03 05 01 JASPISNÍČEK

 Čo si zasadíš, to ti vyrastie! 

Karolínka Sitárová

 Keď si niekto niečo najlepšie povedané zasadí, tak si to musí aj zožať. Funguje to aj psychicky. Napríklad keď niekto spraví niečo dobré, že pomôže niekomu v núdzi, tak aj jemu pomôže niekto v núdzi. Ale ak spraví niečo zlé tiež sa mu to tak isto vráti. Preto je lepšie robiť ľuďom dobre ako zle.

Ale robiť dobre a pomáhať len tým ktorí si to zaslúžia. A tí ktorí si to nezaslúžia, tak tým ukázať ako môžu pomáhať druhým, aby tí druhí mohli pomôcť aj im.

Karolínka Sitárová

Vtip

Starenka nastúpi na autobus a hovorí:

"Jeden lístok prosím."

Vodič sa jej pýta:

"Kam chcete lístok teta?"

"Sem, do ruky."

"Ale kam cestujete?"

"Ja idem na svadbu."

Naštvaný vodič sa jej nervózne pýta:

"Ale babka, kde bude ta svadba?“

"Keď bude pekne tak vonku, keď bude zima tak vnútri.“

Vtip poslala Mária Karlubíková z Nitry

Mirandin svet - Výlet do minulosti 

Dominika Lehocká

Hodiny svojím odbitím práve rozdelili deň na polovicu, keď sa Miranda predierala zamrznutými čiastočkami ovzdušia v časti starého mesta, keď konečne dorazila na miesto určenia.

Jej ušiam sa donieslo, že výstava je v priestoroch staršej budovy, netušila však aká zvláštnosť ju čaká.

Pomerne vysoký dom bol časom hlboko zakorenený takmer na rohu v jednej z úzkych a strmých uličiek, dláždených kockovanou kamennou dlažbou.

„Prezrite si celú výstavu a následne ju spolu prekonzultujeme“, začula vchádzajúc cez presklené dvere, z oboch strán obklopené veľkými výkladnými oknami. A jej úžas narastal. Nie nad výstavou ako takou, ale nad priestoromi v ktorých sa konala.

 Hlavná miestnosť na prízemí bola priestranná, s pomerne vysokým stropom so štukatúrou. Všetko dýchalo vekom nekonečnosti. Tapety na stenách boli čiastočne zlúpané, či strhnuté, ich pôvodná farba sa nedala identifikovať. Že bol ostatok stien a strop kedysi biely bolo ťažko uveriteľné, nakoľko teraz, hrali všetkými odtieňmi žltkastej, béžovej, zďaleka nekončiac sivou. Táto miestnosť mala približne štvorcový rozmer, vzadu sa črtala maličká pracovná izba, dokonca výťah, naľavo bolo schodisko. Stoly, stoličky, stolíky, komody, vešiaky, z tmavého dreva, všetko kedysi niekým používané, značne opotrebované sa tu tesnilo a s námahou tvorilo koridory pre pohyb návšetvníkov.

Jeden schod, ďalší, všetky boli tvarované do „úsmevu“ ktorý im na tvárach vyčarilo nespočentné množstvo nôh po nich vystupujúcich a zase zostupujúcich.

Na jednej zo stien nad schodiskom sa medzi historickým elektrickým vedením, poistkami, spínačmi a vypínačmi sčernenými od nahromadených dotykov, vynímala strieborná umelohmotná krabička internetového pripojenia, blikajúca zelenými drobnými svetielkami, ktorá v tomto priestore pôsobila ako jeden z výnálezov Julesa Vernea.

 Ocitnutím sa na prvom poschodí sa Miranda preniesla v čase, či sa dokonca dostala do iného sveta. Dom bol hotovým bludiskom. Ako neskôr zistila, pohybovala sa súčasne v domoch dokonca dvoch! Jednotlivé izby mali niekoľko dverí čím sa strácal prehľad medzi tým, čo je chodba, čo je izba, čo je spojovníkom medzi nimi. 

Čím vyššie poschodie, tým nižšie stropy a jednoduchšie zariadené izby. Kým v jedenej priestrannej sále na prvom poschodí obdivovala štukovaný strop s ťažkými, veľkými sekretármi, zrkadlami a veľkými oknami, nechala sa vo vrchných izbietkach takmer tiesniť zo všetkých strán ich drobnými rozmermi. 

Stavba spolu so zariadením boli absolútne ponechané v pôvodnom stave a všetky dotyky boli dovolené. Čo viac si mohla Miranda priať. Potom, čo všetko dôkladne ohmatala očami, skutočným hmatom skúmala steny, tapety, rozličné keramické obkladačky, dvere, siahala na kľučky zamknutých dverí s nádejou, že budú otvorené, nazerala cez okná, skúmala nakoľko tesnia, kedy sa musela udivovať, nakoľko boli často len z jednej sklenej tabule a teda veľké tesnenie určite nezabezpečovali.

Niekde boli radiátory, nie aké ich poznáme dnes, ale vysoké a mohutné s rastlinným plastickým ornamentom, niekde malé valcovité piecky a niekde proste len posteľ a veľká duchna.

Všetky okná, boli zatvorené len vďaka malým kovovým zobáčikom, ktorými sa dalo pohybovať so strany na stranu. Niektoré z nich boli s farebnými okrúhlymi sklami. Jedno z nich otvorila, dovnútra okamžite zavial silný prúd vetra. Prekvapujúc zistila, že od susedného domu ju z okna oddeľuje necelých 50 centimetrov. Na zemi, v poriadnej hĺbke videla pár rozbitých kvetináčov a inak výhľad napĺňala len šeď stáročných múrov.

Každý predmet akoby na ňu prehováral, hovoril rečou sebe vlastnou, snažila si predstaviť si ľudí, ktorí tam žili. Boli to rodiny, jedna, viaceré, alebo to bol akýsi hotel? Zjavne museli mať služobníctvo, keďže izieb bolo mnoho a boli tak rozdielne honosne, či jednoducho zariadené.

V istých momentoch si videla na nohách hnedé šnurovacie jemne zašpicatené topánky siahajúce po členky a takmer si musela chytiť dlhú sukňu, aby sa o ňu nepotkla pri prechádzaní cez vysoký prah, či pri zostupe po schodoch. Súčasní ľudia, ktorí boli okolo zmizli, vytratili sa, bola tam len ona a minulosť.

Takmer úplne hore odomkla jednu z veľkých maľovaných skríň, vnútri však zbadala len kopu drevených odpílených ostatkov, ktorých pôvod si nevedela objasniť.
Vytipovala si dokonca jednu z izbietok pre seba. Jedna celá stena tu bola vyplnená úzkymi oknami a drobnými balkónovými dverami. 

Vzduch všade zvláštne voňal. Bola to akási zmes, v ktorej chvíľami prerážala čerstvá mäta, inokedy staré drevo, či prach.
Potom znovu na nižšom poschodí, uvidela poličku plnú hranatých mydiel telovej farby pôvodnej výroby a rôzne náčinia a papierové obaly. Bolo by možné ich použiť aj po takej dlhej dobe?

Tu, v tejto väčšej, návštevníkmi obletovanej izbe, ktorá mala troje dverí – jedny boli tie, ktorými prišla, druhé boli na veľké sklamanie zamknuté a tretie boli otovreným priechodom, ktorým nazerali návštevníci- bola pohovka a oproti nej stolička.

Tu ich uvidela.

Na pohovke ako aj na stoličke niekto sedel a jedna postava stále medzi nimi. Boli to ženy. Všetky upierali pohľad na Mirandu, nič nevraveli, len sa usmievali. Jedna z nich, tá čo stála, bola vysoká, mala tmavohnedé vlasy učesané s cestičkou na stred do zapleteného drdola, plátené šaty s tmavohnedými pásikmi so zapínaním až ku krku, jednoduché hnedé kožené topánky a azda plátenú zásteru uviazanú okolo pása. Ženy sediace po stranách, boli mladšie, ich pohľady preskakovali medzi Mirandou a priestorom naokolo. Miranda sa usmiala späť, dívajúc sa na ženu sediacu na tmavozelenej sametovej pohovke, akoby sa opsravedlňovala za všetkých tých ľudí, vlastne aj za seba, za to, že tam akoby neoprávnene vtrhli, ony boli však plné porozumenia, nehnevali sa, akoby žili ďalej, nerušene prítomnosťou všetkých ostatných.

V jednej z honosnejších siení, kde bola dokonca diera v strope vyhlodaná starobou, bolo veľa stoličiek postavených v niekoľkých radoch vedľa seba, nasmerovaných na jednu zo stien. Tu zrazu zo stropu vysel krištáľový luster, možno dokonca niekoľko, pretože izba bola zaplavená teplým žiarivým svetlom. Stoličky boli plné elegantne vyobliekaných mužov a žien, všetci upierali zrak na drobné predstavenie odohrávajúce sa na náprotivnej strane. Vzápätí videla jednu dámu so svetlými vlasmi, mohutne nakučeravenými a upravenými do zložitého účesu, sediacu v treťom rade, približne v strede, v ružových korzetových  šatách s krinolínou, s bielou nazberanou spodničkou, nariasenými rukávmi, bielymi saténovými rukavičkami a vejárom, ako sa jemne zakláňa pod poryvom smiechu, oblkopená dvomi mužmi z oboch strán a tretí sa k nej nakláňal z predošlého radu. Tí boli rozličného, avšak príbuzného veku, odetí do frakov, nejeden z nich držal vychádzkovú paličku a cylinder, vlasy mali tmavohnedé, naolejované, starostlivo na cestičku učesané do zadu a tenké, na koncoch ostré fúziky. Ostatní hostia boli už rozptýlení po miestnosi a viedli rozhovory v malých skupinkách, vzadu bola jedna plavovalsá pani, v tmavozelených šatách dozdobených bielou čipkou, ktorá sa na Mirandu krátko zadívala, pričom neprerušila rozhovor, ktorý viedla.

Neskutočne žasla nad tým, že nemusí byť sama, nerušená, že naopak, všade okolo nej je hluk a zhon a mnoho ľudí a ona napriek tomu toto všetko vidí-vníma, doslova ju to zaplavuje, pohlcuje.

Postupne sa dostala až na povalu, kde sa na ňu z kúta náhle otočilo dievča, bolo trochu ušmudlané, vlasy malo zopnuté jednoduchou kedysi bielou stužkou, no napriek tomu prerušilo činnosť, ktorú spätne nevedela presne popísať a obdarilo ju širokým, radostným úsmevom. Čo tam robila, alebo prečo tam bola? Jedna z mnohých otázok...

Po návrate na nižšie poschodie prišla do pomerne prázdnej miestnosti, jediné čo jej udrelo do očí bol zaprášený dlhý sekretár jemnozeleného náteru, v ktorého poličke sa už z diaľky zablyšťal drobný strieborný kľúčik. Podišla k nemu, kľakla si, zadívala sa naň, jemne ho uchopila a skúsila zasunúť do najbližších dvierok sekretára. Bude pasovať? Nepasoval. Jej zvedavosť, odkiaľ asi tak môže byť zostala visieť v priestore, v ktorom poletovala spolu s ostatnými otázkami, ktoré vyvstali za poslednú hodinu.

 Ešte poslúchla svoje vnútorné nutkanie dať ho presne na to miesto, kedy jeho časť pretŕčala z poličky, a ktoré bolo presne vytýčené prachom, keby ho náhodou niekto z nich hľadal... ale bola dojmami naplnená až po samý vrch svojej schopnosti vnútorného vnímania, a tak pomaly opustila túto minulostnú nádheru, prekonávajúc to, že sa  sem už pravdepodobne nikdy nebude môcť pozrieť znova, ale napriek tomu sa toho udialo dostatočne veľa na to, aby premýšľaním o tom bola na veľmi dlhý čas zamestnaná, čo ju zaplavovalo nesmiernou radosťou. 

A s týmito krásnymi pocitmi sa pomaly strácala v objímajúcej belavej zime decembra.

Dominika Lehocká