09 01 01 Vo Svetle Pravdy

9. Dedičný hriech

Abdruschin

Dedičný hriech vzišiel z prvého pádu do hriechu. Hriechom, teda nesprávnym jednaním, bolo príliš veľké pestovanie rozumu. S tým bolo spojené dobrovoľné pripútanie sa na priestor a čas a v dôsledku toho objavili sa potom sprievodné účinky strohej práce rozumu, ako ziskuchtivosť, klamanie druhého, útlak atď. To malo a má za následok mnohé iné, v základe vlastne všetky zlá.

Tento postup nadobúdal však u vyvíjajúcich sa čisto rozumových ľudí znenáhla vždy silnejšieho vplyvu na utváranie hrubohmotného tela. Trvalým úsilím stále viac jednostranne rástol predný mozog, vytvárajúci rozum. Bolo samozrejmé, že pri plodení tieto meniace sa formy prejavovali sa vo vývoji ľudského tela. Deti prinášali si pri zrodení stále vyvinutejší a silnejší predný mozog. V tom však spočívala a spočíva i dnes vloha, čiže nadanie k rozumovej sile, ktorá prevláda nad všetkým ostatným. Táto sila chová v sebe nebezpečie, že pri plnom prebudení pripúta nositeľa mozgu nielen k priestoru a času, teda ku všetkému pozemsky hrubohmotnému tak, že nebude už schopný pochopiť jemnohmotné a čisto duchovné, lež zapletie ho i do všetkého zla, ktoré pri nadvláde rozumu je neodvratné.

Dedičný hriech je teda prinášanie tohto dobrovoľne vypestovaného a zveličeného predného mozgu, v ktorom tkvie nebezpečie naprostej nadvlády rozumu so všetkými neodvratnými zlými sprievodnými javmi!

Je to teda telesné zdedenie tej časti, ktorú podľa jej umelo vystupňovaného rozvoja označujeme ako veľký mozog. Tým prináša si človek pri zrodení nebezpečie, ktoré veľmi ľahko môže ho zapliesť v zlo.

To však nezbavuje ho zodpovednosti. Tá mu zostáva, pretože on dedí len nebezpečie, nie hriech sám. Nie je nijak nutné, aby bezpodmienečne nechal vládnuť rozum a tým sa mu podroboval. Môže naopak veľké sily svojho rozumu použiť ako ostrého meča a raziť si ním cestu v pozemskom zhone. Túto cestu ukazuje mu jeho cit, ktorý sa tiež menuje vnútorný hlas.

Ak povznesie sa však rozum u dieťaťa výchovou a školením k neobmedzenej vláde, spadá z dieťaťa časť viny, alebo lepšie povedané spätný odraz, ako následok vzájomného pôsobenia a padá na vychovávateľa alebo učiteľa, ktorý ju zavinil. On je od tej chvíle pripútaný k dieťaťu, pokým toto nezbaví sa omylu a jeho následkov, i keď by to malo trvať storočia alebo tisícročia.

Čo však činí takto vychované dieťa potom, keď sa mu naskytne vážna príležitosť k zahĺbaniu sa do seba a k obratu, stihne v spätnom účinku už dieťa samotné. Také príležitosti naskytujú sa hovoreným alebo písaným slovom, otrasmi v živote, alebo podobnými príhodami, ktoré si vynúti okamih hlbokého precítenia. Dostavia sa iste.

Bolo by zbytočné hovoriť o tom ďalej. Vo všetkých vrhnutých nových svetlách mohli by to byť len trvalé opakovania, ktoré sa všetky nutne stretávajú v jedinom bode. Kto o tom premýšľa, tomu skoro spadne závoj z očí. Rozrieši si tým v sebe mnoho otázok.

Prednáška je z diela Vo Svetle Pravdy od Abdruschina.