10 01 02 Desatoro Božích Prikázaní

Prikázanie desiate

NEBAŽ PO DOME, DVORE, STATKU BLÍŽNEHO SVOJHO A PO VŠETKOM, ČO JE JEHO!

Kto sa snaží čestnou prácou a čestným obchodom dosiahnuť zisk, ten môže pri veľkom zúčtovaní pokojne vyčkávať, kým príde toto prikázanie na rad; pretože okolo neho prejde bez toho, aby sa ho pádne dotklo. Je vlastne ľahké splniť všetky prikázania, a predsa... len sa poriadne zahľaďte na všetkých ľudí a skoro prídete k poznaniu, že aj toto pre človeka vlastne úplne samozrejmé prikázanie sa nedodržiava, a keď, tak len veľmi zriedkavo, a to nie s radosťou, ale len s veľkou námahou.

Ako neukojiteľná žiadostivosť ženie sa nad všetkými ľuďmi, či bielymi, žltými, hnedými, čiernymi alebo červenými závisť iným ľuďom okolo seba toho, čo sami nevlastnia. Ešte lepšie vyjadrené: Závidia všetko! Už v tejto závistlivosti spočíva zakázané baženie! Prestúpenie zákona je tým dokonané a stáva sa koreňom mnohého zla, ktoré človeka rýchlo privedie k úpadku, z ktorého sa často už nikdy nepozviecha.

Priemerný človek si napodiv zriedka cení to, čo nazýva svojím, ale vždy len to, čo ešte nevlastní. Temno horlivo rozsievalo žiadostivosť a ľudské duše sa až príliš ochotne pustili pripravovať čo najúrodnejšiu pôdu pre toto smutné semä.

Tak sa časom u väčšiny ľudstva stala základom všetkého konania túžba po vlastníctve druhých. Počnúc jednoduchým želaním cez chytrosť, stupňujúcu sa v umení prehovárať, až po bezhraničnú závisť neustálej nespokojnosti až po slepú nenávisť.

Akákoľvek cesta k uspokojeniu bola uznaná ešte za prijateľnú, ak neodporovala príliš očividne pozemským zákonom. Božie prikázanie ostalo v rastúcej ziskuchtivosti nepovšimnuté! Každý sa považoval za čestného, pokiaľ nebol pozemským súdom braný na zodpovednosť. Zabrániť tomu ho ale nestálo veľa námahy; lebo vynaložil tú najväčšiu opatrnosť a ten najostrejší dôvtip rozumu, keď chcel svojich spoluobčanov bezohľadne poškodiť, len čo to bolo nevyhnutné, aby si lacno zaistil nejakú výhodu.

Nemyslel, že práve to ho v skutočnosti vyjde oveľa drahšie než mu môžu pomôcť všetky pozemské prostriedky! Takzvaný dôvtip sa stal tromfom! Dôvtip v dnešnom ponímaní však v podstate nie je nič iné než výkvet prefíkanosti, či jej vystupňovanie. Podivuhodné však je, že prefíkanému človeku nikto nedôveruje, dôvtipného si ale váži! Túto nezmyselnosť vyvoláva všeobecne položený základ.

Prefíkaný človek je babrákom v umení uspokojiť svoju túžbu, zatiaľ čo rozumovo dôvtipní ľudia sú v tomto majstrami. Babrák nedokáže svoju vôľu zaodieť do pekných foriem, a preto žne len sústrastné opovrhnutie. Znalcovi sa ale z duší, ktoré holdujú podobným sklonom, rinie ten najzávistlivejší obdiv!

Aj v tomto je závisť, pretože na pôde dnešného ľudstva ani obdiv rovnakého druhu nemôže ostať bez závisti. Ľudia nepoznajú túto silnú hnaciu silu mnohého zla, dokonca už ani nevedia, že táto závisť v mnohorakých podobách ovláda a riadi ich celé myslenie a konanie! Je v jednotlivých ľuďoch i v celých národoch, riadi štáty, plodí vojny ako aj strany a neustály spor, kdekoľvek sa majú čo i len dve osoby o niečom poradiť!

Kde ostáva poslušnosť voči desiatemu Božiemu prikázaniu, chcelo by sa varovne zvolať štátom! V tej najnemilosrdnejšej túžbe sa každý z pozemských štátov usiluje o vlastníctvo toho druhého! Nezastavia sa pritom pred vraždou jednotlivca, ani pred masovou vraždou, ani pred zotročením celých národov, len aby sa sami vyšvihli k veľkosti. Pekné reči o vlastnom zachovaní, alebo o vlastnej ochrane sú len únikom, pretože sami jasne cítia, že sa musí niečo povedať, aby sa tieto ohromné zločiny proti prikázaniam Božím trochu oslabili, ospravedlnili!

Nič im to však nepomôže; pretože neúprosné je rydlo, ktoré nerešpektovanie zákonov Božích vrýva do knihy svetového diania, nepretrhnuteľné sú nitky karmy, ktoré sa upnú na každého jednotlivca, takže ani to najmenšie hnutie jeho myslenia a konania sa nemôže stratiť bez vykúpenia!

Kto dokáže prehliadnuť všetky tieto nitky, ten vidí, aký hrozný súd bol týmto vyvolaný! Zmätok a zrútenie sa toho, čo bolo doposiaľ vybudované, sú len prvými ľahkými dôsledkami tohto najpotupnejšieho zo znásilnení desiateho prikázania Božieho! Nik k vám nebude milosrdný, len čo na vás začnú vždy viac a viac doliehať plné dôsledky. Nič iné ste si nezaslúžili. Tým príde len to, čo ste si sami vynútili!

Vyrvite si nekalú túhu úplne zo svojej duše! Pamätajte, že aj štát sa skladá len z jednotlivcov! Nechajte všetku závisť, nenávisť voči tým ľuďom, ktorí podľa vášho názoru vlastnia oveľa viac než vy sami! Má to svoj dôvod! Že ale nie ste schopní rozpoznať tento dôvod, za to nesiete vy sami celú vinu tým, že ste si dobrovoľne vynútili ohromné a Bohom neželané zúženie svojej schopnosti ponímania, ktoré sa musí prejaviť ako dôsledok vášho neblahého poklonkovania sa rozumu!

Kto sa v Novej ríši Božej tu na zemi nechce uspokojiť s postavením, ktoré mu je dané pôsobením vlastných, ním vytvorených nití karmy, ten ani nie je hodný v nej žiť! Nie je hodný príležitostí, ktorá mu je tým daná, aby starú ťarchu viny, na ňom spočívajúcu, pomerne ľahko uvoľnil a zároveň aby duševne ešte dozrel, aby našiel cestu hore do vlasti všetkých voľných duchov, kde vládne len svetlo a radosť!

Neúprosne bude v budúcnosti každý nespokojenec zmetený ako nepotrebný rušiteľ konečne želaného mieru, ako brzda zdravého vzostupu! Ak je ale v ňom ešte dobrý zárodok, ktorý presvedčivo zaručuje skorý obrat, tak príde k poznaniu bezpodmienečnej správnosti múdrej vôle Božej; správnosti aj pre neho, ktorý doposiaľ len v dôsledku krátkozrakosti svojej duše a v dôsledku vlastnej chcenej hlúposti nemohol spoznať, že lôžko, v ktorom teraz leží na zemi, bolo zhotovené ním samotným pre seba ako bezpodmienečný dôsledok celého jeho doterajšieho bytia, viacerých životov na onom svete a tiež pozemských životov, a nie je slepou svojvôľou náhody!

Konečne pritom spozná, že pre seba potrebuje práve to a iba to, čo prežíva a kde sa práve nachádza, aj tie pomery, do ktorých sa narodil so všetkým, čo s tým súvisí!

Ak na sebe usilovne pracuje, tak bude postupovať nahor nielen duševne, ale aj pozemsky. Ak si však trucovite chce vynútiť inú cestu, bezohľadne a na úkor ľudí okolo seba, tak mu to nikdy nebude skutočne na úžitok.

Nesmie povedať, že mu k tomu má a musí dať Boh ešte poznanie, aby ho mohol nasledovať a podľa neho sa zmeniť! Je to len opovážlivosť a nový hriech, keď očakáva alebo dokonca žiada aby sa mu najprv dokázalo, že je so svojim názorom na omyle, aby mohol veriť a presvedčiť sa o opaku! On je to, on jediný, ktorý sa sám učinil celkom nemožným pre poznanie a ktorý sa odchýlil od správnej dráhy, na ktorej spočiatku stál! Možnosti poznania dal mu už Boh so sebou na cestu, ktoré si vyprosil, aby smel po nej ísť! Pretože si ju teraz vo svojej zlej svojvôli hrubo zasypal, má mu Boh teda snáď ako služobník tento nános znovu otvoriť! Detinské počínanie! Práve táto osobitosť, toto požadovanie priťaží človeku teraz najviac pri odpykávaní takto spáchaného rúhania proti Bohu! Hovorím vám: Každému lúpežníkovi je ľahšie oslobodiť sa od viny, než ľudskej duši, ktorá v očakávaní osmeľuje sa žiadať, aby Boh napravil vlastnú a najväčšiu vinu človeka tým, že mu znovu daruje poznanie! Práve to, čo človek sám na seba naložil ako najťažšie bremeno hriechu spôsobom, ktorý sa najviac protivil Božej vôli!

Pre ľudské duše to bude tvrdý zápas, kým sa budú môcť odpútať od zvyčajného prestupovania desiateho Božieho prikázania, to znamená, kým sa zmenia v tom, že konečne skutočne budú podľa toho žiť v zmýšľaní, v reči a v konaní! Ale na všetkých tých, ktorí to nedokážu, čaká utrpenie a zánik tu na zemi i na onom svete!

Prednáška je z knihy Vo Svetle Pravdy od Abdruschina.