11 01 01 Vo Svetle Pravdy

11. Boh

Abdruschin

Prečo obchádzajú ľudia tak placho toto slovo, s ktorým by predsa mali byť oboznámení viac, než so všetkými inými? Čo ich zdržuje, aby o ňom hlboko premýšľali a do neho sa vcítili, aby ho správne pochopili?

Je to úcta? Nie. Je vôbec toto zvláštne "nedôverovanie si" niečo veľkého, uznania hodného alebo hlbokého? Nikdy. Uvážte predsa: Modlíte sa k Bohu a nedokážete si pri modlitbe ani učiniť pravú predstavu o tom, ku komu sa modlíte. Naopak ste zmätení, pretože nikdy ani škola, ani cirkev a nikto iný nepodal vám jasný výklad, ktorý by uspokojil vašu vnútornú túžbu po Pravde. Skutočná Trojica zostávala vám doteraz v základe hádankou, s ktorou nakoniec snažili ste sa byť nejako čo najskôr vysporiadaní.

Môže za týchto okolností byť modlitba tak vrúcna, tak dôverčivá, akou byť má? To je nemožné. Ale keď svojho Boha poznáte a on je vám potom bližší, nie je modlitba sprevádzaná hlbšími citmi? Nie je omnoho priamejšia a vrúcnejšia?

A vy máte a musíte sa priblížiť svojmu Bohu! Nesmiete zostávať stáť len zďaleka. Aká to pochabosť hovoriť, že by mohlo byť nesprávne zaoberať sa tak dôkladne Bohom. Lenivosť a pohodlnosť dokonca tvrdí, že je to rúhanie! Ale ja vravím vám: "Boh to chce!" Podmienka približovania sa je v celom stvorení. Preto nemá pokory ten, kto sa pred Bohom skrýva. Naopak, je to bezmedzná domýšľavosť! Tým predsa vyžaduje, aby sa Boh priblížil k nemu, aby ho mohol pochopiť. Namiesto, aby sa sám snažil priblížiť sa Bohu, aby ho poznal. Pokrytectvo a pohodlnosť, kam sa pozrieme a kdekoľvek len načúvame. To všetko pod pláštikom falošnej pokory!

Ale vy, kto nechcete už spať, kto s horlivosťou hľadáte a usilujete o Pravdu, počujte zvesť a snažte sa pochopiť to pravé:

Čo je tvoj Boh? Vieš, že vravel: "Ja som Hospodin tvoj Boh, nebudeš mať iných bohov mimo mňa!"

Je len jeden Boh, jedna Sila. Ale čo je potom Trojica? Trojjedinosť? Boh Otec, Boh Syn a Boh Duch Svätý?

Keď si ľudstvo samo uzatvorilo raj a nedalo sa už viesť citom, ktorý je čisto duchovný a tým stojí i blízko Bohu, lež samovoľne si vypestovalo pozemský rozum a podrobilo sa mu, učiniac sa otrokom vlastného nástroja, ktorý mu bol daný k použitiu, vzďaľovalo sa celkom prirodzene tiež stále viac od Boha. Tým sa dovŕšil rozpor. Ľudstvo sa prevažne klonilo len k pozemskému, ktoré je nevyhnutne viazané na priestor a čas. Toho Boh vo svojom uspôsobení nepozná. Tým tiež nikdy nedá sa Ho pochopiť. Priepasť šírila sa každú generáciu a ľudia pripútavali sa stále viac k zemi. Stali sa rozumármi, ktorí sa dokonca s hrdosťou nazývajú materialistami, pretože ani netušia svoje putá. Pevným pripútaním na priestor a čas zúžil sa prirodzene súčasne i ich obzor. Ako mala sa stadiaľto nájsť cesta späť k Bohu? Nikdy!

Bolo to nemožné, keby nevyšla pomoc od Boha. Ak mala byť daná pomoc, musela stavba nového mostu vzísť od Neho. A Boh sa zmiloval. Boh sám vo svojej čistote nemohol sa už zjavovať nízkym ľuďom rozumu. Títo ľudia vplyvom svojej rozumovej práce neboli už schopní, aby videli, počuli a vycítili jeho poslov. Ti nemnohí, ktorí to ešte dokázali, boli posmievaní. Obmedzený obzor materialistov, viazaný len na priestor a čas, odmietal každú myšlienku na existujúce rozšírenie nad oba tieto pojmy ako nemožnú, pretože je pre nich nepochopiteľná. Nestačili preto už ani proroci, ktorých sila nemohla preniknúť. Nakoniec stali sa čisto materialistickými i základné myšlienky všetkých náboženských snáh. Musel teda prísť prostredník medzi Božstvom a zblúdeným ľudstvom, ktorý mal viac sily, než doteraz všetci ostatní, aby mohol preniknúť. Možno riecť: "Pre tých niekoľko málo ľudí, ktorí v najpustejšom materializme túžili ešte po Bohu?" Bolo by to správne. Protivníci by to však radšej označili ako domýšľavosť veriacich, miesto aby v tom poznávali mocnú Božiu lásku a predsa i prísnu spravodlivosť, ktorá ponúka spásu rovnako v odmene i treste.

Ale prostredník, ktorý by mal silu preniknúť zmätkom, musel sám byť Božským, pretože nízkosť zasiahla už tak ďaleko všetko okolo seba, že ani proroci ako poslovia ničoho nedocielili. Preto Boh vo svojej Láske mocou svojej Vôle odlúčil od seba časť a vtelil ju do hrubohmotného tela človeka mužského rodu: Ježiša Nazaretského, Slovo telom učinené, Božskú Lásku učinenú telom, Syna Božieho!

Tým sa odlúčená a predsa duchovne úzko spojená časť stala osobnosťou. Svojím vtelením zostala i po odložení pozemského tela pri najužšom znovuspojení s Bohom Otcom i naďalej osobnosťou.

Boh Otec a Boh Syn sú teda dvaja a v skutočnosti len jeden! A Duch Svätý? Kristus sám hovoril o Ňom, že hriechy proti Bohu Otcovi i Bohu Synovi môžu byť odpustené, ale hriechy proti Duchu Svätému nikdy!

Je teda Duch Svätý snáď vyššie alebo viac než Boh Otec a Boh Syn? Táto otázka ťažila a zaujímala už mnohú myseľ a zmiatla už tak mnohé dieťa.

"Duch Svätý" je Duch od Otca. Oddelený od Neho pôsobí v celom stvorení. Napriek tomu zostáva s Otcom úzko spojený, tak ako Syn, a tvorí s Ním jednotu. Železné zákony vo stvorení, ktoré ako nervové povrazce prenikajú celým vesmírom a spôsobujú bezpodmienečné vzájomné spätné pôsobenie, ľudský osud, alebo jeho karmu ... to je od "Ducha Svätého" *{Prednáška č. 52: "Vývoj stvorenia."}!

Alebo zreteľnejšie povedané, od Jeho pôsobenia.

Preto vravel Spasiteľ, že nikto sa bez trestu neprehrešuje proti Duchu Svätému, pretože v neúprosnom a neochvejnom vzájomnom spätnom pôsobení vracia sa odplata k pôvodcovi, k východisku, nech dobrému alebo zlému. A ako Boh Syn je od Otca, tak je od Neho i Duch Svätý. Obaja teda sú jeho časťou, patria k Nemu celkom a neodlučne, pretože by inak časť Jemu chýbala. Je to ako paže jedného tela, ktoré konajú samostatné pohyby a predsa k telu patria, ak má byť úplné. Tiež tieto paže môžu konať samostatné pohyby len v spojení s celkom a sú teda nevyhnutne s ním jedno.

Tak je Boh Otec vo svojej všemohúcnosti a múdrosti, majúc po pravici ako časť seba Boha Syna, Lásku, a po ľavici Boha Ducha Svätého, Spravodlivosť. Obaja vyšli od Boha Otca a patria k Nemu ako k jednote. To je Trojica jedného Boha.

Pred stvorením bol Boh jediný! V dobe stvorenia vydal zo seba časť svojej Vôle ako samostatne vo stvorení pôsobiacu a stal sa tým dvojjediným. Keď sa ukázalo nutným dať zblúdenému ľudstvu prostredníka a čistota Božia nepripustila priame spojenie s ľudstvom, ktoré sa samé spútalo, bez vtelenia, oddelil z Lásky časť seba k prechodnému vteleniu, aby sa mohol opäť stať zrozumiteľným ľudstvu a stal sa tak zrodením Kristovým trojjediným.

Čo sú Boh Otec a Boh Syn, bolo už mnohým jasné, ale Duch Svätý zostával zmäteným pojmom. On je výkonná Spravodlivosť, ktorej večné nezmeniteľné a neúplatné zákony prenikajú vesmírom a boli dosiaľ len v predtuche nazývané: Osud! ... Karma! ... Božská Vôľa!

Prednáška je z diela Vo Svetle Pravdy od Abdruschina.