09 09 01 Choroba ako pomoc pri poznávaní zákonov života

Príbehy z nemocnice a zo života

MUDr. Ivan Rusnák

Niekto by mohol povedať: uvedený príbeh panej s vredom žalúdka to mohla byť len náhoda. No, ako som začal súvislosti v zmysle zákona sejby a žatvy pri vyšetreniach pacientov sledovať, vynárali sa príbehy, z ktorých aspoň niektoré by som tu chcel uviesť. Nielen pre tých čo pochybujú, ale i pre poučenie tým, ktorý Zákon života o sejbe a žatve berú ako samozrejmosť.

Príbeh o chlapcovi, ktorý nechcel pomáhať v kuchyni

Známi mi rozprávali príbeh o ich synovi. Raz v nedeľu po obede mama vraví synovi, ktorý mal l5 rokov: „Mohol by si dnes poumývať riad, pomôžeš mi, dobre?“ „Nie to ja neurobím, to by som musel umývať taniere a príbor aj po mojej sestre /o 2 roky mladšej/“ odpovedal trochu podráždene. Mama na to:„Dobre keď nie tak nie, ako chceš.“ „Nútiť ťa nebudem.“

Asi o 2 týždne išiel mládenec na výlet organizovaný školou, kde boli asi štyridsiati – chlapci športovci. Keď sa vrátil domov, radostne rozprával, čo všetko prežili, aký program dňa mali, ako mali rozdelené úlohy medzi sebou. A zrazu, keď vraví: „Ja som s kamarátom dostal na starosť umývanie riadov“ zarazil a v tú chvíľu zrejme si čosi o umývaní riadov doma uvedomil. Rodičia sa usmiali a chlapec zrejme pochopil súvislosť. Nechcel si umyť riad doma po štyroch ľuďoch? Tak si umýval týždeň riady po štyridsiatich spolužiakoch. Život to zariadil tak, že odporovať sa príkazu o umývaní riadu nedalo.

Príbeh pána, čo sa učil šoférovať

Pri rozhovore s mne známym mužom na tému, či je život zhoda náhod, alebo či má nejaké pravidlá jeho zrazu niečo napadlo. Niečo z vlastného prežitia v poslednej dobe. Sám, ako o sebe hovoril nebol technický talent. On v okolí a na pracovisku vážený človek sa rozhodol, vo veku blízko k štytridsiatke, že konečne absolvuje vodičský kurz a kúpi si auto. Hovoril mi, že bol veľmi nešťastný, ako mu to v kurze šoférovania nešlo, ako sa mu nedarilo. Inštruktor, bol tvrdý a nepríjemný. Doslova ho deptal: „Človeče nechajte to tak, vy sa to nikdy nenaučíte. Ukončite kurz, veď vy, ak vezmete do auta svojich blízkych tak ich v krátkej dobe zmrzačíte, alebo prídu s vami o život!“ Môj známy si aj uvedomoval, že nie je talent za volantom, ale že predsa by sa to len chcel naučiť.

Raz doma si ale v tej dobe niečo uvedomil, keď sedel spolu so synom pri klavíri. On sám, dobrý hudobník učil syna hrať na klavíri. Synovi to nešlo, otca to rozčuľovalo a zrazu si pri podráždených hodnoteniach typu „Si nemožný, ty sa to asi nikdy nenaučíš, veď dodržuj rytmus, ako to kladieš tie prsty, uši ma z toho bolia, čo počujem...“ si uvedomil, že on, ktorý vie dobre hrať na klavíri, kričí a ponižuje niekoho, kto sa učí.

Zahanbil sa a začal inak pristupovať k nešťastnému synovi. Vlastne v tej chvíli sa uvidel vo svojom inštruktorovi. Zmenil k problému svoj vnútorný postoj a čuduj sa svete, aj inštruktor pri ďalších hodinách výcviku sa zmenil a on kurz úspešne dokončil. Aj synovi pri hre na klavír sa začalo dariť.

Príbeh o mužovi a televíznej anténe.

Udalosť, s ktorou Vás chcem zoznámiť mi rozprával mladý muž, ktorý ako mi hovoril dobre poznal Zákon sejby a žatvy a snažil sa podľa neho žiť. A predsa život mu priniesol nasledovnú príhodu. V jeden podvečer dňa sviatku zomrelých odchádzal z cintorína, kde bolo veľa ľudí. Pri svojom aute na parkovisku si všimol postavu muža, ktorý čosi robil okolo dverí auta. Ako sa priblížil, muž sa dal do behu a stratil sa v dave. Môj známy vošiel do svojho auta a zistil, že mu zmizlo rádio. Zrejme neznámy muž mu ho ukradol. Škoda za deväť tisíc. Pohlo to ním, ale znalý zákona sa s tým v priebehu hodiny vyrovnal a dokonca ho napadlo, prečo sa mu to stalo. Niekoľko mesiacov predtým si objednal namontovanie satelitnej antény pre televízny príjem na strechu rodinného domu. Montéri, ktorí ho zrejme poznali pridali mu tam zariadenie, aby mohol pozerať viac programov. Boli to ale programy, ktoré boli platené, v tej dobe asi dvesto korún mesačne. On to vzal tak, že veď ja som to zariadenie nechcel, to mi tam dali navyše. Neplatené programy však pozeral. Bral niečo, za čo nedal protihodnotu. No a dokonalosť zákonov života to vyúčtovala. Mnohonásobne. Môj známy, poznajúc zákony si uvedomil súvislosti a dej života i keď nepríjemný prijal. Je to vyrovnané. V pokore to prijmem a odpustím. No neplatené programy pozeral ďalej. Viete čo sa stalo? O ďalší mesiac mu niekto ukradol spomínanú satelitnú anténu zo strechy. Náhoda? Nie, zákon pôsobí dokonale a neoblomne.

Pani, telefón a bicykel

Zaujímavá bola aj príhoda panej, o ktorej som sa dozvedel po jednej prednáške, ktorá bola na tému Zákonov života a chápania súvislostí o zdraví a chorobe. Na prednáške sa hovorilo o tom, že privlastňovať si neprávom, teda kradnúť sa dá aj inak ako vziať si len nejakú vec. Podobne činíme, aj keď telefonujeme súkromne služobným telefónom a hodnotu nevyrovnáme.

Čo sa spomínanej panej prihodilo? Deň po prednáške, v dedinke v ktorej bývala, večer pri návšteve známej jej spred domu ukradli bicykel. Napadla ju súvislosť, že ten bicykel bude zrejme vyrovnanie za súkromné telefonáty v práci. Pri najbližšej výplate na pracovisku /peniaze im dávali priamo do ruky/, vracia sto korún zamestnávateľovi späť, s tým, že to je za súkromné telefonáty. Ten sa čuduje, že to sa mu ešte nikdy nestalo. Čo sa dialo ďalej?

Manžel spomínanej panej išiel nasledujúci týždeň do blízkeho okresného mesta a zrazu pri obchodnom dome zbadal ich bicykel. S istotou vedel, že je to bicykel, ktorý je ich majetkom, pretože on sám ho upravoval a natieral farbou a stopercentne poznal stopy svojej práce. Čakal desať – pätnásť minút, nikto nešiel, nasadol na bicykel a odviezol sa domov. Pani peniaze za súkromné telefonáty na pracovisku vrátila, život jej vrátil bicykel. To nie je vymyslené, to je skutočná udalosť, ktorá ukazuje názorne, že ak svoj priestupok voči pravidlám života dáme do poriadku, je nám odpustené.

O krivo obviňovanej panej

Ďalšiu príhodu mi vyrozprávala pani, ktorá bola veľmi nešťastná z toho, že na pracovisku ju opakovane považujú za zlodejku. Čo sa stalo? Pracovala v malom penzióne, kde sa s viacerými ženami starali o starých, chorých ľudí. V oddychovej miestnosti mali pokladničku, kde si odkladali drobné peniaze a kupovali si z toho občas kávu, občas nejakú sladkosť. Keď sa drobných nazbieralo viac, tak drobné vymenili za celú päťdesiat, alebo stokorunáčku. Jedného dňa sa jej vedúca pýta: „Nepožičala si si tú stovku, čo sme mali odloženú v pokladničke?“ Ona odpovedala, že nie a tým problém považovala za vybavený, pretože niečo také by ju ani nenapadlo, vziať si peniaze, nikomu nič nepovedať a nevrátiť ich. No dozvedela sa, že si ženy medzi sebou hovoria, že to musela byť určite ona, ktorá to ukradla. Veď býva s dvoma deťmi sama, muž od nej odišiel, tak si určite takto „prilepšila.“ Bola z toho veľmi nešťastná. Neskôr sa stratil balíček kávy a opäť sa dopočula, že ženy to znovu zvalili na ňu. Smutná bola z toho, veľmi smutná.

Spomínanú ženu som poznal ako naozaj dobrého človeka, snažiaceho sa zo všetkých síl žiť poctivo a skromne, i keď to nemala v živote ľahké. Pýtal som sa jej: „Ženy, tam na pracovisku si často poklebetíte na úkor druhých – tam neprítomných?“ Ona hovorí: „Áno ženy ohovárajú, ale ja som vždy ticho, ja sa toho nezúčastňujem, lebo viem, že ohováranie je krádežou. Ak sa nehovorí o neprítomnom pravda tak kradneme jeho česť.“ Moja ďalšia otázka: „No a zasiahli ste niekedy do týchto rozhovorov tým, že by ste boli ženy napomenuli, že to sa nemá, veď to znamená vlastne utŕhanie na cti – krádež cti neprítomného človeka?“ „Nie, do ich rozhovorov som nezasiahla nikdy“ odpovedala ona. „Viete, ale tým ste sa stali vlastne spolupáchateľkou neprávosti. Vašou povinnosťou keď to už viete bolo upozorniť na to, čo sa činiť nemá, keď ste o tom presvedčená, že je to tak. Pravdu, keď ju spoznáme máme vždy obhajovať, aj keď na nás bude okolie pozerať s nepochopením“, znela moja odpoveď.

Po tomto vysvetlení pochopila prečo sa jej to muselo stať. Uvedomila si, že bola prítomná ohováraniu a nezasiahla, tak život jej vrátil bolesť ohovárania. Problém bol vyriešený a keď sme sa stretli najbližšie mi povedala, že svojím spolupracovníčkam, pri najbližšej príležitosti povedala na ohováranie svoj názor a že ony neprotestovali, naopak, keď im to vysvetlila, povedali, že má pravdu. Zároveň mi povedala, že od tej doby sa už nič zlého na seba nedozvedela.

Nech je nám to poučením, že aj nevyjadriť svoj postoj k tomu, čo sa deje okolo nás je tiež naším rozhodnutím, za ktoré musím niesť zodpovednosť, lebo svojou vôľou som sa rozhodol nič nepovedať, nezasiahnuť do deja v mojom okolí. Vôbec ma pred Zákonmi neospravedlňuje to, že sa bojím, alebo, že sa mi nechce si „páliť si“ prsty v možnom konflikte. Keď viem, že mám pravdu, tak by som mal vždy primeraným spôsobom pravdu obhajovať a vysloviť svoj postoj na jej obhajobu.

Príhoda s pacientkou, ktorá mi pomohla čosi o sebe samom pochopiť.

Ráno prichádzajúc do práce, stojí pri dverách mojej pracovne mladá asi 20 ročná žena, ktorá okamžite ako som sa priblížil, ani kľúč do dverí som nestihol vložiť, spustila rýchlo doslova vodopád slov požiadaviek. Priznávam sa mierne ma to podráždilo. Hoci slušne, no na moje spôsoby dosť ostro som jej povedal: „Slečna, prosím počkajte, vaše žiadosti vybavím, len čo sa preoblečiem!“

Keď som sa preobliekol, pozval som ju dovnútra do pracovne. Chcela pečiatku na v tej dobe potrebné potvrdenie na cestovný doklad, ohľadom doporučenia, ísť na vyšetrenie na kliniku do Košíc. Pečiatku som jej dal a ona mala ďalšie žiadosti. Znovu slušne, ale dosť rázne jej hovorím: „S touto žiadosťou choďte za pani doktorkou do vedľajšej miestnosti, tá vám to vybaví.“ Po štvrťhodinke som sa stretol na chodbe so spomínanou pani doktorkou a tá rozrušená mi vraví: „Tá ženská od rána, len čo sa tu objavila nedá nikomu pokoj, stále niečo chce, som rada že už odišla.“

Vošiel som späť do mojej pracovne a hľadajúc dôvod svojho podráždenia a aj podráždenia kolegyne a uvažoval som nasledovne: „Čo ma to na dievčine podráždilo?“ To že som jej musel dať pečiatku na doklad? Nie, to nie! Podráždila ma jej vlastnosť. Aká? No predsa netrpezlivosť. Hodnotiac teda seba cez svoje zrkadlo – mladú pacientku som prišiel na to, že napriek tomu, že som si myslel o sebe, že som človek trpezlivý, život mi ukázal cez moje podráždenie v tichej zlosti a cez neláskavosť môjho slovného prejavu voči nej, že aj ja som ešte netrpezlivý. Usmial som sa v duchu, že aj mňa aj moju kolegyňu chcel život poučiť. Lebo aj ona mala tiež dosť výraznú črtu netrpezlivosti v svojej povahe. Keď niečo potrebovala, aj keď som bol na vizite prišla za mnou a svoju požiadavku potrebovala vždy vybaviť hneď a zaraz a bez meškania. Tak život poslal za nami človeka podobných vlastností, aby sme sa videli. Mladá netrpezlivá žena svojim spôsobom správania podráždila aj mňa – len naozaj málo netrpezlivého, aj moju kolegyňu, ktorá bola v netrpezlivosti oproti pacientke výrazne aktívnejšia. Stredný netrpezlivec podráždil aj malého aj veľkého netrpezlivca. Signál života som po tejto príhode vedome prijal a snažil som sa dopracovať k opaku netrpezlivosti – stať sa trpezlivým v každej životnej situácii.

V oblasti duševných hodnôt totiž nejestvuje v podstate rozdiel medzi malým stupňom necnosti a veľkým stupňom necnosti. Jestvuje len necnosť, na ktorú sme ešte schopný sa naladiť. No a potom zosilniť ju, môže byť až prekvapujúco jednoduché a aj zdanlivo kľudný človek, ktorý v sebe nosí ešte hoci len malý stupeň necnosti, môže pri veľkom prílive sily doslova v necnosti vybuchnúť a všetci sa okolo neho čudujú čo sa to s ním stalo.

Život je film o mne. Do mojej úlohy z minulosti sú podľa Zákonov obsadení iní ľudia, herci s ktorými sa stretávam a prežívam od nich to, čo som v minulosti iným spôsobil ja.

To, čo podráždene vyčítame iným, to sú naše vlastné chyby. Mali by sme sa naučiť, že život nám v spolužití a spoluprežívaní chce pomôcť, aby sme mohli odhaliť a nájsť chyby na sebe samých a vedome ich odstrániť. Pomáha nám odhaliť svoje vlastné chyby, aby sme vedeli na čom máme na sebe pracovať. Pochopme tento systém zrkadla života, alebo spomeňme si na biblickú radu: „Vidíš triesku v oku brata svojho, ale brvno vo vlastnom oku nevidíš!“ Ak to nevieme, prichádzajú dlhodobé vnútorne nás sužujúce stavy trápenia, smútku, závisti, nenávisti či strachu, ktoré otvárajú brány telesným ochoreniam. To keby sme dokázali pochopiť náš život by sa zmenil. Prestali by sme sa trápiť, zlostiť, byť smutní... Prestali by sme prežívať stresy, o ktorých hovoríme že nás ničia. Spomenuli sme zlosť, skúsme aj o nej pouvažovať, veď prežívame ju viac, alebo menej všetci z nás.

So súhlasom autora prevzaté z knihy MUDr. Ivana Rusnáka: Choroba ako pomoc pri poznávaní zákonov života.

Stránky autora: akvamarin.peruno.sk