10 06 01 ŽENSKOSŤ, ZDRAVIE A TANEC ORIENTU

ÚVOD

Jaroslava Sitárová

Táto kniha je vytvorená ku pomoci ženám, ktoré sa snažia byť dobré a láskavé víly, aby sa im ľahšie chápali a riešili rôzne životné situácie, ktoré im ešte stále nedovoľujú napĺňať vnútornú harmóniu.

Význam a úloha ženy vo Stvorení je veľmi dôležitá. V súznení s mužským princípom vytvárajú celok. Sú to dva rovnocenné princípy, ktoré majú odlišné danosti a môžu sa vzájomne dopĺňať. Predstavme si ženy a kvetinky v prírode. V tej pravej podstate je to takmer totožné, tak krásne a jednoduché. Medzi kvetmi nájdete obrovské množstvo druhov a farieb. Každá má svoje čaro, vôňu, farbu, čosi, čím môže potešiť a pomáhať okoliu. Takisto každá žena je čímsi osobitá, čím smie pomáhať a pôsobiť radosť. Akonáhle sa žena snaží byť ženou jemnou, pôvabnou a citlivou, vie prijímať svojím citom, jej darom Zhora, inšpirácie a sprostredkovávať ich do hmotného života ku vzostupu všetkých, a to je jej nezastupiteľná úloha. Vtedy si ju vie muž ctiť, má potrebu ju chrániť a nepokladá ju za súpera. Tým všade vzniká harmónia - v rodine, práci, spoločnosti, Stvorení...

Ktorákoľvek štatistika hovorí, že muž je fyzicky silnejší, ale v záťažovej situácii vydrží viac žena, pretože je psychicky silnejšia. Má obrovskú silu a môže ňou pôsobiť na okolie a seba povzbudzujúco, alebo zničujúco. Súžitie ženy a muža je pekne vyjadrené v ľudovej múdrosti: „Žena je krk a muž je hlava“. Medzi ich spolupôsobením môže vzniknúť nádherná harmónia, keď každý je v skutočnosti tým, kým byť má. Krk (žena) má za úlohu, aby ukázal hlave smer, „čo má robiť“ a hlava (muž) má hľadať spôsob „ako nato“, preto má každý iný pohľad na svet, inak uvažuje, a tak je to dobre. Každý má svoju úlohu, kvality, danosti, ktoré to druhé pohlavie nemá, a preto sa vzájomne môžu dopĺňať, obohacovať a odovzdávať si to, čo ten druhý postráda. Žena jemne prijíma citom a sprostredkováva, a muž to v hmotnom živote spracováva do konkrétnej reality. Vtedy spolupôsobenie funguje. Aby to tak bolo, je dôležité, aby začala žena viesť prvá. Muž to má bez nej ťažšie. Aj keď svaly má silné, je chápaním bližší k hmote, vie všetko jasnejšie zargumentovať, pochopiť, vyjadriť, zorganizovať, ale danosť na vyciťovanie nie je u neho tak rozvinutá ako u ženy. Každý potrebuje pohladiť po duši, povzbudiť, inšpirovať a nato má prirodzene dané schopnosti žena. Preto nie náhodou je aj matkou. Viesť je princípom ženským, dirigovať princípom mužským. Keď každý bude dodržiavať svoju úlohu, vzájomne sa rešpektovať a nebude sa pliesť jeden druhému do pôsobenia svojho princípu, pekné vzájomné prežívanie je na obzore. Žiaľ, častý úkaz je: „Ako si to urobil?! Takto to urob! To nevieš ani toto?!“ Miesto toho má byť „dobrá víla“: „Neboj sa, určite sa ti to podarí. Ty si šikovný, porozmýšľaj ako sa to dá. Pozri už toto si dokázal, zvládneš aj toto.“ :o)

Od nepamäti máme ku pomoci nádherné bytosti ako pravzory, ktoré nikdy nepotrebovali vývoj ako ľudský duch. Viditeľne zobrazované v najrôznejších časoch a kultúrach. Ľudský duch je nevedomé jadierko, ktoré potrebuje hmotu, aby sa vyvíjalo. Snažme sa z ich pôsobenia inšpirovať, aby sme ten náš život prežili čo najhodnotnejšie. Úplne najvyššie, najžiarivejšie vzory pre náš vývoj sú pre každý princíp tri.

Jedna nádherná bytosť Johanka sprostredkováva lásku k domovu. Jej funkcia vo Stvorení spočíva vo vedení ženy - k láske k domovu. Celé stvorenie je naším domovom a všade sa táto cnosť prejavuje. Najdynamickejší prejav v histórii vidíme v Johanke z Arku. Láskou k domovu pozdvihla celé Francúzsko.

Druhou cnosťou je úcta k materstvu. Bytosť nesie meno Cela, alebo v našom slovníku Cecília.

A treťou bytosťou je Jozefa, ktorá nás inšpiruje k starostlivosti o telá. Starostlivosť o telá začína duchovným telíčkom, pokračuje duševným (psychické prežívanie) a končí hmotným (fyzické telo). Bežne hovoríme: „Toto telo je moje“, tak ako hovoríme: „Toto auto je moje, toto je môj dom....“ , ale keď chceme pomenovať seba?
Povieme: „Toto som ja!“ Sme bytosti duchovné a prejav ducha je cit. Preto je dôležité pochopiť a pomenovať si to, čo hlboko v našom vnútri cítime – prečo sme tu. V dnešnej dobe strácame schopnosť vyciťovať, strácame aj spojenie s prírodou a stávajú sa z nás bytosti bez citu - bezcitné. Nechávame vládnuť rozum, aj keď vo vnútri nás stále niečo (náš cit) nabáda byť lepšími. Keď sa snažíme, namáhame (zvládať hnev, závisť, sebaľútosť...) a hľadáme spôsoby ako byť k okoliu citlivejší a ohľaduplnejší, okolie nám to vráti prejavom radosti a lásky a nás to teší a napĺňa. Žiaľ, väčšina z nás tieto impulzy vďačne prehluší televízorom, nakupovaním a inými činnosťami, aby sme sa nemuseli vnútorne namáhať, hľadať svojím rozumom k tomu čo cítime tvorivé riešenia našich každodenných situácií. „Ako sa dá...“. Máme aj živlové telo - naše temperamenty: oheň, voda, zem, vzduch. Akonáhle sa ich naučíme používať, pomáhajú nám dosiahnuť cieľ v pozemskom správnou formou. Zatiaľ sa nám to ešte nie vždy podarí, ale budeme sa snažiť. Oheň máme použiť, keď niekoho chceme zapáliť pre vec - „Poď, neboj sa, dokážeš to!“ Často s ním však pálime mosty, nezvládnutím, nakričaním, ublížením. Voda obtečie každý kameň, i keď jej sila je obrovská. V obrovskej riave života vieme nájsť cestičku, aby aj vlk bol sýty aj ovca celá. Niekedy však obtečieme problém a utečieme od neho. Zem nám pomáha stáť pevne, kde máme byť naozaj zásadoví, pevní a nepopustiť ani o krok. Nemá to však nič spoločné s tvrdohlavosťou. Vzduch nám dáva ľahkosť a nadhľad. Nie uletieť od reality. Najviditeľnejšie telo je hmotné a to je tiež v starostlivosti dominanta žien. O tieto všetky pomoci a cnosti sa môžeme neustále opierať, ak chceme byť pravými ženami. Ďakujeme zato.

Je veľa možností a pomocí ako prísť k cieľu, stať sa skutočnou ženou. Na tejto ceste sme si vybrali jednu z nich a ňou je práve orientálny tanec, pretože vzájomne prepája prežívanie ženy a zdravý pohyb pre ženské telo.

Jaroslava Sitárová