s rozkladom o „lieviku“. (Svet, diel I.) „Ja som vzkriesenie a život...“ diel II., Bytostní, diel III.) Toto poukázanie je tu významnejšie ako púhe názorné prirovnanie, lebo rýchle otáčanie hviezdnej hmoty sa podobá svojím spôsobom pohybu látky pri mletí, ako to v malom merítku môžeme pozorovať na lieviku starého mlynčeka na kávu – zrno je strhnuté dolu do mlecieho ústroja a jeho otáčaním roztrhané a rozomleté.

P r e ž i t i e   č a s u

Veda sa týmto dianím zaoberala tiež z hľadiska teórie relativity. Za predpokladu „pozorovateľa“, ktorý bol vo vnútri alebo zvonku tohto procesu, dospieva Felix Jurevič Zigel k nasledujúcemu výsledku:

„Je tiež zaujímavé, že skôr, než sa vnútorný pozorovateľ stane pre vonkajšok neviditeľným, prebehne pred pozorovateľom vo vnútri v niekoľkých okamžikoch v zrýchlenom tempe celá budúcnosť jeho vonkajšieho kolegu.“

Na tomto mieste sa nemôžeme zaoberať vedeckým odvodením tejto skutočnosti, ktorá sa nám zdá byť udivujúca. Majte však za preukázané: „Vnútorný pozorovateľ“ by sa podľa toho dozvedel ešte v okamžiku svojho pádu do temnôt, ako sa utvára osud toho, ktorý zostal ušetrený. Jeho vlastný los sa mu tým musí zdať o to hroznejší, pretože môže poznať, čo prehral. Vedecké pozorovanie sa tu kryje so slovami Posolstva Grálu, ktoré o postihnutom vravelo: „Bude iba vyburcovaný k strašlivému poznaniu svojho pádu do bezodných hlbín konečného rozkladu, zavrhnutia.“ (Strážkyňa plameňa, diel III.)

Už v skôr uvedených výňatkoch z Posolstva Grálu bola ďalej reč o „pomalom rozklade“, o „tisícročných mukách“. Počujme tiež k tomu hlas vedy:

„Pretože pri takomto zmršťovacom procese majú hlavnú úlohu zákony obecnej teórie relativity, možno tiež povedať, že všetky pochody na takomto telese trvajú pre vonkajšieho pozorovateľa nekonečne dlho“ (Jozef Sklovski, profesor sovietskeho inštitútu pre vesmírne bádania v časopise „obraz Vedy“, č. 10/1972).

Tu je však reč o „vonkajšom pozorovateľovi“. Nám sa však jedná o to, ako by sám na sebe prežil všetko ten, ktorý by bol týmto dejom postihnutý. O tom píše J. Zigel:

„Pozorovateľ, nachádzajúci sa na takom rútiacom sa telese, bude môcť odčítať na svojich hodinkách, že celý dej trval sotva desať minút.“

Tu sa zdá byť po prvýkrát rozpor medzi slovami Posolstva Grálu. Jeho vysvetlenie vyžaduje tu ešte úvahu zásadného rázu. Teória relativity, jednoducho povedané, sa zaoberá pomerom priebehov rôznych, voči sebe rozdielnych pohybov. Pritom sa však zaoberá výlučne pochodmi vonkajšími, t.j. hmotnými. Pokiaľ do týchto úvah zahrňujeme aj človeka, potom v ich reťazi chýba posledný, najvnútornejší článok. Lebo človek nie je iba telo – jeho skutočné ja, jeho jadro – je duch. Tiež tento duch je samostatným, „pohybujúcim sa systémom“, ktorého pohyb spočíva v schopnosti prijímať prežité, v žiadnom prípade nemusí prebiehať súčasne s telesným. V pomere vo vzájomnom vzťahu rozdielne pohyblivých systémov „telo a duch“ je potrebné prihliadnuť k tomu, že „duch“ je nositeľom „vedomia“. Ak o to nebudeme dbať, potom to už nehrá žiadnu rolu tam, kde telo i duch sú takmer spojené v jednote, ako je tomu približne vo vyššie uvedenom prípade vonkajšieho pozorovateľa, ktorý sa sám diania nezúčastní. Pokiaľ je však človek spoluzatiahnutý do jeho pohybu, potom dáva zanedbanie ducha – ako vlastného „pohyblivého systému“ skreslené výsledky. Vo vyššie uvedenom citáte je to zrejmé z toho, že sa hovorí o „pozorovateľovi“ – teda o nezúčastnenom divákovi na rúcajúcej sa hviezde, pre ktorého hodinky je šialená rotácia neutrónovej hviezdy skončená behom niekoľkých minút. Hodinky tohto pozorovateľa merajú priebeh pohybov v ich bezprostrednom okolí, nie však vedomé prežitie tým zasiahnutého ducha. Duch, ktorý je viazaný na hmotu ešte pri jej rozklade, prepadol však už temer strnulosti, sotva sa ešte môže stavať na odpor svojím vlastným pohybom prudkému pohybu vonkajšiemu. Preto sa musí zdať, že vírivé otáčanie, ktoré uchopilo jeho obal, trvá relatívne nekonečne dlho!

K o n i e c   s a   s t á v a   z a č i a t k o m

Čo nasleduje teraz, je už iba dovŕšenie zániku. Vypočujme si jeho vylíčenie H. von Ditfurthom:

„Tiež štádium neutrónovej hviezdy, tak hlásia počítače, nie je stále ešte poslednou bodkou v živote hviezdy... V každom prípade sú po krátkom prerušení opäť uvedené do činnosti v tejto aj tak už nepredstaviteľne hustej guli sťahovacie pohyby, a potom už nie je žiadne zastavenie: Neutrónová hviezda sa zmršťuje do matematického bodu, do úplného abstraktna...“

Ako máme tejto poslednej správe porozumieť, to ponechajme stranou. V žiadnom prípade nie je však už sily, ktorá by mohla pôsobiť proti tejto samovoľnej kontrakcii až k tejto vonkajšej hranici početne možného... Ako hlásia počítače, hviezdy odchádzajú v každom prípade z javiska. Nejakým nám nepredstaviteľným spôsobom zmiznú teraz zrejme skutočne z vesmíru.

Nezodpovedá toto seba-zúženie až k zmiznutiu prietoku „rozkladným lievikom“, o ktorom hovorí Posolstvo Grálu? Ale: „Rozklad“, ak je dobre pozorované, nie je rovnakého významu ako zničenie. Zničené nemôže byť nič. Je to iba prevedenie späť do pôvodného stavu.“ (Ja som vzkriesenie a život... diel II.)

Tento kruh hmotného diania, ktorý sa uzaviera v spojení konca so začiatkom, začína sa rysovať i vo vede.

„Je veľmi zaujímavé, že pravýbuch, ktorý mal byť zahájením vzniku vesmíru, je v matematickom zmysle obecnej teórie relativity blízko priebehu gravitačného kolapsu.“ (V. Weidemann)

Objavenie čiernych dier však neodkladne nadhodilo otázku, čo sa deje s takto ponorenou hmotou, kam mizne. Posolstvo Grálu hovorilo o „obrovskom lieviku“.

„...kde prebieha rozklad, aby bolo na druhej strane ako prasemeno vypudené opäť k novému kolobehu.“ (Svet, diel I.) Obraz takéhoto dvojitého lievika nachádzame teraz tiež u Johna Taylora. V protiklade k pohlcujúcej „čiernej diere“ označuje túto protistranu, ktorá dáva a tvorí, ako „bielu dieru“ a k tomu dodáva:

„Vývoj takej „bielej diery“ je možno si predstaviť práve obrátene k vývoju telesa, ktoré prekonáva kolaps. Vypadalo by to asi tak, akoby nafilmovaný kolaps rotujúcej hviezdy bol teraz premietnutý pospiatky. Ale my sme však už pozorovali, že toto kolabujúce teleso by muselo pochádzať z iného vesmíru...“

Ako veľkolepo prosto bol pojatý tento vesmírny oblúk všetkého diania už v Posolstve Grálu:

„Teraz prechádza hmotnosť z prezretosti do rozkladu, aby súčasne šla v ústrety svojmu znovuzrodeniu.“ (Ja som vzkriesenie i život ... diel II.)

Rovnakým spôsobom sa tiež vyplňuje osud ducha, pokiaľ sa nedokázal odpútať od hmoty:

„Po úplnom rozklade hmotného späť do pralátky sa stáva tiež teraz nevedomá duchovná bytosť opäť voľnou a stúpa podľa jej odpovedajúceho druhu nahor. Avšak nevracia sa späť ako uvedomelý ľudský duch, ale ako nevedomé semeno, aby raz v novom svetadiele, skrze novo prebudené priania započala svoj celý beh od počiatku.“(Ja som vzkriesenie a život... diel II.)

Nakoniec zostáva už iba posledná úzkostlivá otázka: Kedy? K tomu Posolstvo Grálu hovorí:

„Posledný, to jest konečný súd nadíde raz pre každé hmotné svetové teleso, ale nedeje sa tak súčasne v celom stvorení.“ (Svet)

Táto chýbajúca súčasnosť nám vôbec práve umožnila, aby sme mohli určiť jednotlivé úseky diania. Tiež veda teraz preto pripúšťa:

„Hviezdy, ktoré vidíme na nebi, sú nielen od nás rôzne vzdialené a rôzneho veku, ale patria tiež k rôznym, po sebe nasledujúcim hviezdnym generáciám. Až k tomuto poznaniu bola to ďaleká cesta... Dnes je celkom isté, že i hviezdy prechádzajú svojím vývojom, pravidelný, podľa určitých zákonov prebiehajúci životopis.“ (H. v. Ditfurth)

Pre každé súhvezdie príde teda raz doba, lebo... tiež v dianí trvajúcom milióny rokov je raz určitý rok, ako rozhodujúci k ohraničeniu nutného delenia všetkého potrebného od nepotrebného.“ (Ja som vzkriesenie a život... diel II.)

U J. Taylora môžeme dnes čítať: „Uplynú miliardy rokov a nakoniec nás pohltia čierne diery.“

Blažený je ľudský duch, ktorému vývoj dovolí, aby sa včas odpútal od hmoty! Lebo pred nebezpečím byť zatiahnutý do hmotného rozkladu je záchranou, vojsť do večného života!

Z á v e r

„Večný a bez konca, teda nekonečný je iba kolobeh stvorenia v trvalom vznikaní, zániku a znovuvytváraní.“ (Svet, diel I.). Toto bolo v Posolstve Grálu povedané už pred desaťročiami. Teraz je tiež veda tak ďaleko. Poznala večný kolobeh hmoty. K tomu píše v poslednej dobe J. Taylor:

„V tomto prípade by začal celý vývoj zase od počiatku: Expanzia, spomalenie, bod maximálnej expanzie, sťahovanie a nakoniec zničenie všetkých spolu súvisiacich štruktúr okolo nás. Cyklus takého druhu mohol by byť večný. Bolo tomu tak vždy – bude tomu tak stále.“

Pominuteľný je teda nielen tvar, pominuteľná je tiež hmota ako taká. Jej koniec prebieha oným spôsobom, ako už dávno vylíčilo Posolstvo Grálu. To jest:

• zvrhnutie vplyvom prezrelosti,

• tým spôsobené zrútenie pri dosiahnutí určitej medznej hodnoty,

• odlúčenie Svetla od tmy s konečnou platnosťou

• strata všetkej rozdielnosti

• konečné odstránenie z tohto sveta zmrštením, podobajúce sa výtoku lievikom.

Pravda, i keď veda tak ako tu, predovšetkým meria ešte iba kmity, zostáva to aj tak ešte stále v oblasti – aj keď zjemnenej hmoty – hrubohmotnosti. Vnímať niečo iného by aj tak hrubohmotné nástroje a naše telesné zmysly nemohli, v dôsledku chýbajúcej rovnorodosti. Lebo: „Jemnohmotnosť je a zostane ľudskému rozumu cudzím druhom, s ktorým nemôže naviazať spojenie.“ (Na hrubohmotnej hranici, diel III.). Ale: „Tento jemnohmotný svet však – onen svet, ktorý patrí k stvoreniu, je podrobený rovnakým zákonom trvalého vývoja a rozkladu.“ (Svet, diel I.)

Nechýba preto už mnoho k tomu, aby sme v podstate rovnaký priebeh neprijali tiež pre tie druhy stvorenia, ktoré ležia mimo oblasť našej schopnosti poznania. Rozhodujúca závora pre porozumenie – nepredstaviteľnosť rozkladu – padla. Nepochopiteľné sa stalo udalosťou: merateľnou, vypočítateľnou – fyzikálne nespornou skutočnosťou. Čo tu bolo označené za hviezdnu katastrofu, to nie je atraktívne ojedinelý jav, ale „celkom prirodzený pochod“ v priebehu vývojového kolobehu. To nám umožňuje pochopenie „posledného súdu“ ako takého pochodu. Vyplýva ako účinok tohoto diania na ducha, ktorý je dosiaľ v hmote, pričom sa riadi rovnakými zákonmi, ktoré teraz boli vedou s údivom poznané v hmotne pozorovateľnom svete.

Objavy astofyziky sú preto určené nie iba pre odborníkov, ale platia skôr pre celé ľudstvo. Tiež tým sa nám zjavili „znamenia na nebi“ nie bez príčiny práve teraz. Zasluhujú, aby sme ich my všetci brali ako dôrazné varovania.

Začína už prebleskovať toto poznanie: „Čierna diera“ spôsobila rozruch nielen vo vedách, urobila tiež pochybnými všetky názory, ktoré si vytvoril človek o svete a mieste, ktoré v ňom zaujíma. Dôsledky, ktoré vyplývajú z existencie čiernych dier, sú pre neho prinajmenšom tak významné, ak nie oveľa významnejšie, než pre vedu. Hrajú dôležitú úlohu pri pokuse človeka preskúmať neznáme a pri hľadaní odpovede na poslednú zo všetkých otázok, na otázku života a smrti, po živej a mŕtvej hmote, píše J. Taylor vo svojej knižke „Čierne slnko“. Pri úvahe, ako by sa tento hviezdny pochod dotkol ľudského ducha, približuje sa – vychádzajúc z fyzikálneho – nakoniec v predtuche Posolstvo Grálu:

„Preto behom osudového skoku (pozn. do „iného vesmíru“) musí duch stále existovať celkom oddelený od hmoty. Inak by sme museli prijať, že behom tohto skoku umiera duch spoločne s hmotou.“

Pre zrovnanie otvorme ešte raz knihu „Vo Svetle Pravdy“. Bolo tam povedané:

„Čo sa až doteraz nemohlo uvoľniť z hrubo a jemnohmotného, aby cez najvyššiu, najjemnejšiu a najľahšiu hranicu vstúpilo do duchovne bytostného, zanechávajúc za sebou všetko hmotné, to bude nevyhnutne zatiahnuté do rozkladu, čím bude zničená tiež jeho forma a osobnosť.“ (Oblasti temnoty a zavrhnutia, diel II.)

Tieto súhlasné znenia – až do podrobností – nemali byť prepočuté. Veď to, čo teraz rádioastronómia a výpočtová technika v priebehu posledného desaťročia postupne dovolila objaviť, bolo v základoch napísané už zhruba pred štyridsiatimi rokmi v Posolstve Grálu.

Vnucuje sa otázka, ako toto jeho autor mohol priniesť, kto vlastne bol? Dokonca ešte i dnes sú vedci uchvátení týmto sotva pochopiteľným. Znie to skoro ako ospravedlnenie, ak Volker Weidemann píše:

„V mnohých oblastiach bádania sme práve narazili na pochody, pre ktoré sme nemohli nájsť ani slová, ani predstavy.“

Čo ešte pôsobí odborníkom ťažkosti, dokázal Abd-ru-shin už dávno predtým! Podal popis tohto priebehu diania – dokonca ďaleko za hranicu hrubohmotného – a zvestoval nám o poslednom rozhodnutí, ktorému týmto my všetci ideme v ústrety.

Znamenia na nebi teraz svedčia pre NEHO a pre PRAVDU Jeho SLOVA!!!

Ukážka zo spisov Richarda Steinpacha