11 Za Siedmimi Horami

Darwinizmus

- syati -

 

Úvod

Ako sa to všetko začalo ?

Najväčšie dôkazy „podporujúce“ evolučnú teóriu (Ikony Evolúcie)

      Ikony Evolúcie \ Millerov experiment
      Ikony Evolúcie \ Haeckelove embryá
      Ikony Evolúcie \ Haeckelove embryá \ Homológie
      Ikony Evolúcie \ Haeckelove embryá \ Podobnosť
      Ikony Evolúcie \ Archeopteryx
      Ikony Evolúcie \ Darwinov Strom Života
      Ikony Evolúcie \ Darwinov Strom Života \ Kambrijská explózia
      Ikony Evolúcie \ Chýbajúce vývojové články

Priepasť fauny a flóry

Vedecký nesúhlas s evolúciou

 

 

Predpokladajme, že sa každý človek aspoň raz vo svojom živote
zamyslel nad otázkami:

 

Ako a kedy vznikol Vesmír ?

Čo bolo, keď ešte nebol ?

Bol stvorený alebo existuje večne ?

Kde sa vzal a čo je to vlastne Život ? . . .

 

Už veľmi dlho sa ľudstvo snaží poskladať odpovede na takéto otázky na základe dostupných dôkazov, faktov, zistení, dochovaných informácii a niekdajšieho vedenia.

Kde sa ale stala chyba, keď nám nevyšla všetkým rovnaká odpoveď?

 

Niektorí ľudia dospeli k názoru, že Svet (Vesmír a Život v ňom) vznikol náhodne, samousporiadaním, postupným vývojom, prirodzeným výberom, naturalisticky vplyvom prírodných síl,

- E V O L Ú C I O U -

Niektorí ľudia dospeli k názoru, že Svet (Vesmír a Život v ňom) nemohol vzniknúť náhodou, ale na základe vopred pripraveného inteligentného, účelného konštrukčného plánu – dizajnu, kreationisticky.

Teda že bol niekým

- S T V O R E N Ý -

Vo väčšine prípadov donedávna platilo, že:

 

VEDCI, držiac sa striktne iba opakovane overiteľných dôkazov

zastávali názor na vznik sveta Evolúciou,

a

VERIACI, na základe podkladov, ktoré veda nedokázala opakovane overiť,

zastávali názor na vznik sveta aktom Stvorenia.

 

Už dávnejšie sa však začalo diať niečo veľmi pozoruhodné. Na základe opakovane overiteľných dôkazov, začína postupne viac a viac VEDCOV zastávať názor na vznik sveta aktom Stvorenia.

 

Začnime skúmanie tejto pozoruhodnej zmeny vo vedeckom myslení niekoľkými názormi, ktoré charakterizovali tie predchádzajúce Vedecké postoje:

 

• Pre mnoho ľudí znamená termín „vedecký“ čosi ako „dobrý, racionálny a moderný“, kým čosi nevedecké znamená staromódne a nehodné dôvery mysliaceho človeka. Veda pre nás predstavuje hmatateľný, dôveryhodný, pokusmi dokázaný pevný fakt. Všetko ostatné máme sklon odvrhnúť ako prostý názor či nerozumnú vieru.

•  filozof J.P.Moreland: Žijeme v dobe, kde mnohí ľudia veria, že veda vládne nad všetkými ostatnými formami poznania. Racionálna je iba veda - iba veda vie získať pravdu – teda ak niečo nemôže byť zrátané alebo preskúšané vedeckými metódami ...tak to nemôže byť naozaj pravdivé alebo racionálne.

• genetik Richard Lewontin: „Veda je jediný pôvodca pravdy.“

•  Michael Shermer: vydavateľ časopisu The Sceptical Inquirer sa vyjadril, že:
  “Ústredným bodom viery je veriť bez ohľadu na dôkazy, čo je pravým opakom vedy.“

• Bertrand Russel: „Človek je produktom príčin, ktoré nemali schopnosť predvídať cieľ svojho pôsobenia. Jeho pôvod, rozvoj, nádeje, strach i to čo miluje a čomu verí, nie je nič iné než výsledok náhodného usporiadania atómov.“

 

Teraz niekoľko otvorenejších názorov:

 

• geofyzik Stephen Meyer: „Nesúhlasím s týmito názormi. Je iróniou, že ak povieme, že veda je jediným pôvodcom pravdy, tak je to protirečenie, pretože samotné toto vyhlásenie nemožno preskúmať žiadnou vedeckou metódou. Je to protirečivé filozofické tvrdenie.
  
  Napriek tomu, že si naozaj vážim vedu, jednoducho neverím, že vedecké poznanie má nevyhnutne prominentnejšie miesto medzi inými vecami. Sú veci, ktoré poznávame lepšie vlastným sebapoznávaním, než prostredníctvom vedy. Ja predsa viem, že mám slobodnú vôľu, a to viem na základe sebapoznania – introspekcie, a nie na základe štúdia sociálnych vied. Nech by som ich študoval koľkokoľvek, nepresvedčia ma, že to tak nie je.
  
  Niektorí tvrdia, že viera a veda sú od základov v rozpore. Iní vravia, že veda a viera reprezentujú dve oddelené a úplne odlišné reality, ktoré sa nemajú a ani nemôžu navzájom prepájať. Ja však osobne zaujímam tretí postoj, že vedecké dôkazy v skutočnosti podporujú teistickú vieru. Totiž za posledných 50 rokov sa v širokom spektre rozličných vedných odborov objavilo mnoho dôkazov, ktoré všetky spolu poskytujú silný základ pre teizmus. Len teizmus nám môže poskytnúť intelektuálne uspokojujúce vysvetlenie pre všetky tieto dôkazy.“

 

• Linus Pauling (nositeľ Nobelovej ceny: „Veda je hľadanie pravdy.“

• Národná akadémia vied: Všetko „vedecké poznanie“ je už z princípu podriadené zmenám, ktoré prinášajú nové dôkazy.

• Galileov aforizmus: „Veda Vám povie ako nebesá fungujú, biblia Vám povie ako sa tam môžete dostať.“

• astrofyzik a kňaz – George Coyone: „Nič z toho, čo sa prostredníctvom vedy dozvedáme, neohrozuje našu vieru. Iba ju to obohacuje.“

• novinár - Gregg Easterbrook: „Veda nemá ani najmenšiu predstavu o tom ako sa počal život.“

• Michel Behe: „Cieľom vedy je podľa mňa zistiť, ako sa sem veci dostali a ako to tu funguje. Veda má byť hľadaním pravdy, nielen hľadaním materialistických vysvetlení.“

 

Čo teda vlastne hovorí o Bohu najnovší vedecký výskum ?
Je veda a viera odsúdená na večné nepriateľstvo?
Potvrdzujú, či vyvracajú nové, hlbšie a bohatšie poznatky súčasnej vedy
závery spred 50 až 100 rokov?

Ako sa to všetko začalo?

 

Preskočme názor na Zem, ako na rovnú dosku, ktorá pláva vo vode v obrovskej nádobe na chrbte slona. Preskočme Zem, ako stred vesmíru, okolo ktorej obieha všetko, vrátane nášho Slnka a začnime rovno Darwinom.

 

Na konci 19. stor. Charles Darwin ponúkol ľudom pohľad na vznik života na zemi formou evolúcie. V jeho knihe „Pôvod druhov“ vykreslil rozvoj života ako akýsi strom, začínajúci zospodu pradávnym predchodcom, ktorý sa podľa jeho teórie rozvíjal stále vyššie a rozvetvoval sa na ďalšie a ďalšie smery do stále komplexnejších foriem. Tento rozvoj sa uskutočňoval formou jemných postupných zmien, z ktorých sa do ďalšej generácie dedili len tie výhodné. Každý nový druh aký sa kedy na zemi objavil možno vysvetliť ako vývojovú zmenu. (Všetky živé tvory sú modifikované vývojové stupne jedného spoločného predka, ktorý žil veľmi dávno). Tieto modifikácie sú výsledkom prirodzeného výberu, ktorý je náhodnou, slepou genetickou mutáciou. Evolučný proces bol už vo svojej definícií neriadený. Bol náhodný, bez plánu, či zámeru.

 

Darwin chápal, že akákoľvek prítomnosť všemocného božstva by vlastne podkopávala jeho teóriu. „Ak by sme v tomto procese dali miesto Bohu, argumentoval Darwin, potom by Boh zaistil, aby sa, objavili iba tie správne variácie ... a prirodzený výber by bol nadbytočný.“

V Darwinových denníkoch je zaznamenané jeho vyjadrenie že: „ak by existovalo niečo, čo jeho teória nedokáže vysvetliť, potom bude musieť prísť iné vysvetlenie.

Podľa darvinizmu teda nepotrebujeme nadprirodzeného Stvoriteľa, pretože príroda dokáže tvoriť sama a umožňuje vysvetliť vývoj prirodzenými prostriedkami namiesto pripúšťania božského zásahu. Podľa darvinistov je tento fyzický svet jediné čo existuje.

• George Stanciu - teoretický fyzik:
  „Príbeh vedy je vedecký materializmus. Existuje iba hmota a všetky veci je možné vysvetliť v rámci matérie ako takej.“

• Wiliam Provine - evolučný biológ, Cornell university: 
  Ak je darvinizmus pravdivý, prichádzame k piatim nevyhnutným záverom 
  - niet dôkazu o Bohu
  - niet života po smrti
  - niet absolútneho základu pre dobro a zlo
  - niet konečného zmyslu života
  - niet skutočnej slobodnej vôle človeka

 

Čo môže na uvedené tvrdenia odpovedať dnešná veda?

Nechajme na Veľkú Otázku postupne odpovedať:

•  najväčšie dôkazy podporujúce evolučnú teóriu (Ikony evolúcie)
•  kozmológiu
•  fyziku
•  astronómiu
•  biochémiu
•  genetiku
•  psychológiu

 

 

Najväčšie dôkazy „podporujúce“ evolučnú teóriu (Ikony evolúcie)

 

Darwinova evolučná teória zaznamenala v dobe svojho vzniku i veľmi dlho po tom obrovský úspech a prijímala sa a vyučovala ako dokázaný fakt. Časom boli objavené ďalšie skutočnosti, ktoré ju podporovali. Tie najznámejšie z podporných dôkazov pre evolúciu boli nazvané Ikony evolúcie.

 

Ikony Evolúcie \ Millerov experiment

 

 Stanley Miller, študent chicagskej univerzity vyrobil v roku 1953 laboratórny aparát, v ktorom umelo vyprodukoval základné stavebné prvky života. Vo svojom prístroji simuloval atmosféru primitívnej Zeme a strelil do nej elektrické iskry, aby tak simuloval prirodzené blýskanie sa. Millerovi sa podarilo vyprodukovať červenú mazľavú tekutinu, ktorá obsahovala aminokyseliny – čo bolo považované za pokus, ktorý dokázal vyprodukovať náznaky života.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Ak teda môže byť pôvod života vysvetlený výhradne prirodzenými procesmi, potom Boh zostáva mimo hru. Načo by tu vlastne bolo nejaké božstvo, ak sa živé organizmy mohli samé vynoriť z „prvotnej polievky“ (zmes chemických látok, ktoré pravdepodobne existovali na Zemi ešte pred vznikom života) a potom sa počas dlhých vekov rozvinúť na čoraz komplexnejšie tvory.

Význam tohto pokusu však závisí od toho či bola použitá atmosféra, ktorá presne simulovala prostredie prvotnej zeme - v tomto sa Miller spoliehal na atmosferické teórie vedúceho ich kabinetu. Nikto s úplnou istotou nevie aká bola prvotná atmosféra, ale existuje zhoda, že v žiadnom prípade nebola taká akú použil Miller - zmes metánu bohatá na vodík, amónium a vodná para.

Niet dôkazov, že atmosféra primitívnej zeme obsahovala metáno-amónium, ale naopak, je mnoho dôkazov proti. V 70-rokoch vyhlásil belgický biochemik Marcel Florkin, že koncept Millerovej teórie atmosféry bol zavrhnutý. Klaus Dose a Sydney Fox potvrdili, že Miller použil zlú plynovú zmes. Časopis Science- 1995 uviedol, že odborníci dnes odmietajú Millerov experiment.

Dnes sa predpokladá, že pôvodná atmosféra obsahovala veľmi málo vodíka, pretože by unikal do vesmíru, namiesto toho pravdepodobne obsahovala karbón dioxid, dusík a vodné pary.

• Jonathan Wells – geológ, Berkley: „Čo sa ale stane, ak sa zopakuje tento experiment so správnou atmosférou - úplne iste nedostanete aminokyseliny (no niektoré učebnice zavádzajú tvrdením, že aj keď použijete realistickú atmosféru dostanete organické molekuly, akoby to riešilo celý problém). Viete čo sú tie molekuly? – formaldehyd! Kyanid! Už len výpary by spálili všetky proteíny v dosahu - to zabíja embryá.“

Napriek tomu predpokladajme - že by táto atmosféra vyprodukovala aminokyseliny. Ako ďaleko sme v tejto chvíli od stvorenia živej bunky? Nekonečne ďaleko v extrémne komplikovanom procese.

• treba dostať správny počet správnych aminokyselín do správneho poradia aby sa vytvorila proteínová molekula
• potom tucty proteínových molekúl v správnom poradí aby vytvorili bunku

 

Matematické pomery možností sú ohromujúco nízke. Medzera medzi neživými chemikáliami a tým najprimitívnejším živým organizmom je neskutočne priepastná. Ak chcete stvoriť život, tak okrem toho, že musíte nejako získať živé bunkové častice z neživých chemických látok máte ešte väčší problém, keď sa ich snažíte poskladať dokopy v správnom poradí. V predchádzajúcej ilustrácií je totiž tá bunka mŕtva. Keby sme prekonali tisíce krokov medzi aminokyselinami z Millerovho dechtu a komponentmi, ktoré potrebujete pre živú bunku - všetky tie enzýmy, DNA, atď. ešte stále ste nezmerateľne ďaleko od života.

• Dr. Charles McCombs, Ph.D. sa radí medzi tých kreationistov, ktorí prísne dodržujú metodiku vedeckého výskumu. Je držiteľom 20 patentov v obore organickej chémie a o produktoch Millerovho pokusu hovorí: Boli to len aminokyseliny, čo sú bežné chemikálie, nie „život.“ Dodnes nie je známy žiadny proces, ktorý by konvertoval aminokyseliny na živú formu. Môžeme ich považovať za stavebné kamene bielkovín nevyhnutných pre život, ale to stále ešte neznamená, že aminokyseliny sú stavebnými kameňmi života či jeho podstatou.

Od roku 1953 sa mnohokrát diskutovalo o tom, či tieto experimenty potvrdzujú evolúciu alebo sú naopak dôkazom existencie inteligentného Tvorcu. Potom som si uvedomil, že by rozbor faktov nevyhnutne viedol k diskusii o chiralite.

Chiralita je jeden z najlepších vedeckých dôkazov hovoriacich proti náhodnej evolúcii, a dokonale vyvracia tvrdenie o vzniku života z chemických zlúčenín. Je to v tomto prípade chemický pojem, ktorý znamená, že dve hoci na prvý pohľad rovnaké chemické molekuly, zložené z rovnakých elementov a s obdobnými vlastnosťami, môžu mať napriek tomu odlišné štruktúry. Ak dve molekuly vypadajú ako identické a ich štruktúry sa odlišujú len tým, že sú svojimi zrkadlovými obrazmi, hovorí sa o nich ako o chirálnych. Túto chiralitu dobre ilustruje naša pravá a ľavá ruka. Zdajú sa byť rovnaké, ale v skutočnosti sú si svojimi zrkadlovými obrazmi. Z chirálneho pohľadu existujú pravotočivé alebo ľavotočivé molekuly a každej jednotlivej molekule sa hovorí optický izomer. Aká je úloha chirality?

Všetky proteíny a DNA v našich telách majú jedinečný trojrozmerný tvar, a to je dôvod prečo biochemické procesy v našich telách fungujú tak, ako fungujú. Je to práve chiralita, ktorá poskytuje unikátne formy bielkovinám a DNA. Bez chirality by v tele nemohli prebiehať potrebné biochemické procesy. Každá aminokyselina každého proteínu v tele má rovnakú ľavotočivú chiralitu. Hoci Miller pri experimentoch vytvoril aminokyseliny, všetkým takto získaným aminokyselinám chýbala chiralita.

V chémii je všeobecne prijímaný fakt, že chiralita u molekul nemôže vzniknúť v náhodných procesoch. Chiralita je vlastnosť, ktorej význam zatiaľ spoznala len hŕstka vedcov. Skutočnosť, že umelým aminokyselinám chýba chiralita nie je len rečnícky obrat. Poukazuje na katastrofálne zlyhanie tvrdenia, že „život“ môže vzniknúť chemickou cestou v prírodných procesoch.

Vzhľadom k tomu neexistuje žiadny spôsob ako usporiadať proteíny a DNA náhodne.

Podľa pravidiel evolúcie musí byť všetko objasniteľné dlhodobými prírodnými procesmi. Avšak procesy vytvárajúce chiralitu nemožno vysvetliť prírodnými vedami aj keby sme im poskytli ľubovolne dlhý čas.

Reálnosť chirality ma viac než akýkoľvek iný dôkaz presvedčuje o realite inteligentného Tvorcu.

Veda Millerov experiment už dávno prekonala, hoci si to niektoré učebnice ani len nevšimli a dodnes sa v nich uvádza bez dodatku o jeho neplatnosti.

S odstupom času možno povedať, že materialistická filozofia bola vybudovaná na základoch, ktoré história následne kus po kuse demontovala. Millerov experiment sa časom zmenšil na obyčajnú vedeckú kuriozitu.

 

Ikony Evolúcie \ Haeckelove Embryá

 

Sú popisované ako najlepšie dôkazy pre darvinizmus. Haeckelove najznámejšie kresby porovnávajú embryá ryby, salamandra, korytnačky, kurčaťa, prasaťa, teľaťa, zajaca a človeka v troch štádiách vývoja. Jeho náčrty poskytovali ešte viac dôkazov, že všetok život má toho istého starovekého predka. Grafické porovnanie prvotných štádií ich vývoja jasne dokázalo aké sú si veľmi podobné, odlišovať sa začali až neskôr. Boli prakticky nerozpoznateľné.

Jonathan Wells však počas doktorátu z embryológie stavovcov zistil, že v skutočnosti sa nepodobajú - dokonca sa odlišujú veľmi.

 

Pri jeho obrázkoch nastávajú tri ťažkosti:

• Podobnosti v ranných štádiách boli sfalšované - prispôsobené, skreslené, zavádzajúce. V niektorých prípadoch Haeckel zjavne použil ten istý drevoryt embrya, tej istej triedy, pretože si bol taký istý svojou teóriou, že si pomyslel, že ich nemusí kresliť oddelene. V iných prípadoch zas náčrty trochu zaretušoval, aby vyzerali podobnejšie, než v skutočnosti sú. Prvý krát sa to odhalilo na konci 60-tych rokov 19. stor. keď ho kolegovia obvinili z podvodu.
  
  Keď niekoľkí biológovia pred pár rokmi v jednom článku odhalili tento podvod, evolucionista Stephen Jaygold z Harvardu reagoval slovami, že pre neho to nie je žiadna novinka. Vedel o tom už celých 20 rokov. Ale prečo to teda je už viac ako 100 rokov stále v knihách?

 

• Haeckel si svoje príklady dobre povyberal - ukázal iba niekoľko príkladov zo siedmych tried stavovcov. Jeho najslávnejšia ilustrácia má 8 stĺpcov. V štyroch sú placentárne cicavce. Existujú však aj iné druhy cicavcov a tie sú odlišné. Ďalšie 4 triedy, ktoré predstavil - plazy, vtáky, obojživelníky a ryby sú si podobnejšie ako tie čo vynechal. Na reprezentovanie obojživelníkov si namiesto žaby vyberal salamandra, lebo žaba je veľmi odlišná. Verejnosti tak predstavil povyberané druhy aby sa mu najbližšie hodili k cieľu - a potom šiel ešte ďalej a sfalšoval podrobnosti.

• Haeckel obrázky vyhlásil za ranné štádia vývoja, no nimi vôbec nie sú. Fakticky ide o stred ich vývoja. Ak sa vo vývoji embryí vrátite späť do ich skorších štádií, vtedy sa jedno od druhého veľmi odlišujú. On však tieto ranné štádia cielene vynecháva. Dôležité je to preto, že darvinizmus uvádza podobnosť embryí v najrannejších štádiách ako dôkaz o spoločnom predkovi.

 

Ikony Evolúcie \ Haeckelove Embryá \ Homológie

 

Ďalším mylným dôkazom spoločného predchodcu sú kresby zdôrazňujúce podobnosti v štruktúre stavby kostí krídla netopiera, plutvy delfína, nohy koňa a ľudskej ruky. Hovorilo sa, že aj keď si tieto časti tela osvojili rozličné úlohy ich zachované podobnosti – homológie - sú dôkazom, že majú spoločného predchodcu.

Homológie však boli popísané a pomenované ešte Darwinovými predchodcami - a oni neboli evolucionisti. Slávny anatóm darwinovho obdobia Richard Owen povedal, že poukazujú na spoločný archetyp, či prvotné tvarovanie a nie na vývoj so zmenami. Samotná podobnosť nám však neurčuje, či ide o naplánovaný tvar a či o postupný vývoj zmien.

Tim Berra v r. 1990 porovnával nálezy skamenelín so sériou za sebou idúcich automobilových modelov. Tvrdil, že ak porovnáte Corvettu 1953 z 1954 a potom 1954 a 1995 bude Vám jasné, že tu nastávali vývojové zmeny. Povedal, že toto robia paleontológovia so skamenelinami a že je to dôkaz taký jasný a pochopiteľný, že ho žiaden rozumný človek nemôže popierať - avšak jeho ilustrácia namiesto toho, čo chcel zdôrazniť omnoho lepšie ukazuje, že za tým mohol stáť dizajnér. Veď tieto následné modely Corvetty boli vytvorené podľa plánov inžinierov, takže za naplnením procesu zmien stojí inteligencia - ak by sa týmto malo dokázať, že takéto výsledky dosiahol darwinov proces, tvrdíte, že následnú zmenu na automobile, ktorý už existoval uskutočnili prírodné procesy (vietor, voda, gravitácia), ktoré ho sformovali do ďalšieho modelu.

Berra nechtiac ilustroval, že IBA postupná podobnosť foriem nevysvetľuje sama seba. Je tu potrebný mechanizmus. Čo sa týka Corvetty, tým mechanizmom je ľudský výrobný proces. Aký mechanizmus sa predpokladá pre darvinizmus? Ktosi to nazval „spoločné vývojové cesty“ - že ak budete u dvoch rozličných zvierat s homológnymi črtami sledovať ich vývoj až k embryu, budú pochádzať z podobných bunkových zárodkov a budú mať podobné procesy. Ale ukázalo sa, že je to nanajvýš nepravdivé. V súčasnosti je omnoho rozšírenejšie vysvetlenie, že homológie sú poplatné podobným génom, čo znamená, že dôvod na podobnosť čŕt v dvoch rozličných zvieratách je taký, že sú vo svojich embryách programované podobnými génmi.

Ale ukazuje sa, že ani toto veľmi dobre nefunguje. Sú prípady, kde máme podobné črty pochádzajúce z rozličných génov, ale máme aj mnoho prípadov, kde podobné gény produkujú veľmi odlišné črty. Napríklad oči. Existuje gén veľmi podobný u myší, chobotníc a ovocných mušiek. Ak sa pozriete na oko myši a oko chobotnice, uvidíte určitú povrchnú podobnosť, čo je čudné, pretože nikto si nemyslí, žeby ich spoločný predok mal takéto oko. Ešte zvláštnejšie je, ak sa pozriete na oko ovocnej mušky - to je úplne odlišné. A predsa všetky tieto tri oká vývojovo pochádzajú z toho istého alebo veľmi podobného génu. Sú v skutočnosti až tak podobné, že by ste mohli vložiť gén z myši do ovocnej mušky, ktorej taký chýba a muške sa oči vyvinú ako za normálneho procesu. Takže homológiu nevysvetlia ani spoločné vývojové cesty ani poukázanie na spoločné gény.

Takže učebnice vlastne tvrdia, že podobnosť so spoločným predkom je tu kvôli spoločnému predkovi. A to je zacyklené dokazovanie.

 

Ikony Evolúcie \ Haeckelove Embryá \ Podobnosť

 

Genetické štúdie ukazujú, že ľudské telá a opice majú spoločných 98-99% génov. Nie je to dôkaz, že máme spoločného predka? Génov zodpovedných za stavbu tela je 98%, 2% majú málo spoločného s anatómiou. Takže predpokladaná podobnosť DNA človeka a šimpanza je problém samotných neodarvinistov. Vôbec nie je prekvapujúce, že ak máte 2 organizmy, ktoré sú si podobné anatomicky, že budú často podobné aj geneticky. Nie vždy. V niektorých organizmoch nachádzame výrazný nesúlad. Ale dokazuje to spoločného predka? Nie, dá sa to rovnako dobre zladiť s dopredu daným tvarom, ako aj so spoločným prapredkom.

Predpokladaný dizajnér sa proste mohol rozhodnúť použiť rovnaký stavebný materiál na stvorenie rozličných organizmov práve tak, ako stavitelia používajú rovnaké stavebné materiály na stavbu mostov (nosníky, nity,..) ale nakoniec postavia dva úplne odlišné mosty.

Dôležité je, že podobnosť sama osebe nedáva možnosť rozlíšiť medzi dizajnom a darvinizmom. Embryológia ani homológia teda neposkytuje podporu darwinovho tvrdenia.

 

Ikony Evolúcie \ Archeopteryx

 

Darwin pripustil, že „najjasnejšia a najťažšia námietka, ktorú možno postaviť proti jeho teórii“ spočívala v tom, že skameneliny zatiaľ jeho evolučné hypotézy nepotvrdzovali.

„Ak druhy pochádzali jeden z druhého, keď sa menili nebadane jemnou postupnosťou, prečo nenachádzame všade nespočetné množstvá prechodných foriem?“

Myslel, že nálezy skamenelín ešte nie sú úplné a predpokladal že budúce objavy dajú za pravdu jeho teórii. Hneď nato, o dva roky bol v Nemecku vykopaný Archeopteryx.

Jeden paleontológ ho nazval ,,svätou relikviou minulosti - Najslávnejšou skamenelinou „ Stala sa mocným symbolom samotného evolučného procesu.... Má krídla, perie a hrudnú kosť vtáka ... jašteričí chvost ... pazúry na krídlach - kvôli čomu ho označujú ako chýbajúce ohnivko medzi plazmi a vtákmi.

Napriek ohromnému nárastu aktivity geológov v každom kúte sveta a napriek objavom mnohých zvláštnych a dodnes neznámych foriem, ešte stále sa nenašli tie nekonečné množstvá predpovedaných spojovacích článkov.

Nevypĺňa azda archeopteryx túto medzeru medzi plazmi a novodobými vtákmi? Nevypĺňa, a to z rovnakého dôvodu ako to bolo s Corvettami. Potrebovali by sme viac než prechodný stupeň, potrebovali by sme vedieť ako sa dostanete od jedného k druhému. Otázkou je, či sa od plaza ku vtákovi - čo je samé o sebe veľmi veľký krok - dostanete nejakým úplne prirodzeným procesom alebo si to vyžaduje zásah projektanta.

Nech je archeopteryx akokoľvek krásny neukazuje ani tam ani onam. Okrem toho aj dnes tu máme veľmi zvláštne zvieratá ako je vtákopysk, ktorého nikto nepokladá za prechodný vývojový stupeň a predsa má charakteristiky rozličných tried.

Darvinisti tvrdia, že fyzické podobnosti sú poplatné spoločnému predkovi a že najlepší spôsob ako zoradiť skupiny zvierat do evolučného stromu je práve pomocou homológie - podobnosti. To samotné je už trochu zacykleným argumentom, keď to chcú podložiť skamenelinami a dochádzajú k záveru, že vtáky pochádzajú postupnou zmenou z plazov. Preto hľadajú takých plazov, ktorí sa stavbou kostry najviac podobajú na vtáky. Našli ich však milióny rokov po archeopteryxovi. Takže tu máme archeopteryxa, ktorý je nepopierateľne vtákom, no skameneliny podobajúce sa plazivým predkom vtákov sa objavujú milióny rokov po ňom. Chýbajúci článok stále chýba. Evolucionisti teraz teda hľadajú INÉHO teoretického predka. Aby vyplnili medzery, ale ešte ho nenašli.

• Larry Martin:  Takže archeopteryx nie je predchodcom novodobých vtákov a paleontológovia s tým z drvivej väčšiny súhlasia. Je tam príliš veľa štrukturálnych zmien. V skutočnosti patrí do úplne vyhynutej skupiny vtákov.

Nemáme právo považovať výnimočný prípad archeopteryxa za skutočný článok. Zviera vykazujúce charakteristiky, ktoré patria dvom rozličným, skupinám nemôže byť brané ako skutočný článok, kým sa nenašli prechodné štádiá a kým zostáva neznámy mechanizmus premeny.

Keby ním aj bol, nestačil by na záchranu celej teórie, ktorá predpokladá celosvetovú históriu neustálej evolučnej premeny.

 

Ikony Evolúcie \ Darwinov strom života

 

 

Náčrt „stromu života“použitý v darwinovej knihe - najtypickejšia ikona evolúcie - ilustruje, že všetky živé tvory majú spoločného predka a že následný vývoj nespočetných organizmov na svete usmerňoval prirodzený výber.

Objavené skameneliny však košatenie darwinovho stromu absolútne nepodporujú. Darwin veril, že ak by jedna časť populácie bola vystavená určitým podmienkam a naopak iná časť by sa vyvíjala v iných podmienkach, potom by prirodzený výber vytvoril dve populácie rozličným spôsobom. Počas časového vývoja by jeden druh vyprodukoval viacero variácií a ak by sa tieto variácie ďalej rozvetvovali nakoniec by skončili v rozličných druhoch. Preto dal náčrtu formu rozvetveného stromu.

Darwin v skutočnosti vedel, že skameneliny nepodporujú jeho náčrt. Uznával, že veľké skupiny zvierat - volal ich divízie (dnes kmene) - sa vo vrstvách skamenelín objavujú náhle. A to nie je to, čo predpovedá jeho teória. Tá predpovedá dlhú históriu postupného odlišovania sa od spoločného prapredka, kedy sa rozdiely stávajú väčšie a väčšie až kým dostanete tie veľké rozdiely, ktoré máme dnes. No skameneliny už v jeho dobe ukazovali opačným smerom.

 

Ikony Evolúcie \ Darwinov strom života \ Kambrijská Explózia

 

Kambrijská Explózia (KE, Kambrium - geologické obdobie pred 540 mil. r.) bola nazvaná „biologickým veľkým treskom“ - pretože sa v nej náhle objavuje väčšina (podľa niektorých expertov všetky) veľkých kmeňov zvierat, ktoré dnes stále existujú ako aj niekoľké vyhynuté.

Darwin veril, že budúce objavy skamenelín dajú jeho teórii za pravdu, ale to sa nestalo. Tie za posledných 150 rokov postavili jeho strom priamo na hlavu, keď ukázali, že KE bola ešte prudšia a širšia než sa vedci kedysi domnievali.

Skameneliny ukazujú toto: už pred kambriom existovali určité medúzy, morské huby a červíky. A potom na začiatku kambria – Boom - z ničoho nič nachádzame predstaviteľov článkonožcov (hmyz, kraby, ostnatokožce, hviezdice, ježovky, chordáty, stavovce) - to je úplne v rozpore so stromom života.

 

Tieto zvieratá, ktoré sú už od základu tak rozdielne, čo sa týka stavby tiel, sa tu objavujú plne vyvinuté z ničoho nič, čo sami paleontológovia nazvali najpozoruhodnejším fenoménom nálezov skamenelín. Ide tu o náhly geologický prílev obrovského množstva nových biologických informácií, ktoré museli dokázať vytvoriť tieto nové telesné konštrukcie, čo je omnoho, omnoho viac než dokázal vyprodukovať akýkoľvek darvinistický mechanizmus.

Veľké skupiny zvierat namiesto toho, aby sa objavili ako posledné na vrcholku stromu sa objavujú hneď ako prvé. Tak či onak - KE vyvrátila darwinov strom...

Na základe toho je rozumné spýtať sa, či je správne predpokladať, že spoločný predok vôbec existoval. Spoločný predok je určite možný, ale až na úrovni druhov. Čím vyššie v takýchto úrovniach ideme o to viac je táto domnienka neistá. Na úrovni kmeňov je to veľmi neistá hypotéza, vlastne by sa dalo povedať, že je už vyvrátená. Fakty ju jednoducho nepodporujú.

Darwin povedal, že v prírode niet náhlych skokov. No tu máme obrovský skok. Akú rýchlosť by mala nabrať evolúcia, kým ju konečne prestanú nazývať evolúciou? KE poskytuje nielen negatívny dôkaz teórii evolúcie, ale tiež výrazne pozitívny argument pre dizajn, zásah vyššej inteligencie.

• Jonathan Wells: „neprekáža mi, že darwinov strom uvádzajú v učebniciach - je to dobrá ilustrácia zaujímavej teórie. To čo mi prekáža je, keď ho učebnice nazývajú faktom a tvrdia, že všetky zvieratá majú spoločného predka, to jednoducho nie je fakt!“

 

• J. Büllow: Evolúcia teda predpokladá samovoľný vznik vyšších systémov (organizmov) z nižších. Vyšší dosiahnutý vývojový stupeň biologického systému však zo sebou prináša:
  
  – vyšší nárast entropie pre jeho vytvorenie
  – viac energie nutnej na jeho vytvorenie a usporiadanie
  – zložitejšiu formuláciu (definíciu) jeho štruktúry - väčší objem informácie
  – viac podmienok pre jeho vznik, ktoré musia byť súčasne splnené
  – viac času pre jeho vznik

 

Z toho ale vyplýva, že čisto evolucionistický princíp by sa realizoval od jednoduchších systémov smerom k zložitejším v stále dlhších časových krokoch. Z teórie systémov a z teórie umelej inteligencie je známe, že informačnú definíciu pre vznik vyššieho systému nemožno prevziať alebo odvodiť z nižšieho systému. Ak by sme napriek tomu takúto možnosť pripustili, potom musí takýto jav prebiehať neprerušene aj v súčasnosti – to však nepozorujeme.

Naproti tomu pozorujeme exponenciálny nárast rýchlosti vývoja nielen u vzoriek vykopávok jednotlivých vývojových stupňov, ale aj v iných oblastiach – napr. u dosiahnutých stupňov rozvoja jednotlivých ľudských civilizácií. Pozorované rastúce tempo vývoja je teda princíp. (vyvracajúci veľmi pomalý evolučný princíp). Zvyšuje sa rád zložitosti a tým aj nároky na vznik samovoľnou cestou. Teória systémov ukazuje, že zložitosť vyšších systémov je daná viac kvalitou – teda spojením jednotlivých prvkov, než kvantitou – teda počtom prvkov systému.

 

Situáciu môžeme znázorniť na malom príklade:

Pokiaľ budeme uvažovať pravdepodobnosť vzniku určitej molekuly o 10 atómoch a počet prvkov, z ktorých budeme skúšať túto molekulu vytvoriť obmedzíme na 50, tak ľahko uvidíme, že pravdepodobnosť náhodného vzniku takejto molekuly bude v pomere 1 ku 97,656,250,000,000,000. Ak pokus o takéto vytvorenie prebehne len raz za sekundu, potom budeme potrebovať asi 3 miliardy rokov. Pre zjednodušenie sa uspokojíme s pravdepodobnosťou vzniku 50%, - teda budeme na vznik uvažovanej molekuly potrebovať 1,5 miliardy rokov. V reálnych prírodných podmienkach sú však okolité vplyvy premenlivé, počet prvkov je vyšší než 50, počet atómov organických molekúl je často výrazne vyšší než 10, vznik organizmov nie je otázkou 1 molekuly, ale celej plejády biochemických štruktúr a ich priestorových vzťahov, postupnosťou reakcií v čase, museli by byť splnené vedľajšie podmienky ako je teplota, tlak, vlhkosť ,vhodná miera a spektrum energie, prítomnosť katalyzátorov, ochranných látok a mechanizmov, ktoré by novo vyvinutý zárodok vyššej formy života ochránili pred prípadnými nežiaducimi vplyvmi prostredia.

Evolučný proces, predpokladá vedľa princípu náhodnosti tiež metódu „pokus–omyl“ ako metódu prirodzeného výberu. Vzhľadom k zložitosti reálnych organizmov však nenachádzame dôkazy o neúspešných druhoch. Naviac by náhodný vývoj čo i len jednoduchej nervovej sústavy nižších živočíchov vyžadoval viac času, než koľko bolo v histórii planéty Zem k dispozícii.

 

Ikony Evolúcie \ Chýbajúce vývojové články

 

Istá Encyklopédia s istotou popisovala, ako vedec Eugene Dubois viedol vykopávky v Indonézii (1981). Vykopal na brehu rieky kosti „Jávskeho človeka.“ Datoval ich tak na 500.000 r. Podľa neho predstavuje vývojové štádium od predka s malým mozgom k modernému človeku a je chýbajúcim článkom medzi opicami a ľudskými bytosťami.

 

Čo už nie je natoľko dobre známe je, že z jávskeho človeka nemáme nič viac než vrchnú časť lebky, stehennú kosť, tri zuby a pridajme veľkú dávku predstavivosti. Inými slovami, verný náčrt podoby jávskeho človeka nebol nič viac než špekulácia podnietená očakávaniami evolucionistov, ako by mal vyzerať, keby bol darvinizmus pravdivý.

 

 

• Anatóm z Cambridge Sir Arthur Keith o Duboisovi hovorí:  “...robil fušerské vykopávky. Podľa dnešných noriem by boli úplne zavrhnuté, stehenná kosť úplne jasne nemala nič spoločné s vrchnou časťou lebky. Táto lebečná časť bola nepochybne ľudská, no zodpovedala takej kapacite mozgu, akú majú dnešní ľudia.“ Okrem toho 19 evolucionistov vydalo 342 stranovú vedeckú správu, v ktorej úplne zničili tvrdenia, ktoré Dubois vyhlásil a potvrdili, že jávsky človek nemal nič spoločné s ľudskou evolúciou.

• Jonathan Wells: Len o minimálnom množstve zo všetkých fosílií sa môžeme domnievať, že sú v nejakom smere predchodcovia človeka. (Častokrát sú to len úlomky lebiek alebo zuby). Pri rekonštrukcii druhov je to veľký priestor aby sa hodili do evolučnej teórie.

National Geographic si najal 4 umelcov, aby im načrtli postavu ženy podľa siedmych skamenených kostí, ktoré sa našli v Keni. Každý z nich prišiel s dosť odlišnou interpretáciou... – jeden antropológ to prirovnal k snahe rekonštruovať celý príbeh niekoľko 100 stranovej knihy len z jej 13 strán. Napriek tomu časopis Time v roku 1994 opisoval Jávského človeka ako skutočného evolučného predchodcu.

Ďalším známym podvodom za účelom zakrytia slabiny ochabujúcej Darwinovej teórie bola anglická mystifikačná kampaň okolo „Piltdownského človeka“, spustená v r. 1912. Falšovatelia použili antickú lebku, ku ktorej pripojili dolnú čeľusť súčasného orangutana a prispôsobili tak, aby vypadala ako veľmi stará. Zuby opočloveka opracovali, aby sa viac podobali ľudským. To už bolo omnoho závažnejšie než Haeckelov podvod, pretože tento falzifikát bol vydávaný za dlho zúfalo hľadaný „chýbajúci článok“ medzi človekom a jeho predpokladaným predchodcom podobným opici. Za týmto podvodom stáli takmer všetci vtedajší anglický špičkový bojovníci za evolúciu! Kolegovia z celého sveta sa k týmto vedcom pripojili tak horlivo, že trvalo celých 40 rokov než bol tento podvod odhalený.

 

Priepasť fauny a flóry

 

Ďalšou priepastnou medzerou, ktorú nedokáže evolúcia vysvetliť, je predel medzi rastlinným a živočíšnym životom. Líšia sa od seba celkom zásadne. Jeden odkysličuje a akumuluje, zatiaľ čo druhý okysličuje a spotrebováva. Zvieratá a ľudia majú metabolizmus, ktorý nespočíva na chlorofyle, ale na červenom krvnom farbive, hemoglobíne. Nemôžu preto meniť svetlo na potravu fotosyntézou, ale musia sa živiť rastlinami alebo inými živočíchmi. Presnejšie povedané, „parazitujú“ na rastlinnom svete, ktorý by mohol existovať bez nás - ale my bez neho nie.

Navzájom sú si protiváhou alebo lepšie, doplnením. Ťažko vysvetliť dva takto rozdielne principiálne svety vývojom z jedného predka. Ešte ťažšie však je vysvetliť vznik týchto dvoch rozdielnych svetov, fauny a flóry, s tak dokonalým vzájomným prepojením, súvislosťami a závislosťami iba na základe nejakej náhody.

V reprodukcii či rozklade, a len v týchto prípadoch, rastlina občas napodobňuje postup známy u zvierat, ale žiadny živočích, ani v tej najjednoduchšej forme, ani na okamih neprevezme funkcie rastliny. Ak sa život vyvinul tak, ako to tvrdia darvinisti, musel by existovať minimálne jeden, ak nie dokonca obrovské množstvo medzičlánkov, preklenujúci priepastný rozdiel medzi rastlinami a živočíchmi.

Ďalšou dierou v poznaní je medzera zívajúca medzi ľubovolným druhom zvierat či rastlín vo vzťahu k akýmkoľvek ďalším druhom. Dosiaľ však nebol zistený ani jediný prípad prestupu jednotlivca cez hranice vlastného druhu. Neexistuje žiadny nespochybniteľný príklad úplného vývoja ľubovolného druhu. Aby nedošlo k omylu – nejde o čiastočné lokálne (mikroevolúcia) zmeny vyvolané prostredím, ale o prechod z jedného na úplne iný, odlišný separátny druh (makroevolúcia).

• Thomas H. Morgan - nositeľ Nobelovej ceny za prácu na poli dedičnosti, napísal:  „Za celú ľudskú históriu nepoznáme ani jediný prípad transformácie jedného druhu na iný, aj keď sme pri rozlišovaní divokých druhov aplikovali tie najprísnejšie a najextrémnejšie testy.“

 

Vedecký nesúhlas s evolúciou

V predchádzajúcich argumentoch proti darvinovskej evolúcii sa v žiadnom prípade nejedná len o sporadické protesty niekoľkých málo vedcov.

V istom sedemdielnom televíznom seriáli s názvom Evolúcia moderátor vyslovil záver, že „všetky známe vedecké dôkazy podporujú darvinovskú evolúciu ako aj prakticky každý uznávaný vedec na svete.“

To bolo poslednou kvapkou vo vriacej vedeckej atmosfére, ktorá bola podnetom, aby sa zišli profesori, laboratórni výskumníci a iní vedci, aby v jednom celonárodnom magazíne uverejnili dvojstranový oznam s titulkom „Vedecký nesúhlas s darvinizmom.“ Ich vyhlásenie bolo priame a rázne. „Odmietame tvrdenia, žeby náhodné mutácie a prírodný výber boli schopné vysvetliť komplexnosť foriem života.“

Tento nesúhlas podporilo množstvo biológov, chemikov, zoológov, fyzikov, antropológov, molekulárnych biológov, bioinžinierov, geológov, asfrofyzikov... pôsobiacich na pôde Cambridge, Stanford, Cornell, Yale, Rudgers, Chicago, Princeton, Purdue, Duke, Michigan, Syracuse, Temple, Berkley.

Konkrétne napr. aj Henry F. Schaefer, tretí najčastejšie citovaný chemik na svete,

James Tour z centra pre nanovedy a nanotechnológie - Riceova univerzita,

Fred Figworth - profesor bunkovej a molekulárnej fyziológie na Yale.

 

Všetci chceli, aby svet počul, čo chcú povedať: „že sú na základe najnovších poznatkov voči darvinizmu veľmi skeptický.“

• Jonathan Wells: Dôkaz pre darvinizmus je nielenže veľmi nedostatočný, ale je aj systematicky prekrúcaný a dokrášľovaný. Som presvedčený, že ľudia sa v blízkej budúcnosti budú naň pozerať s otázkou, ako mohol niekto niečomu takému veriť. ...musím ešte dodať, že stále vidím v niektorých prípadoch priestor pre nejaké evolučné procesy. Ale tvrdenie, že evolúcia v niektorých prípadoch funguje, nestačí na dokazovanie všetkého. „Verím, že veda veľmi presne poukazuje na dizajn, na účelné usporiadanie. Pre mňa ako vedca si vývoj embrya priam vyžaduje, aby za tým Niekto stál.

KE - náhle objavenie sa komplexného života bez dôkazov o predkoch, omnoho lepšie ladí s účelným usporiadaním, než s evolúciou. Aj homológia je podľa môjho názoru v lepšom súlade s účelným usporiadaním. Pôvod života si bez pochybností vyžaduje inteligentného činiteľa.

Teda nielenže tvrdíte, že dôkazy pre evolúciu sú slabé, a preto musí byť nejaký inteligentný tvorca, vy tvrdíte, že pre takéhoto tvorcu existujú aj potvrdzujúce fakty?

• Jonathan Wells: „Áno je to tak. No obe tieto veci sú spojené, pretože jednou z hlavných funkcií darvinovskej teórie je snaha dokázať dizajn ako zbytočný. A potom, keď analyzujete všetky najnovšie potvrdzujúce dôkazy z kozmológie, fyziky, astronómie, biológie, atď., myslím, že zistíte len to, že pozitívny prístup k inteligentnému tvorcovi sa stáva absolútne nutným.“

 

Na základe materiálov z rozsiahleho prieskumu danej problematiky Lee Strobelom, internetových zdrojov a odborných článkov spracovali: - syati -