Karneval
Karolínka Sitárová
Karneval je deň, kedy sa ľudia prezliekajú za rôzne masky. To je ešte v poriadku, pretože to má význam sviatku, ktorý niečo aj znamená. Ale niekto si robí karneval aj počas normálneho života. Asi preto, že si myslí, že keby sa ukázal ako on sám bez masky, tak by sa mu ľudia posmievali, alebo ho odsudzovali. No nakoniec len sám sebe škodí. Taký človek nechce pochopiť, že má úlohu v živote niečo napraviť. Aby ju čo najviac obišiel, psychicky sa maskuje za niekoho iného. Aby sme sa toho vyvarovali, mali by sme sa brať navzájom takí, akí sme a nie takí, akí nie sme.
Karolínka Sitárová
Vtip
Babka si vyberá v banke peniaze a slečna pri prepážke jej hovorí:
"Pani, ale zo zadnej strany, tam dolu sa musíte aj podpísať."
"A čo to tam mám napísať, dcérenka moja?"
"No normálne, tak ako sa podpisujete na listy."
A babka napísala:
"Všetkých vás pozdravujem a bozkávam. Vaša babka.“
Vtip poslala Mária Karlubíková z Nitry
Mirandin svet - Koncert pre štyri krídla
Dominika Lehocká
Konečne nastal celým dňom očakávaný večer. Bicykel zaparkovala neďaleko od budovy, kde sa konal koncert. Bola to na pohľad nenápadná, stará ale honosná budova v starom centre mesta, ktorá na kopci, na ktorom stála, dohliadala na dôstojné správanie sa jej susedov.
Miranda vystúpila pár schodmi, ktoré ju delili od vstupných ťažkých drevených dverí. Za nimi bol teplým svetlom zaplnený členitý priestor. Všetci ľudia sa zhromažďovali úplne hore, na mieste od ktorého ju oddeľovali dve poschodia a nemalé množstvo schodov, ktoré vystúpať bola vlastne radosť. Čas, kedy mohla dýchať blížiacu sa atmosféru.
Ako vstúpila do veľkej sály, zaskočil ju pocit, že ju dôverne pozná, hoci neskôr zistila, že v tejto konkrétnej nikdy predtým nebola. Istú spojitosť s jednou skutočne existujúcou, vzdialenou viac ako 1500 kilometrov našla, ale tá bola vzhľadom od tejto veľmi odlišná. Násilne ďalej nepátrala, nechcela ničím narušiť ten nádherný dojem.
Usadila sa napravo, pozdĺž jednej z dlhších stien, podlhovastej miestnosti. Čelila rozmernému organu v jemne bledomodrožltkastej farbe, so zlatistými detailami. Pohľad dvíhala a uprela nahor, na krásne klenutý strop, posiaty drobnými svetlami, ktoré na podklade rovnorodom s odtieňom organu, žiarili ako hviezdy na dennej oblohe. Nevšedný hviezdny strop podopierali masívne stĺpy splývajúce s bočnými stenami v krémových tónoch. Podlaha bola pokrytá starobou dýchajúcimi tmavými, drevenými parketami, ktoré si nad svojím vekom hlasno povzdychli pod každým krokom návštevníka.
Na pódiu, ktorého najzadnejšiu časť zapĺňal spomínaný organ, sa vynímali a zároveň tesnili štyri dlhočizné, čierne, eleganciou sa lesknúce krídla.
Zaujímavý rozhovor o farbách a videní so spolusediacim bol prerušený nástupom štyroch mužov v oblekoch, stelesňujúcich rozmanité vekové spektrum, ktorí za potlesku zaujali svoje miesta za klaviatúrami.
Jednotlivé tóny, formujúce sa do hudby sa začali navzájom prepletať a vznášať nahor, odrážajúc sa od svetelných hviezd nielen do uší, ale do celého tela, celého vnútra, úplne ho prestúpili a prúdili ním všetkými smermi.
Toľko dojmov v tak krátkych momentoch! Myseľ jej preletovala z jedného k druhému, nevedela, kde sa má skôr pristaviť, z čoho sa tešiť väčšmi.
Jednak nádherná sála, obrovské krídla, hneď štyri, ktoré mávali čím ďalej tým intenzívnejšie, štyria pianisti, ktorí hudbu, ktorá bola v nich samých, vypúšťali nielen prostredníctvom obratných prstov a poletujúcich rúk, ktorých pohyby bolo niekedy temer nemožné postrehnúť, ale hrali celými telami, mimikou, očami, namiesto nôt čítali z vlastnej notovej databázy, ktorá v nich bola časom a hraním už hlboko zakorenená. Predvádzali nádherný súlad zvukový, mohutne sa opierajúci o súlad osobnostný, ako sa ukázalo pri rozhovoroch medzi jednotlivými skladbami a ktorého výsledkom boli skladby vychádzajúce z klasickej hudby, vždy ale drobne doplnené jednotlivcom a následne celou skupinou, čím ich pospolu obohatili a personifikovali o nové odtiene.
Začali nenápadným trianglom, pokračovali rôznymi drevenými a plastovými krabičkami položenými na piánach, po ktorých klepkali drevenými, guľovito zakončenými paličkami, následne brnkali na struny vo vnútri piána, pričom druhou rukou stále korčuľovali po klávesách, pripojili pískanie a zakončili údermi krytu klaviatúry o samotné piáno.
V duchu dojmu z prvej skladby sa niesli aj ostané, a teda výsledný efekt bol nielen zážitok z hudby, ale aj s istých hereckých výkonov, ktoré pianisti predviedli.
Prvé tóny boli hravé, príjemné, nenaznačovali „ťažkú“ klasiku. Mirande sa pred očami začali formovať konkrétne obrazy, akoby sa hudba transformovala do vizuálna.
Bola zrazu na lúke a videla mláďatá najrôznejších zvierat, bola zakvitnutá, májová. Modrú oblohu rozžiarovalo slnko, vzduchom plávali nadýchané oblaky, perifériu vypĺňali lesy. Mláďatá sa medzi sebou hrali, skákali po sebe, túlili sa, či zápasili, niektoré občas vystrčili rožky roztopašnosti a rozbláznenosti, inokedy skortli a len tak hopkali radosťou. Všetko to bolo krásne farebné a Miranda si zrazu nebola istá, kde sa vlastne nachádza. Je na koncerte, alebo na lúke, je človekom, alebo je aj ona jedným z tých mláďať ktoré pozoruje?
Po celý čas akoby prepínala medzi víziami, rôznymi pocitmi a svojou fyzickou schránkou sediacou v koncertnej sále. Miestami sa ocitla v malých pražských, nočných uličkách, či pod gotickými katedrálami. Raz sa dokonca pozrela na voľné miesto po svojej pravej strane a zhliadla tam osobu jej veľmi blízku, bola tam úplne zreteľne, usmievala sa na ňu a pohmkávala si do rytmu skladieb. Všetko sa dialo v rôznych časových úrovniach na rôznych miestach a predsa sa zo svojho začiatkom zasadnutého miesta nepohla ani o centimeter.
Búrlivý potlesk vrátil Mirandu späť do tapacírovanej stoličky. Rozžiarená a plná dojmov pobudla ešte nejakú chvíľu v sále svietiacich hviezd, neprestajne žasnúc nad prežitiami nedávnych minút. Následne sa odobrala do tmy a zimy decembrového večera, kedy sa studeným vetrom nechala hladiť po tvári, neprestajne si rekapitulujúc nedávne zážitky.
Dominika Lehocká
Slnečnicové kocky so škoricou
Monika Lehocká
Teplé slnečné dni sú ešte ďaleko, no ich atmosféru si môžete "upiecť" v podobe zlatistého mäkučkého koláča s jadierkami. - Slnečnicovými...
Potrebujeme:
1 hrnček zmäknutého masla 2 hrnčeky múky 1 lyžicu mletej škorice
1 ? hrnčeka kryštálového cukru 1 lyžičku kypriaceho prášku 2/3 hrnčeka kyslej smotany
3 rozšľahané vajcia ? lyžičky sódy bikarbóny 2/3 hrnčeka slnečnicových semien
- Kúskom masla vymastíme štvorcovú formu so stranou asi 23 cm a dno vyložíme papierom na pečenie
- Maslo s cukrom vložíme do misy a vyšľaháme na ľahkú a nadýchanú penu
- Do zmesi postupne pridávame vyšľahané vajcia, zakaždým dobre zašľaháme
- Múku, sódu bikarbónu a pomletú škoricu primiešame do zmesi a kovovou lyžicou ich zľahka zapracujeme
- Pridáme kyslú smotanu aj slnečnicové semená a premiešame, aby sa prísady riadne spojili
- Zmes preložíme do pripravenej formy a povrch zarovnáme opakom lyžice alebo nožom
- Pečieme v predhriatej rúre pri 180 ° C asi 45 minút alebo dovtedy, kým koláč nebude na dotyk pevný
- Okraje uvoľníme nožom so zaoblenou čepeľou, vyklopíme na drôtenú mriežku a necháme celkom vychladnúť
Pokrájame na 12 kociek a podávame.
TIP:
Tieto kocky sa dajú výborne zmraziť a vydržia až 1 mesiac /pokiaľ im všetkým čerstvým odoláme :)) /
Dobrú chuť :-)
Karolínka Sitárová, Dominika a Monika Lehocká
Človek, ktorý je vnútorne spútaný, bude večne otrokom, aj keby bol kráľom.
Abdrushin
Yaspis - YouTube
Jaspis
Jaspis.js 