06 01 01 Vo Svetle Pravdy

Verzia pre tlač

vo svetle pravdy

6. Osud

Abdruschin

 

Ľudia hovoria o zaslúženom a nezaslúženom Osude, o odmene a treste, odplate a karme.

To sú len čiastočné označenia Zákona, tkviaceho vo stvorení: Zákona vzájomného pôsobenia!

Je to Zákon, ktorý je od prvopočiatku v celom Stvorení a bol do veľkého, nikdy nekončiaceho diania nezmazateľne votkaný ako nutná súčiastka samotného Stvorenia a vývoja. Ako obrovská sústava najjemnejších nervových nitiek udržuje a oživuje všetko a napomáha trvalému pohybu, večnému dávaniu a braniu!

Prosto a jednoducho a predsa tak výstižne povedal to už veľký zvestovateľ Pravdy, Ježiš Kristus: „Čo človek zasieva, to tiež zožne!”

Tých niekoľko slov podáva tak skvele obraz pôsobenia a života v celom Stvorení, že to sotva možno povedať inak. Kovovo vrytý je zmysel týchto slov do všetkého bytia. Neochvejný, nedotknuteľný a nepodplatný v ustavičnom pôsobení.

Môžete to vidieť, ak vidieť chcete! Začnite pozorovaním okolia, vám teraz viditeľného! Čo menujete Prírodnými Zákonmi, sú Zákony Božie, je to Vôľa Stvoriteľova. Skoro poznáte, ako sú neodchylné v trvalej činnosti. Ak rozsievate pšenicu, nezožnete raž. Ak sejete raž, nemôže vám vzísť ryža! To je každému človeku tak samozrejmé, že pri tom ani nepremýšľa o vlastnom dianí. Nie je si preto ani vedomý veľkého a prísneho Zákona, ktorý v tom spočíva. A predsa tu stojí pred rozriešením hádanky, ktorá mu nepotrebuje už byť hádankou.

Tenže Zákon, ktorý môžete pozorovať pri sejbe, pôsobí s touže istotou a Silou i v najjemnejších veciach, ktoré môžete rozoznávať iba zväčšovacími sklami. Pôsobí ešte ďalej i v jemnohmotnej časti celého Stvorenia, ktorá je ďaleko väčšia než časť hrubohmotná. Nezmeniteľne tkvie v každom dianí, i v najjemnejšom vývoji vašich myšlienok, ktoré predsa tiež ešte majú istú hmotnosť, pretože by inak nemohli vyvolať účinok.

Ako ste sa mohli domnievať, že tomu bude inak práve tam, kde by ste si to priali mať inak vy? Vaše pochybnosti nie sú v skutočnosti ničím iným, než vysloveným vnútorným prianím!

V celom vám viditeľnom i neviditeľnom bytí nie je tomu inak. Každý druh plodí rovnaký druh, nech sa jedná o akúkoľvek látku. Práve tak všade rovnako pokračuje vznikanie a vzrast, prinášanie plodov a rovnaký spôsob rodenia. Toto dianie je jednotné vo všetkom, nečiní rozdielov, nezanecháva medzier, nezastavuje sa pred žiadnou časťou Stvorenia. Vlečie za sebou účinky ako neroztrhnuteľnú niť, bez zastávky, bez prerušenia. I keď sa väčšina ľudstva vo svojej obmedzenosti a domýšľavosti odlúčila od vesmíru, neprestali ju preto Božie, alebo Prírodné Zákony považovať za časť Stvorenia. Ich pôsobenie preto nezmizlo. Pracujú ďalej kľudne, rovnako a nezmenene.

Ale Zákon vzájomného pôsobenia tiež podmieňuje, že človek všetko, čo zasieva, teda tam, kde dáva príčinu k pôsobeniu, tiež nutne zožať musí!

Človek má vždy iba slobodný úmysel a slobodné rozhodnutie pri počiatku každej veci v tom, že určuje, kam a ktorým smerom má byť vedená Všesila, ním prúdiaca. Potom musí niesť následky, vzniknuté z tohto pôsobenia Sily, ktorá bola uvedená v činnosť smerom ním chceným. Cez to zotrvávajú mnohí na tvrdení, že človek nemá slobodnú vôľu, keď je podrobený Osudu!

Táto pochabosť má mať za účel iba sebaomámenie, alebo hnevné podrobenie sa čomusi neodvratnému, reptavé odovzdanie sa, hlavne však sebaospravedlnenie. Veď predsa každé z týchto pôsobení, každý účinok, ktoré sa k nemu vracajú, mali svoj začiatok. A v tomto začiatku je príčina neskoršieho pôsobenia. V slobodnom rozhodnutí človeka pri tomto začiatku. Toto slobodné rozhodnutie predchádzalo teda každému vzájomnému pôsobeniu, teda každému Osudu! Opravdivým chcením človek zakaždým niečo splodil, vytvoril, v čom bude mu dané raz, skôr alebo neskôr, samotnému žiť. Kedy sa to stane, je však veľmi rozdielne. Môže to byť v tomže pozemskom živote, v ktorom prvé chcenie vytvorilo počiatok vzájomného pôsobenia. Rovnako môže to však byť po odložení hrubohmotného tela vo svete jemnohmotnom, alebo ešte neskoršie opäť v hrubohmotnom pozemskom živote. Tieto zmeny nehrajú pri tom žiadnu rolu. Nijak človeka neoslobodzujú. Nosí so sebou trvalo spojovacie nitky tak dlho, až je ich zbavený, to jest „vykúpený” konečným vyrovnaním a odpykaním, ktoré je výsledkom vzájomného pôsobenia.

Ten, kto niečo vytvoril, je viazaný na svoj vlastný výtvor, i keď ním obmyslel iných! Ak pojal teda dnes človek úmysel učiniť druhému niečo zlého, nech už v myšlienkach, slovách alebo skutkoch, „postavil”, aby sme tak povedali, niečo do sveta. Je ľahostajné, či je to všeobecne viditeľné, alebo nie je. Čiže či je to hrubohmotné, alebo jemnohmotné. Má to v sebe Silu, a preto i život, ktorý sa vyvíja ďalej v chcenom smere.

Ako sa potom účinok prejavuje u toho, na koho je namierený, záleží celkom na tom, ako dotyčný je duševne utváraný. Podľa toho môže mu byť spôsobená malá alebo veľká škoda. Snáď bude i iného druhu, než chcel vysielateľ. Alebo mu vôbec nebude uškodené. Pretože je pre neho smerodajným iba jeho duševný stav. Nie je teda vydaný nikto bez ochrany týmto veciam napospas.

Inak pravdaže je tomu s tým človekom, ktorý svojím úmyslom a chcením dal príčinu k tomuto hnutiu, teda kto bol jeho pôvodcom. Jeho výtvor zostáva s ním bez výnimky v spojení a po krátkom, alebo dlhšom putovaní vesmírom vracia sa k nemu späť, zosilnený a ako včela obťažkaný príťažlivosťou rovnorodého. Tak sa rozvíja a rozuzľuje Zákon vzájomného pôsobenia. Každý výtvor pri svojom pohybe vesmírom priťahuje rôzne rovnaké druhy, alebo je nimi priťahovaný. Ich spojením vzniká potom prameň Sily, ktorý sústredenú Silu rovnorodosti vysiela späť ako z ústredia na všetkých tých, ktorí svojimi výtvormi sú spojení ako šnúrami so zhromaždiskom.

Týmto zosilnením nastáva tiež vždy väčšie zhustenie, až konečne z toho vznikne hrubohmotná zrážka, v ktorej vtedajší pôvodca musí sám prežiť všetko na sebe takým spôsobom, aký vtedy chcel a zamýšľal voči inému. Potom konečne môže byť od toho oslobodený. To je vznik a postup tak obávaného a zneuznaného Osudu! Je spravodlivý až do najmenšieho a najjemnejšieho odtieňu, pretože vplyvom príťažlivosti iba rovnakých druhov nemôže v spätnom prúdení priniesť nikdy nič iného, než ako to bolo skutočne pôvodne chcené. Pritom je ľahostajné, či platilo chcenie určitej inej osobe, alebo bolo iba všeobecné. Ten istý postup nastáva i vtedy, keď človek neriadi svoje chcenie priamo iba na iného človeka, alebo viac ľudí, lež keď vôbec žije v nejakom spôsobe chcenia.

Druh chcenia, pre ktorý sa človek rozhoduje, je smerodajný pre ovocie, ktoré nakoniec nutne zožne. Tak sa viažu k človeku nesčítateľné jemnohmotné nitky, alebo on sa viaže k nim a tie všetky nechávajú k nemu prúdiť späť to, čo kedy vskutku chcel. Tieto prúdy tvoria potom zmes, ktorá silne a vytrvale pôsobí na tvorenie charakteru.

Tak existuje v mocnom ústroji vesmíru mnoho vecí, ktoré spolupôsobia na tom, ako sa človeku „vedie”. Nie je však ničoho, k čomu by človek sám nebol dal predtým príčinu.

On dodáva nitky, z ktorých sa na neúnavnom tkáčskom stave života tká plášť, ktorý je mu dané nosiť.

Kristus vyslovil ostro a jasne to isté, keď povedal: „Čo človek rozsieva, to zožne!” Nepovedal, že „môže” zožať, ale „zožne”. To je to isté, ako že zožať musí, to čo zasial.

Ako často počujeme inak celkom rozumných ľudí hovoriť: „Je mi nepochopiteľné, že Boh niečo také pripustí!”

Nepochopiteľné však je, že ľudia môžu niečo také hovoriť! Akým malicherným predstavujú si podľa tohto výroku Boha. Dokazujú tým, že si ho predstavujú ako „Boha ľubovoľne jednajúceho”.

Boh však nijak priamo nezasahuje do všetkých malých i veľkých ľudských starostí. Do vojen, biedy, a čo všetko ešte pozemského je! Od počiatku votkal do Stvorenia svoje dokonalé Zákony, ktoré samočinne konajú svoju nepodplatnú prácu, takže sa na vlas všetko vyplňuje, večne sa všetko vyrovnáva, čím je vylúčené nadŕžanie rovnako, ako je nemožnou krivda a každá nespravodlivosť. Boh sa preto nepotrebuje zvlášť o to starať. Jeho dielo je bez medzier.

Hlavnou chybou tak mnohých ľudí však je to, že súdia len podľa hrubohmotného a vidia v ňom seba ako stred. Mimo to počítajú len s jedným pozemským životom, zatiaľ, čo v skutočnosti majú už viacej pozemských životov za sebou. Tieto pozemské životy tak, ako i medziobdobia vo svete jemnohmotnom, platia ako jediné bytie. Nimi tiahnu sa bez prerušenia tuho napäté nitky, takže v prežívaní práve platného jedného pozemského života je viditeľná iba malá časť týchto nitiek. Preto je veľkým omylom domnievať sa, že zrodením začína celkom nový život, že teda dieťa je „nevinné” *{Viď prednášku č. 15: „Tajomstvo zrodenia.”}. Omyl je v tom, že všetko dianie chce sa počítať len do jediného krátkeho pozemského života. Keby tomu bolo tak, potom museli by samozrejme pri existujúcej spravodlivosti všetky príčiny, účinky a vzájomné pôsobenia byť zhrnuté na krátku piaď tohto pozemského života.

Odvráťte sa od tohto omylu. Rýchlo potom objavíte vo všetkom dianí logiku a spravodlivosť, dnes tak často postrádanú!

Mnohí sa pritom ľakajú a obávajú sa toho, čo ich podľa týchto Zákonov vo vzájomnom pôsobení ešte z minulosti očakáva.

A predsa sú to zbytočné starosti pre toho, komu ide vážne o dobré chcenie. Veď v samočinných Zákonoch je zároveň bezpečná záruka Milosti a odpustenia!

Nehľadiac na to, že pri pevnom zahájení dobrého chcenia ihneď sa stanoví hranica bodu, na ktorom musí končiť reťaz zlých spätných účinkov, prichádza tu v platnosť ešte iný postup nesmiernej hodnoty. Trvale dobrým chcením vo všetkom myslení a konaní prúdi takisto v spätnom účinku z rovnorodého zdroja Sily neustále zosilňovanie. Tým sa dobro v človeku samotnom stále upevňuje, vychádza z neho a predovšetkým sa podľa toho utvára jemnohmotné prostredie, ktoré obklopí človeka ako ochranný obal. Asi tak, ako vzduchová vrstva poskytuje túto ochranu zemeguli.

Ak vracajú sa potom z minulosti na takého človeka zlé spätné účinky k rozuzleniu a odpykaniu, odrazia sa o Čistotu jeho okolia, alebo obalu a sú tak od neho odvrátené.

Ak preniknú však napriek tomu do tohto obalu, tak sa zlé prúdy a žiarenia buď ihneď rozkladajú, alebo sa aspoň značne zoslabujú. Preto nemôže nastať škodlivé pôsobenie, alebo nadíde iba v miere celkom nepatrnej.

Okrem toho nastalou premenou stal sa vlastný vnútorný človek, na ktorého sú spätné žiarenia riadené, oveľa zjemnenejším a ľahším svojou trvalou snahou o dobré chcenie. Nestojí preto už ako rovnorodý oproti väčšej hutnosti zlých, alebo nízkych prúdov. Je to ako pri bezdrôtovej telegrafii, keď prijímací aparát nie je nastavený na rovnakú dĺžku vlny ako aparát vysielací.

Prirodzeným následkom toho je, že hutnejšie a hustejšie prúdy, pretože sú nerovnorodé, nemôžu pevne priľnúť a prejdú bez škody a bez účinku.

Preto neodkladne k dielu! Stvoriteľ vložil vám vo Stvorení všetko do rúk. Využite čas! Každý okamih skrýva pre vás skazu, alebo zisk!

 

Prednáška je z diela Vo Svetle Pravdy od Abdruschina.