02 09 01 Choroba ako pomoc pri poznávaní zákonov života

Človek bytosť duševná

MUDr. Ivan Rusnák

Ako ďalej? Je z tejto situácie východisko? Je možné niečo vymyslieť? Aby sme sa mohli v tejto situácii, týkajúcej sa zdravia pohnúť ďalej, budeme musieť začať hľadať odpoveď na základnú otázku.  Kto je to pozemský človek , kto som to vlastne ja?

Budeme musieť pochopiť a prijať, že pozemský človek nie je len to, čo je našim očiam viditeľné a čo je hmatateľné. Musíme si uvedomiť, že pozemský človek nie je len bytosť s viditeľným a hmatateľným telom z hrubej hmoty, v ktorom sú jednotlivé orgány, o ktoré sa zaujíma medicína, ale že človek je bytosť, ktorá žije svoj život aj životom vnútorným, navonok neviditeľným - životom duševným a citovým! Človek je aj bytosťou duchovno-duševnou.  Skúsme si len spomenúť, koľko času v priebehu dňa venujeme práve vnútorným, duševným prežívaniam, vnútorným rozhovorom s ľuďmi, na ktorých myslíme. Úvahám v duši, obsah ktorých bez vedomia ľudí okolo nás  prežívame naplno v citovej oblasti.

Zlostíme sa, tešíme, bojíme sa , trápime sa, zaujímame voči iným postoje v láske, ale aj v neláske, v závisti, panovačnosti, nenávisti, či  v iných citových obmenách. To všetko nevyhnutne pôsobí i naše telo, na jeho pohodu i nepohodu. Nikto z nás nepochybuje, že duševné hnutia sa premietajú do telesnosti, do zdravia aj chorôb nášho tela. Veď múdrosť starých prísloví to jasne vystihuje: „V strachu zbledol ako stena“, „Od žiaľu mu srdce puklo“,  „Od zlosti ho porazilo.“  Len pouvažujte a nájdete ešte mnoho iných.

O vzťahu telesných chorôb k duševným stavom sa už veľa vie a sledujú sa rôzne súvislosti medzi duševnými stavmi a telesným zdravím v kladnom aj zápornom zmysle. Známe sú skoro úsmevné štatistické hodnotenia o tom, že muži, s ktorými sa manželky ráno lúčia pravidelne tak, že ich pobozkajú, majú menej dopravných nehôd a dožívajú sa v priemere o päť rokov viac, ako muži s ktorými sa ženy takto nelúčia. Pochopiteľne nie je rozhodujúci bozk, ale duševná pohoda v rodine. Rozhoduje vzťah lásky hojivo pôsobiaci na dušu i na telo. Bozk len symbolicky poukazuje na pohodu v rodine. Poznanie v tomto smere sa nedá využiť ako rozumovo spoznaný a naučený fakt a použiť ho s tým, že odo dneška si žena povie,  že bude muža ráno bozkávať, nech si teda požije. To by nemalo účinok. Lebo, ak sa nemáme radi, ak v tom nie je láska, ak v tom nie je radostné očakávanie, že už ráno sa tešíme, že sa popoludní znovu stretneme,  tak sa účinok na pohodu duše a následne i tela sa nemôže dostaviť.

Je známe, že slobodní muži žijú kratšie ako muži ženatí, osamelosť im totiž neprináša pokoj, pohodu, ale skôr zatrpknutosť, nespokojnosť, výkyvy v životospráve, často závislosť na alkohole, fajčení a to všetko ovplyvňuje telesné zdravie.

Keď nahliadneme do vzťahov medzi pacientami a lekármi, tam tiež nájdeme súvislosti s účinnosťou liečby na základe duševného stavu. Známe sú výsledky štúdie zo Švédska z osemdesiatych rokov, pri ktorej sa hodnotila dĺžka liečby a zároveň aj práceneschopnosti u bežného ochorenia, ako je angína.

Jedna skupina sledovaných u toho istého lekára bola liečená bežným všeobecne i nám známym spôsobom, aký je zvyčajný i na našich ambulanciách. Pacient prichádza s tým, že ho bolí hrdlo a má horúčku. Lekár povie „otvorte ústa – máte angínu – tu máte recept na penicilín – sestrička odoberte výter z mandlí a vypíšte práceneschopnosť - o týždeň príďte na kontrolu – „kto je ďalší v poradí?“

Druhá skupina dostala navyše len 2 minúty, počas ktorých im lekár povedal, aby sa nebáli, že vyššia teplota bude trvať ešte jeden až dva dni. Ak by pretrvávala i potom,  majú mu zatelefonovať a on zabezpečí všetko, aby nenastali žiadne komplikácie. Podľa výsledkov mikrobiologického vyšetrenia prípadne zmení liečbu. Tento kratučký rozhovor „navyše“ mal taký účinok,  že práceneschopnosť u tejto druhej skupiny, kde lekár vytvoril atmosféru dôvery a pohody bola v priemere o štvrtinu kratšia ako u skupiny, kde „nebolo času“ venovať sa duši pacienta.

Je málo myslieť si,  že oblasť duše je oblasť, ktorú majú mať na starosti len psychológovia a psychiatri. Lekár je len vtedy dobrým lekárom, keď okrem správneho odborného prístupu v diagnostike a liečbe má v sebe dar byť človekom, ktorý sa vie vcítiť do duše pacienta a nie je sústredený len na výsledky odberov krvi a technických prístrojových vyšetrení. Takýmto spôsobom  sa jeho ľudská úroveň znižuje na roveň bezcitného stroja, ktorý ak niečo predsa  citovo prejavuje, tak    nervozitu,  že  ho  pacient  „nepodstatnými“ rečami len zdržuje. Pacienta „je predsa možné vybaviť aj cez sestričku“ , stačí ak zostatne stáť  za dverami ambulancie, načo s nim strácať čas. Rozprávanie sa s pacientom /čo znamená v preklade – trpezlivým človekom/ sa u nás pomaly stráca. No a predsa dobrosrdečný, cituplný rozhovor je jediný možný prostriedok ako sa dotknúť duše, podstaty človeka, pomôcť jej.  Pohladiť ju, hľadať spoločne východiská zo zložitých situácií v živote, ktoré zraňujúc dušu sa premietajú do tela a jeho chorôb.  Rozhovor, v ktorom lekár počúva, čo mu pacient hovorí. Lekár ho pritom usmerňuje, ale hlavne počúva.
Nedá mi nespomenúť tu prvú prednášku z vnútorného lekárstva na lekárskej fakulte v Bratislave, ktorú nám prednášal  v roku 1966 pán akademik Niederland.  Okrem iného v  prednáške povedal vetu, ktorá mi utkvela v pamätil: „Počúvaj pacienta – hovorí ti diagnózu“! Mnoho lekárov i mysliteľov sa zaoberalo vzťahom medzi lekárom a pacientom. Len niekoľko krátkych úvah na túto tému.

Sir Sydney Smith na edinburskej univerzite v roku 1953 poslucháčom povedal: „Pamätajte, že veľa pacientov neprichádza k vám iba preto, že trpí telesnou poruchou, ale preto, že má doráňanú dušu, utrápené svedomie a zlomené srdce. Ukážky týchto chorôb nie sú pravdaže viditeľné vo vašich vitrínach. No sú to veľmi časté choroby a veľká časť vašich lekárskych úspechov bude závisieť od toho, koľko pochopenia a pozornosti budete venovať ich liečeniu.
Maudsley to vyjadril slovami: „Žiaľ, ktorému sa neuľavilo slzami, rozplače iné orgány“. Exupery hovoril, že mu je ďaleko bližšie posadiť sa k rozhovoru s lekárom, ako venovať sa len výsledkom a „technike“ medicíny.

Áno, plne chápajúc i postavenie citlivého a dobrého lekára, je tu aj druhá stránka problému medicíny dnešnej doby. Administratíva, ktorou sa musí lekár zaoberať, bodový systém poisťovní, spoločenský tlak vytvárajúci veľakrát obraz, že doktor je vždy vinný, ak liečba nedopadne tak, ako si to pacient, alebo jeho príbuzní predstavujú. Je tu i náročný pacient, ktorý očakáva nemožné od lekára, neuvedomujúc si svoju vlastnú zodpovednosť za svoje zdravie. Avšak lekár ktorý v sebe má, budoval a buduje to, čomu hovoríme „umenie medicíny“ dokáže pri naviazaní vzťahu dôvery s pacientom situáciu prakticky vždy správne zvládnuť. A pokiaľ ide o sťažnosti na lekárov, tie skoro vždy súvisia s tým, že  nevznikol práve spomínaný správny vzťah dôvery medzi lekárom a pacientom. Je to veľká škoda, že nie je naň čas!

Súvislosti o vzťahu tela a duše síce veľmi pomaly, ale predsa prenikajú do povedomia ľudí. Týmito vzťahmi a súvislostiam medzi dušou a telom sa zaoberá v dnešnej dobe  odbor psychosomatická medicína.  Je to nepochybne správne, ale nesie to zatiaľ v sebe nevyriešený problém – slabinu, bez odstránenia ktorej nie je možné dosiahnuť zásadný obrat. Duševný život človeka - psychika súvisiaca s citovými stavmi, ktoré nami hýbu je totiž zatiaľ v medicíne považovaná len za produkt vytvorený v mozgu - teda v hmotnej štruktúre. Je to ale naozaj tak? Je duševné produkt telesného? Skúsme po tom pátrať a hľadať odpovede. 

Ak sa ale chceme pohnúť ďalej a dopredu musíme si odpovedať na  jednoduchú, ale mimoriadne dôležitú  otázku: „ Kto som to ja?“ Len jej pochopením a vyriešením sa môže dnešná medicína dostať dopredu. Snažíme sa spoznávať vesmír, lietať na iné planéty, ale odpovedať si na túto otázku o sebe samom, o svojej podstate – to nevieme!

So súhlasom autora prevzaté z knihy MUDr. Ivana Rusnáka: Choroba ako pomoc pri poznávaní zákonov života.

Stránky autora: akvamarin.peruno.sk