07 01 01 Vo Svetle Pravdy

7. Stvorenie človeka

Abdruschin

“Boh stvoril človeka ku svojmu obrazu a vdýchol do neho svoj dych!” To sú dve udalosti: Stvorenie a oživenie.

Oba tieto javy, tak ako všetko, bolo podrobené jestvujúcim Božským zákonom. Nič nemôže vystúpiť z ich rámca. Žiadny Božský akt vôle nepostaví sa proti týmto neochvejným zákonom, ktoré chovajú v sebe samotnú Božskú vôľu. I každé zjavenie a zasľúbenie deje sa iba podľa týchto zákonov a musí sa splniť v nich, nie inak!

Tak bolo tomu i pri vtelení človeka na zem. Toto vtelenie bolo pokrokom mocného stvorenia, bolo prechodom hrubohmotného do celkom nového, povzneseného oddielu vývoja.

Hovoriť o vtelení človeka podmieňuje znalosť jemnohmotného sveta, pretože človek z mäsa a krvi je vsunutý ako pokračujúci spojovací článok medzi jemnohmotnú a hrubohmotnú časť stvorenia, zatiaľ čo jeho koreň tkvie v čisto duchovnom.

“Boh stvoril človeka k obrazu svojmu!” Toto pôsobenie alebo stvorenie bolo dlhou reťazou vývoja, ktorý sa odohrával prísne v rámci zákonov, votkaných Bohom samým do stvorenia. Najvyšším stanovené, pracujú tieto zákony železne a neodvratne na plnení jeho vôle. Tieto zákony pracujú samočinne ako časť stvorenia ku zdokonaleniu tohto stvorenia.

Tak je tomu i so stvorením človeka, ako koruny celého diela. V človeku mali sa zlúčiť všetky druhy, ktoré boli vo stvorení. Preto sa v hrubohmotnom svete, v pozemsky viditeľnej hmote znenáhla v trvalom vývoji formovala nádoba, do ktorej mohla byť z čisto duchovného vnorená iskra, ktorá bola nesmrteľná. Trvalo usilujúcim formovaním a vývojom vzniklo časom najvyššie vyvinuté zviera, ktoré premýšľavo používalo už rôznych pomocných prostriedkov k zaisteniu života a k obrane. I dnes môžeme pozorovať nižšie druhy zvierat, ktoré používajú rôzne prostriedky k dosiahnutiu a zachovaniu svojich životných potrieb a v obrane prejavujú často prekvapujúcu chytrosť.

Už zmienené najvyššie vyvinuté zvieratá, ktoré vymizli s nastalými pozemskými prevratmi, označujeme dnes menom “pračlovek”. Je však veľkým omylom nazývať ich predkami človeka! Týmže právom mohli by sme označiť kravy ako “čiastočné matky” ľudstva, pretože prevažný počet detí v prvých mesiacoch svojho života potrebuje priamo k výstavbe svojho tela kravské mlieko. A tak rastú a zostávajú schopné života pomocou kráv. Ušľachtilé a mysliace zviera “pračlovek” nemá tiež so skutočným človekom viac spoločného. Hrubohmotné telo človeka nie je predsa ničím iným než nevyhnutným prostriedkom, ktorý človek potrebuje, aby v hrubohmotnom pozemskom mohol všestranne pôsobiť a učiniť sa zrozumiteľným.

Tvrdením, že človek pochádza z opice, doslova “vylieva sa s kúpeľom i dieťa”! Je to ďaleko prestrelené. Časť deja povznáša sa tým na celú skutočnosť. Chýba tu hlavná vec!

Bola by to pravda, keby ľudské telo bolo skutočne “človekom”. Zatiaľ však je hrubohmotné telo len jeho šatom, ktorý odkladá, akonáhle sa vracia do jemnohmotnosti.

Ako sa teda udialo prvé vtelenie človeka?

Keď vývoj vo stvorení dosiahol v najvyvinutejšom zvierati svojho vrcholu vo svete hrubohmotnom, musela nadísť zmena k vývoju ďalšiemu. Inak by nastala stagnácia. Nebezpečie stagnácie znamenalo by krok späť. Táto zmena bola predvídaná a nadišla: Keď vytryskli duchovné iskry a prenikli jemnohmotným svetom, v ktorom všetko obnovovali a povznášali, stáli tu konečne na jeho hranici v tej chvíli, kedy hrubohmotne pozemská nádoba dosiahla vrcholu svojho vývoja.

Bol tu teda súčasne pohotove jemnohmotne duchovný človek, pripravený ku spojeniu s hrubohmotným, ktoré má povzbudzovať a povznášať.

Zatiaľ teda čo dozrievalo vytvorenie nádoby v hrubohmotnosti, vyvinula sa duša v jemnohmotnosti tak ďaleko, že mala dostatok sily zachovať si pri vstupe do hrubohmotnej nádoby svoju samostatnosť.

Spojenie oboch týchto dielov znamenalo teda vrúcnejšie zlúčenie sveta hrubohmotného so svetom jemnohmotným až nahor k duchovnu.

Až tento dej bol zrodením človeka!

Plodenie samo je ešte i dnes u ľudí čisto zvieracím aktom. Vznešené alebo nízke city nemajú s týmto aktom čo činiť. Privodzujú však také duchovné výboje, že ich účinky nadobúdajú veľkého významu tým, že určujú priťahovanie nevyhnutne rovnakého druhu.

Až do polovice tehotenstva vyvíja sa tiež telo čisto zvieracím spôsobom. “Čisto zvierací” nie je vlastne pravý výraz. Chcem ho radšej označiť ako čisto hrubohmotný.

Ku zrodeniu určený duch vteľuje sa až v polovici tehotenstva pri určitej zrelosti rastúceho tela. Tento duch zdržuje sa do tej doby ponajväčšmi v blízkosti nastávajúcej matky. Vstup ducha vyvoláva prvé záchvevy v hrubohmotnom vyvíjajúcom sa telíčku, teda prvé detské pohyby. Tu je tiež pôvod oného podivne blaženého pocitu tehotnej ženy. Od tejto chvíle nastupujú u nej celkom iné city: Ona je si vedomá blízkosti druhého ducha v sebe a pociťuje ho. Podľa druhu a povahy tohto nového druhého ducha v nej sú i jej vlastné city.

Taký je postup pri každom vtelení. Ale vráťme sa ku vteleniu prvého človeka.

Nadišiel teda veľký oddiel vo vývoji stvorenia: Na jednej strane v hrubohmotnom svete stálo najvyššie vyvinuté zviera, ktoré malo poskytnúť hrubohmotné telo ako nádobu pre budúceho človeka. Na druhej strane vo svete jemnohmotnom stála vyvinutá ľudská duša, ktorá očakávala spojenie s hrubohmotnou nádobou, aby všetkému hrubohmotnému dala ďalší rozmach ku zduchovneniu.

Keď teraz nastal u najušľachtilejšieho páru týchto vysoko vyvinutých zvierat akt plodenia, nevtelila sa ako doposiaľ v hodine inkarnácie duša zvieracia *{Prednáška č. 49: “Rozdiel v pôvode medzi človekom a zvieraťom.”}, ale na jej mieste pripravená k tomu duša ľudská, ktorá mala v sebe nesmrteľnú iskru ducha. Jemnohmotné ľudské duše s prevažne pozitívne vyvinutými schopnosťami vteľovali sa následkom rovnorodosti do zvieracích tiel pohlavia mužského. Duše s prevažne negatívnymi, nežnejšími schopnosťami, vteľovali sa do tiel ženských *{Prednáška č. 78: “Pohlavie.”}, ktoré boli ich druhu bližšie.

Tento pochod neposkytuje žiadnej opory pre tvrdenie, že človek pochádza zo zvieraťa “pračloveka”. Človeku, ktorý má svoj skutočný pôvod v duchovne, poskytlo zviera “pračlovek” len hrubohmotnú prechodnú nádobu. Ani najtuhšiemu materialistovi dnes nenapadne, aby sa považoval za priameho príbuzného zvieraťa. A predsa je tu dnes, ako vtedy, tesná telesná príbuznosť, teda hrubohmotná rovnorodosť. Skutočný “živý” človek, teda vlastné duchovné “ja” človeka nie je však nijak rovnorodé so zvieraťom alebo od zvieraťa odvodené.

Po zrodení prvého pozemského človeka stál tento človek v skutočnosti osamotený, bez rodičov. Nemohol uznať zvieratá, vzdor vysokému ich vývoju ako rodičov a nemohol mať s nimi žiadneho spoločenstva.

Žena mohla a mala následkom svojich cennejších duchovných vlastností byť dokonalejšia než muž. Mala sa však snažiť, aby zjasňovala stále harmonickejšie dané jej city, čím by sa bola stala mocou, ktorá v celom hrubohmotnom stvorení musela nutne pôsobiť prevratne a vysoko povzbudivo. Ale bohužiaľ, práve ona zlyhala v prvom rade, pretože sa dala za hračku mocným citovým silám, ktoré jej boli pridelené. Tieto city ešte dokonca skalila a znečistila pocitmi a obrazotvornosťou.

Aký hlboký zmysel je v biblickom príbehu o ochutnávaní zo stromu poznania, keď žena, hadom k tomu podnietená, podala mužovi jablko! Obrazne nemohol byť lepšie vyjadrený tento postup v hmotnosti.

Toto podanie jablka ženou znamená, že žena uvedomila si svoje pôvaby oproti mužovi a že ich chcela využiť. Že muž bral a jedol znamená, že na to pristúpil a že sa v ňom prebudil pud, aby na seba upútal ženinu pozornosť. Začal sa robiť žiadúcim tým, že hromadil poklady a osvojoval si rôzne hodnoty.

Tým začala výchova rozumu so všetkými sprievodnými javmi, ziskuchtivosťou, lžou a útlakom. Ľudia sa mu na koniec celkom podrobili a učinili sa tak dobrovoľne otrokmi svojho nástroja. Ale tým, že povýšili rozum na vládcu, pripútali sa v nevyhnuteľných dôsledkoch povahy rozumu tiež pevne na priestor a čas. Tým stratili schopnosti pochopiť alebo prežiť niečo, čo je povznesené nad priestor a čas, ako všetko duchovné a jemnohmotné. To znamenalo úplné odlúčenie od vlastného raja a od jemnohmotného sveta. Toto odlúčenie privodili si sami. Nevyhnutným následkom toho bolo, že nedokázali už “chápať” všetko duchovne jemnohmotné, ktoré nepozná času ani priestoru. Nemohli mu už rozumieť svojím rozumom, lipnúcim na priestore a čase a v dôsledku toho i úzko obmedzeným obzorom svojej chápavosti. Pre rozumových ľudí stali sa zážitky a nazeranie ľudí citu, tak ako nepochopené tradície, “bájkami”. Počtom stále rastúci materialisti, teda ľudia, ktorí sú schopní poznávať len hrubú, priestorom a časom obmedzenú hmotu, vysmiali sa konečne idealistom. Týmto idealistom následkom ich rozsiahlejšieho a väčšieho vnútorného života nebola dosiaľ cesta k jemnohmotnému svetu celkom uzavretá. Materialisti nadali im do rojkov, ak nie bláznov alebo dokonca podvodníkov.

Ale dnes stojíme konečne pred hodinou, kedy nadíde budúci veľký oddiel vo stvorení. Tento bude bezpodmienečným rozmachom a prinesie to, čo mal priniesť už prvý oddiel vplyvom vtelenia človeka: Zrodenie zduchovneného, dokonalého človeka!

Bude to zrodenie človeka, ktorý povznesie a prispeje k zušľachteniu celého hrubohmotného stvorenia, čo je vlastným účelom človeka na zemi. Potom nebude už miesta pre materialistu, nízko pripútaného k priestoru a času. Bude cudzincom vo všetkých zemiach, bez domova. Uschne a zájde ako pleva, odlúčená od pšenice. Pozor, nech pri tomto triedení nie ste nájdení príliš ľahkými!

Prednáška je z diela Vo Svetle Pravdy od Abdruschina.