07 05 01 JASPISNÍČEK

Synič - Rázcestie

Karolínka Sitárová

Žili raz dvaja bratia. Peter a Jakub. Peter bol veľmi driečny, usilovný, pracovitý, kde sa dalo, tam len pomáhal. Keď šiel na prechádzku, pozoroval krásu prírody. Voňal kvety, počúval spev vtáčikov, keď bolo treba, postaral sa o zvieratká a rastlinky.

No Jakub bol presný opak Petra. Chodil so zvesenou hlavou, nič ho nezaujímalo, nič sa mu nechcelo. Čo mohol pokaziť, to pokazil, čo mohol zničiť, to zničil a vôbec si nedokončoval prácu.

Raz si povedali, že skúsia šťastie vo svete, a tak sa vybrali na cestu. Šli a šli, až prišli na rázcestie. Jedna z ciest bola rovná, pekne vydupaná, ale okolie bolo tmavé, pochmúrne a špinavé. Druhá cesta bola síce štrkovitá, krivolaká, kde tu sa povaľoval väčší kameň, ktorý sa ale dal ľahko odvaliť.

Chvíľu tam len tak stáli a potom Peter povedal: ,,Tu by sme sa mali rozdeliť...“ Jakub, ktorý svojho brata nepočúval, sa pozrel najprv na rovnú cestu, potom na kľukatú a skôr než stihol Peter dopovedať, vyhlásil: ,,Ja chcem ísť touto rovnou  cestou, ty si choď tou krivou!“ a ešte namrzene dodal: ,,...nebudem si predsa drať svoje topánky.“ ,,Dobre, mne je to jedno, ako chceš ty.“ A tak sa rozišli.

Peter na svojej ceste postretával dobrých ľudí, videl zaujímavé zvieratá i rastliny. Raz večer prišiel do opustenej chalúpky, ľahol si na pec a po chvíli zaspal. Ráno sa Peter zobudil a uvidel vedľa seba ženu s krčahom vody. ,,Napi sa!“ povedala mu. Hneď na prvý pohľad si padli do oka a netrvalo dlho a bola svadba. Po roku sa im narodili dvojičky. Chlapec a dievčatko. Peter bol veľmi šťastný a dúfal, že je šťastný aj jeho brat.

No Jakuba strhla náhla víchrica a stratil sa v lese. Odvtedy ho už nikto nevidel...

Nuž, na prvý pohľad môžu byť veci jednoduché, ale keď zídeme z cesty, už sa na tú istú nemôžeme vrátiť, a preto si musíme začať ďalšiu. No niekomu sa to podarí aj na prvýkrát, ako napríklad Petrovi.

Karolínka Sitárová

Vtip

Nezávislí a spravodliví

V jednom meste povolal právnik k súdu ako svedka jednu starú pani. Keď zložila prísahu, pýta sa jej žalujúci právnik:

„Pani, poznáte ma?“

Pani odpovedá:

„Ale áno, samozrejme. Poznám Vás od plienok. A aby som pravdu povedala, ste pre mňa veľkým sklamaním. Klamete, podvádzate svoju ženu, manipulujete s ľuďmi a ohovárate ich. Myslíte si, že ste veľké zviera, a pritom ste tak hlúpy, že Vám nepríde, že z Vás nikdy nebude nič iné, než mizerný právnik malomeštiackeho formátu.“

Právnik vytreštil oči. Keď sa spamätal z prvého šoku, rýchle sa spýtal:

„Pani, poznáte právnika žalovaného?“

Pani odpovedá:

„Áno, poznám ho ešte z dôb, keď nevedel chodiť. Občas som ho jeho rodičom opatrovala. A i v ňom som sa sklamala. Je to leňoch, udavač a pijan. Nedokáže s nikým slušne vychádzať a jeho právnické znalosti sú tak mizerné, že bez podplácania ešte nikdy nič nedokázal.“

V tú chvíľu sudca zabúchal kladivkom a vyžiadal si ticho v súdnej sieni. Zavolal si oboch právnikov k sebe a potichu im povedal:

„Páni, ak sa jeden z vás spýta tej pani, či ma pozná, dám vás okamžite zavrieť za pohŕdanie súdom!“

Vtip poslali priatelia z Moravy