04 02 03 Vo Svetle Poznania

Verzia pre tlač

vo svetle poznania4. Vzostup

Pribina Chariotov


Hovorili sme si v predchádzajúcich troch prednáškach, aby si človek zachovával vnútornú Čistotu a Chcenie k dobrému hutnil v Mlčaní, že to je to najdôležitejšie, ak sa chce dostať nahor. Žiadna iná cesta nahor ku Svetlu nevedie. K poznaniu Zákonov Božích vedie veľa ciest. Cez zvestované Slovo, rôznych prorokov, rôzne náboženstvá, Ľudovú múdrosť, Zákony fyzikálne... To všetko sú cesty k poznaniu Zákonov Božích. Ale na to, aby človek kráčal nahor ku Svetlu nestačí len spoznať Zákony Božie, človek musí podľa Zákonov Božích, teda podľa Živého Slova Božieho žiť.

 Hovorili sme o prípadoch žien alebo mužov, ktorí nemohli nájsť partnerské doplnenie. Nie je správna túžba, chcem mať muža, alebo chcem mať ženu, správna túžba je, túžim byť doplnením mužskému princípu, túžim byť doplnením ženskému princípu. Aj tam, kde ten partnerský vzťah je v nejakom nepokoji, je na mieste, aby dotyčný muž, alebo dotyčná žena, túto túžbu vysielali, pretože tá túžba rovnako môže pomôcť jestvujúcemu partnerovi, aby sa stal naozajstným chlapom. Môže ho k tomu podnietiť, a samozrejme i pri veľkých nepokojoch, môže ho doslova priblížiť k tej žene, keď sa on zmení na pravého chlapa. Takáto čistá túžba ženy môže pôsobiť i tak, že vzďaľuje muža od nej, ak sa on nechce zmeniť na poriadneho chlapa a môže úplne niekoho iného pritiahnuť k tejto žene, kto sa snaží byť chlapom na správnom mieste.

Dôležitá je tá vnútorná Čistota, že si nepripustím netvorivosť, ako jedna pani si pripúšťala vyše desať rokov, že ja som už stará, nikam nechodím, preto nikdy a nikde si nemôžem nájsť partnera. Nepripustiť si nečistotu, len čistý Janko s Láskou v srdci vždy prekonal v rozprávkach všetky nástrahy Osudu, útoky zlých, temných síl, černokňažníkov a démonov. Udržaním si Čistoty a v nej vysielaním toho dobrého Chcenia v dávaní, pomáhaní.

Dobrému Chceniu dávame Silu tým, že ho hutníme v Mlčaní. To je jedno v akej profesii to používame, pri riešení akéhokoľvek problému takto prídeme k tomu želanému výsledku.

Tu si dávame tie úlohy. Je mesiac, kedy si máme udržať Čistotu. Je mesiac, kedy v tej udržiavanej Čistote máme vysielať Chcenie k dobrému v dávaní. A je mesiac, kedy máme v Mlčaní hutniť to dobré Chcenie v dávaní, ktoré sme si vybrali.

Príklad manželov. Mali staré ošúchané športové odevy a chceli si kúpiť nové biele. Chceli tou bielou vyjadriť svoje poslanie i v športovom odeve. Prechodili po tri dni mesto a nič nikde. Manžel povedal manželke: „Nechaj tak, budeme hutniť v Mlčaní, však keď majú byť, tak budú.“ Dali si túto úlohu a hutnili. Hutnili, lebo jeseň sa blížila. Túžili, aby mohli vyjadrovať aj tým vonkajším odevom v bielom to svoje poslanie. Hutnenie tej túžby trvalo asi dva týždne. Prišiel deň výstav. Normálne nechodili do toho davu lúdí, ale zrazu z ničoho nič hovorí manžel manželke: „Ideme na výstavu, tam sú naše športové odevy.“ Prišli tam, prešli skoro všetky stánky a športových odevov nikde. Ich dieťa bolo už nespokojné a manžel hovorí manželke: „Vieš čo, idem s dieťatkom na kolotoč, ale choď ešte tam, tam sme ešte neboli, určite tu musia niekde byť.“ O päť minút prišla naradostená: „Mali len dva biele, našich veľkostí , už ich máme!“

Dva týždne hutnenia. Je to drobnosť, ale takisto, ako to funguje v tej drobnosti, funguje to v akejkoľvek inej veľkej veci. Nemožno si pripustiť myšlienku: „No určite nič nenájdeme, už tri dni sme chodili po meste a nikde sme nenašli.“ Ak si takú myšlienku pripustíme, tak si zasejeme to, že nikdy nenájdeme. Ak si uchováme tú Čistotu a vysielame to dobré Chcenie v dávaní, čiže musí to byť naviazané na dávanie, nie branie, že chceme mať a hutníme tú túžbu v Mlčaní, tak výsledok sa v čomkoľvek dostaví.

Mnoho ľudí má finančné problémy. Ako to riešiť? Veľmi jednoducho, je Zákon vzájomného pôsobenia – „Čo zasejem, to zožnem“. Keď mi má v tej žatve viac prichádzať, musím viac siať. V túžbe ku Svetlu chcem dávať ľuďom to, čo som si ja priniesol na Zem ako hodnotu a z toho brať protihodnotu. Dávaním tvorivej sebarealizácie samozrejme dávaním hodnôt, prijímať potom protihodnoty. Protihodnota musí byť až na konci. Len čo sa to otočí, keď protihodnotu postavíme dopredu ako prvú, vtedy už nie je určujúci duch, ktorý sprostredkováva, tam preberie vládu rozum, ktorý vyžaduje a začína sa naháňať bez konca tak, ako psík naháňa dokola svoj chvostík. Financie potom utekajú stále predo mnou. Ale keď túžim v sebe nájsť niečo, čo je jedinečné vo mne, čo nikto iný nemá, čo by som mohol dávať ostatným a za to bral protihodnoty, vtedy je moja sejba správna. Každý človek má iné odtlačky prstov, každý má iné dary, ktoré si doniesol a sú u každého jedinečné, nikto druhý také nemá a tieto túžim nájsť a uplatniť, dávať nimi hodnoty. Nemusí to prvé zamestnanie, ktoré nájdem, byť hneď to ideálne. Môže byť len medzizastávkou, na ktorej sa mám ešte v niečom zdokonaliť, ale už viem, že sa k tomu ideálnemu blížim.

Veľakrát, keď vysielame takúto túžbu, stretneme spolužiaka zo Základnej školy, ktorého sme nevideli desať rokov a začneme sa rozprávať. On povie, vieš čo ja tu mám takú robotu pre teba, nemusíš nikam chodiť, donesiem ti ju domov. A zrazu zistíme, že aj po finančnej stránke nám táto práca dáva to, čo sme potrebovali, ale najviac nám dáva to, že sme si našli sebarealizáciu. Robíme šťastne túto prácu a na nej je to vidieť a tá práca je ešte viac ohodnotená ako normálne. Alebo prinesie ďalšiu prácu. Je jedno, čo človek robí, jeho práca svieti úplne inak, keď ju robí s radosťou. Ale je na práci vidieť aj to, keď niekto z povinnosti musí niekam chodiť do roboty.

Hutneniu dobrého Chcenia v dávaní sa môže pomôcť tak, že človek sa pomodlí. Modlitba to umocňuje tým najsilnejším spôsobom. Ale modlitba nie je opakovaním určitých myšlienok dookola našim rozumom. Zo srdca poprosím za niekoho, alebo niečo v dávaní: „Pane prosím, chcem ľuďom dávať svojou prácou to, čo potrebujú k svojmu Vzostupu, aby sa zdravo vyvíjali...“ Precítená prosba naplní všetko, čo sme doteraz spravili, tú Čistotu, to hutnené dobré Chcenie v Mlčaní a zosilní to všetko intenzitou niekoľkonásobnou. A samozrejme v tom predstúpení pred Všemohúceho je potrebné, aby každú prosbu predchádzala Vďaka. Vďaka za to, že som, že Jeho Zákony sú tak spravodlivo uspôsobené, že mi neustále prinášajú žatvu za to, čo zasievam. Poďakujem a potom poprosím, aby som dostal pomoc v udržiavaní si Čistoty a vo vedomej sejbe dobrého Chcenia v dávaní. Na to netreba ani slová, to je proste plameň, ktorý vyšľahne z môjho ducha. Stav, ktorý má nastať pri modlitbe je podobný, ako keď prežívame nejakú obrovskú radosť na duši. Modlitbou sa má dosiahnuť presne taký istý stav s vedomím usmernením tej radosti ako vďaky nahor. Najčistejšou bohoslužbou je naozajstné ľudstvo, žijúce podľa Zákonov Božích a dennodenne ďakujúce svojím spôsobom žitia za to, že sa smie rozvíjať v nádhernom Stvorení.

Na to však zabúdame. Zabúdame si poprosiť či už za seba, alebo za niekoho iného. Za obed, ktorý máme na stole. To je tak veľký rozdiel, keď kuchár bol nahnevaný na šéfa a trieskal do toho mäsa, v tom mäse je tá zlosť odrazená energeticky. Doslova by sme tú zlosť z mäsom zjedli. Aj v snahe po ziskoch máme veľkochovy, kde v strese idú zvieratá na bitúnok a opäť je ten stres v tom mäse a máme ho s mäsom na tanieri. Akonáhle však poďakujeme za to, že dennodenne smieme prijímať pokrm, ktorým to naše fyzické telo je živé, poprosíme si za to jedlo, aby bolo presvietené, v tej chvíli je presvietené a už tam nie je ani tá zlosť od toho kuchára, ktorá tam bola ešte pred chvíľou, dokonca ani ten stres z bitúnku, čo tam bol zo strachu toho zvieratka. Navyše vôkol taniera jemnejším zrakom vidieť nádherné žiarenie podobné mešite, ktoré dodáva hrubohmotnému jedlu jemnohmotnú zložku. Nie je nutné zalamovať rukami viditeľne, výrazne ukazovať ostatným, že sa modlím, stačí v duchu radostne poďakovať.

I keď s niekým hovorím, skôr než začnem, poprosím za neho, aby som mu smel sprostredkovať niečo pekné, čo by mu pomohlo k jeho zmene v zmysle Zákonov Božích. Keď začnem len tým, že vidím na ňom, čo porobil zlé a idem za ním: „Však počkaj ja ti ukážem“, tak to aj tak dopadne... Ale keď skôr, než s ním začnem hovoriť, za neho poprosím, poviem mu v podstate presne to isté, čo by som mu povedal v prvom prípade, len iným tónom hlasu, iným spôsobom – takou formou, že on mi ešte aj poďakuje. Je to dôležité, poprosím za neho, to znamená, napojím sa na prúdy zo Svetla, túžiac mu ich sprostredkovávať, dávať a silne mu zo srdca zaprajem, nech sa tento človek vie zmeniť, lebo takto si zasieva hrôzu. Súčasne som si vedomý, že keď dnes niečo zlé robí mne, tak ja som kedysi musel tiež niečo zlé zasievať a vylieval som hrôzu na niekoho iného. Dnes tým, že poprosím za neho, to moje niekdajšie previnenie odčiňujem. Použil som v malej dennodennej situácii vedenie o troch grošoch.

Groš do minulosti znamená: „Viem Pane, keď dnes z pozície moci šéf na mňa neprávom kričí, musel som i ja v minulosti z pozície moci neprávom na niekoho kričať. V Zákone vzájomného pôsobenia mi to dnes prišlo v tomto spätnom účinku a patrí mi to.“

Groš do prítomnosti znamená: „Pane odpusť mi prosím to, čo som vykonal v minulosti tak, ako ja odpustím dnes tomuto šéfovi.“

Groš do budúcnosti znamená: „Pane viem, že ešte nie som čistý, a že aj mne sa môže v budúcnosti stať, že z pozície moci budem neprávom na niekoho kričať. Chcem dnes tomuto šéfovi pomôcť tak, ako ja chcem, aby mne v budúcnosti niekto pomohol.“

Vtedy, keď človek takto jedná, nájde tie pravé slová.

Zabúdame na to, pretože vezmeme si do hlavy, že je to tak, že šéf je zlý, tvrdohlavo si ideme za tým, lebo my sme boli v práve, v tej situácii nám on ublížil a chceme mu ublížiť. Z toho nič pekné nevykvitne. Udržať si tú Čistotu neznamená, že sa nedívam reálne na situáciu, že si dám ružové okuliare, akoby sa nič nestalo. Nie, reálne sa dívam, ale nepripustím, aby išlo to negatívne zo mňa: „Však počkaj ja ti to vytmavím“, alebo niečo podobné. Už v duchu poprosím zaňho, aby som mu smel pomôcť zmeniť sa. Hovorím mu to, čo vidím, ale s láskou – ako je to potrebné, aby mu to pomohlo. Keď treba i prísne.

Veľakrát si človek povie: „Nebudem sa spoliehať na cit, lebo raz, druhýkrát, tretíkrát ma sklamal.“ Cit nemôže nikdy sklamať. Človek si neuvedomuje, že keď úplne presne vycíti v čom je problém, tak k tejto Pravde má blížnych svojich priviesť a nie im ju dokazovať. Samozrejme, že ma oni potom idú ukameňovať. Nedočkavý si povie: „Nebudem cit vôbec používať, radšej iba rozum. Keby som bol ticho, tak všetko je v poriadku, neukameňovali by ma. Bolo mi to treba?“ Ale tým nedocielime poriadok.

Iný človek si povie: „Ja som len negatíva vysypal na blížnych, tak budem teda hľadať pozitíva – to je to pozitívne myslenie, čo sa všade hovorí.“ Príde do obdobnej situácie a teraz sa pozrie, aké to má byť pekné. Citom vycíti, aké to má byť pekné a začne blížnym hovoriť: „Skúste byť pozitívni, lebo takto máte špinavú „Auru“...“ Oni sa začnú naňho dívať, či padol z Marsu, to sa do dnešnej doby nehodí... Človek si po takýchto skúsenostiach falošne povie: „Cit je nanič. Či jedným, alebo druhým spôsobom, všetko bolo nanič, ešte sa mi aj vysmiali, aj keď srdce som im dal na dlani.“

Pozor! Neznamená to, že cit je nanič. Znamená to, že som to nedotiahol do záveru. To, že viem citom vycítiť, čo je zlé a viem vidieť, ako to má byť dobré, to sú informácie len pre mňa, pre nikoho iného. Pre tú situáciu mám tým istým citom nájsť prvý krok z toho zlého k tomu dobrému. Nie prvý krok, ktorý by som urobil ja, ale prvý krok, ktorý sú schopní urobiť dotyční ľudia, ktorí sa ocitli v danej situácii a ten mám povedať. Neprestal som používať cit, ale našiel som správnu formu podania pomoci. Takto keď začnem hovoriť, tak zrazu precítim tú obrovskú Lásku, ktorá z toho sála a všetko sa mi mení pod rukami. Ľudia mi za to poďakujú, ba dokonca sa prídu spýtať, čo majú robiť v iných životných situáciách. Tí istí, ktorí ma doteraz kameňovali, alebo sa mi vysmievali. Zrazu ten cit používam tým spôsobom, ktorým je to potrebné.

Inak povedané, keď prídem niekde, kde vedia ľudia sčítať a odčítať, nebudem im nadávať za to, že vedia len sčítať a odčítať, ale nebudem týmto ľuďom dávať ani integrály, ktoré poznám. Dám im násobilku, lebo tá im je najbližšia. Ukazujem im z toho ich stanoviska cestu k tvorivému riešeniu situácie. Je to ten prvý krok, ktorý vedia pochopiť. Vedia z neho pochopiť nielen to zlé, čo spravili, ale i to, že im ukazujem ako to majú správne robiť, aby neskôr prišli ku krásnemu cieľu. Z toho je im jasné, že to, čo robili doteraz bolo nedostatočné až zlé bez toho, žeby som to ja zdôrazňoval. Človek si uvedomuje: „Je tu niekto komu je jasné, že som v tomto momente zlyhal. Nielenže sa na mňa nehnevá, ale mi pomáha nájsť krok von z tej šlamastiky, tak určite nebudem naňho nadávať, ale nechám si poradiť.“

Ako na to, keď človek chce vyriešiť daný problém rýchlo a nemá kedy ho hutniť nejaký ten mesiac, lebo hneď sa od neho očakáva riešenie, či už v práci, alebo doma v užšej, alebo širšej rodine? Jednoduchá pomôcka, zoberiem pred spaním pohár s vodou do rúk a poprosím, aby som mohol ten problém v noci vyriešiť. Keď odložím pozemské telíčko a rozum do toho nezasahuje, môžem ho citom okamžite riešiť. A poprosím si ešte, aby som si to ráno pamätal. Vypijem polovicu vody, druhú polovicu dám na nočný stolík a ráno, keď vstanem, tú druhú polovicu vody vypijem. Voda ako nosič informácie mi pomôže ráno uvedomiť si to, čo sa mi v noci snívalo.

Príklad jednej pani. Napredstavovala si vo svojich myšlienkach, že istý muž je jej životný partner, a že s tým mužom musí žiť. Napredstavovala si to sama, tak hutnila tie myšlienky, že jej sa to aj snívalo každú noc, ako sa držali za ruky, ako on odchádzal od svojej manželky, ako ju objíma, nesie ju na rukách... Nebola si tým však istá. Zobrala si pohár s vodou a nič sa jej nesnívalo. V tom mala odpoveď, ktorú si až neskôr uvedomila. Po tej prosbe idú preč všetky myšlienky, ktoré sme si napredstavovali, alebo ktoré si napredstavovali iní a vnímame len realitu. To snívané nič, bolo nič v tej realite.

Iná pani mala problém, či má zostať s mužom, ktorý ju bije, alebo nie. Vedela že nie, ale rozum tam vždy dodal, že nemôže od neho odísť. Dala si pohár s vodičkou. Vôbec sa jej nesnívalo s manželom. Dala si prosbu a túžbu, že chce vyriešiť problémy s mužom. Jej sa snívalo s jedným pánom, bola tam krásna lúka, krásny domček, ten pán ju držal v náručí, hladkal ju. Ešte ráno cítila ako ju hladí. Nádherné prežitie, takú Lásku ešte nikdy nezažila. Opäť našla odpoveď ako to má riešiť – má sa oslobodiť, aby mohla nájsť to pravé doplnenie. Sen nás môže aj takouto nepriamou formou usmerniť ako ďalej.

Ďalšej pani sa sníval úplne podrobný návod ako pomôcť svojmu manželovi ku zmene. Pomohla a manžel sa naozaj zmenil ako v tom sne.

Sú chvíle, kedy potrebujeme okamžite učiniť neodkladné rozhodnutie v sekunde. Tu sa dá pomôcť precítenou Modlitbou, ktorá netrvá dlhšie ako sekundu. Náplňou tejto Modlitby u žien je: „Pane prosím Ťa, čo by teraz spravila, alebo povedala Dobrá víla?“ U mužov: „Pane prosím Ťa, čo by teraz spravil, alebo povedal chlap na správnom mieste?“ Inšpirácia pri silnom precítení takejto Modlitby môže prísť okamžite v obraze, ktorý je potom nutné aj uskutočniť.

Sú mnohé dary, ktoré ľudský duch môže dostať, ale aby tú inšpiráciu dostal, musí zachovávať tie prvé tri kroky. Až tie vedú ku štvrtému kroku – ku Vzostupu.

Po tých prvých troch krokoch začína Vzostup ľudského ducha. Nemá s tým nikto váhať, pretože to dôležité, čo tým započnem je, že stanovím medzník, kedy sa mi rozuzlí aj to posledné negatívne spätné pôsobenie, ktoré mi ešte neprišlo späť. To, čo som si nasial, niečo z toho mi už prišlo v tomto živote, ale niečo ešte nie, ešte to len na mňa čaká. Ale keď ja oddnes si dávam pozor na moju Čistotu, začnem s dobrým Chcením, ktoré hutním v Mlčaní a ešte to posilním Modlitbou, naozaj stanovím medzník, kedy aj to posledné negatívne príde naspäť, potom som už úplne uvoľnený od všetkého zlého spätného pôsobenia a prichádza už len krásne prežívanie.

Každý určite riešil nejaký problém, vyriešil ho a kameň mu padol zo srdca. Viem si živo predstaviť tú úľavu, ako mi odľahlo, ako ľahko sa zrazu cítim, doslova lietam. „Kameň mi padol zo srdca!“ To bolo uvoľnenie len jedného kameňa a aká ľahkosť. Teraz si predstavme, keď všetky kamene, čo ešte máme na srdci takto rad za radom popadajú, čo to znamená v prežívaní! To, čo potom cíti človek, je ten skutočný Vzostup – to je to, čo prežíva ľudský duch kdekoľvek, kde príde, všade mu ruže rastú. Nemáme nikdy s tým Vzostupom otáľať, okamžite začať!

Okamžite neznamená, že už zajtra nezakopneme, ale že už dnes pre to spravíme všetko, čo je v našich Silách. Čiže nevyžadujem od seba, aby zajtra som bol ideálny, ale vyžadujem od seba, aby som sa už oddnes snažil o ten ideál. Z minulosti mi tým nie je nič prepáčené. Pekne starostlivo je predo mňa kladená tehlička za tehličkou tak, aby som všetko z minulosti poodkladal, porozuzloval, aby som všetky svoje bremená postupne pouvoľňoval. Každé ráno si poprosím, aby som stretol tých, s ktorými mám čosi rozuzliť a vedel prijať to, čo mi dnes prichádza zo spätných účinkov k odčineniu. Teda, aby som stretol aj toho človeka, ktorého som sa kedysi obával a chcel sa mu vyhnúť.

Človek sa však so Vzostupom neponáhľa. Je ale čas na vyčkávanie? So situáciou na zemi je to tak, ako s fyzickým telíčkom. Je malé, dospelé, staré a rozkladá sa. Takisto tá fyzická Zem má svoj čas mladosti, dospelosti, staroby a rozkladu. Tak ako v polovičke tehotenstva nastáva prepojenie telíčka s dušičkou, v polovičke vývoja celej našej hmotnosti nastalo spojenie tejto našej hmotnosti s duchom. Nevedomé zárodky ľudských duchov sem v miliardách prišli a odvtedy okolo tejto Zeme krúžia, prichádzajú na ňu a vyvíjajú sa. Neprichádzajú už nové zárodky ľudských duchov. Len tie, ktoré sem na začiatku prišli, sem prichádzajú vždy znovu, a čo si tu zasievajú, to si tu aj žnú. Žiadna nespravodlivosť nie je. Je ale čas, kedy naša Zem ide do rozkladu. Medzi tým úplným začiatkom a koncom možnosti nášho vývoja na Zemi je bod obratu, kedy to už ide dole kopcom. Už je menej a menej času k vývoju, aj keď to menej môže byť ešte státisíce rokov možnosti vývoja na zemi. Naša Zem už za týmto obratom je. Celkový čas, ktorý ešte máme k dispozícii na svoj vývoj je už menší, než ten, ktorý sme doteraz mali k dispozícii. Za ten kratší čas máme stihnúť poodkladať to, čo sme v minulosti zlé nasiali a konečne uskutočniť samotný vývoj k vedomému siatiu dobrého. Stihneme to?

Státisíce pozemských rokov chodili Zvestovatelia zo Svetla na túto Zem. V mnohých dobách, v mnohých národoch po celej zemi, hovorili vždy o tom istom Stvoriteľovi, o tých istých Zákonoch Božích, o tom istom ľudskom duchu a jeho mieste vo Stvorení, o tom, že sa v ňom vyvíja, že sa má vyvíjať v zmysle Zákonov Božích, aby sa raz mohol vrátiť domov. Čo sme vlastne z ich Slova urobili? Umelé strnulé formy! Každý z tých Zvestovateľov poukazoval na ten bod obratu, kedy sa už začína triediť zrno od pliev, a že prichádzajú tie najväčšie pomoci. Tie najväčšie pomoci prišli v Synovi Božom – Láske Božej Ježišovi a v Synovi Človeka – Vôli Božej Imanuelovi. Obaja ľudským duchom, ktorí sa mali už vracať vyvinutí späť domov, vidiac ten ich úbohý stav, dali „Milosť zo Svetla“, aby v tom zostávajúcom čase dohonili všetko, čo dohoniť môžu.

Tá „Milosť“ u nasledovníkov Pána Ježiša dostala meno „Krst“ a u nasledovníkov Pána Imanuela „Spečatenie“. „Milosť“ je živý dej zo Svetla – sprostredkovanie Božej Sily ku pomoci. Keby ľudský duch smel vidieť na jedinú sekundu, čo sa vtedy deje, tak padne na kolená a ďakuje donekonečna svojím životom. Predstavte si ľudských duchov, ktorí mali k dispozícii možnosť vývoja, premrhali tú možnosť a spejú k rozkladu. Cez to všetko aspoň pre tých, ktorí sa snažia, je daná tak obrovská pomoc, aby aj v tom krátkom čase, ktorý ešte ostáva, aj v tých nepriaznivých podmienkach, ktoré tu sú, dostali zvýšenú Silu pri tomto akte „Milosti“, aby mohli dokončiť svoj vývoj.

Ľudský duch si však kladie otázku: „Keď vidím pokrstených, alebo spečatených ľudí, ale nevidím, že žijú podľa Zákonov Božích, čo mi z toho vyplynie? Zahodím preto Zákony Božie? Alebo si poviem, skúsim ja na sebe ukázať, ako to má byť?“

Akú Silu človek „Milosťou“ dostáva? Pri liečení Silou Božou je zo žiarení Božích sprostredkovávaná jemnohmotná časť týchto žiarení, ktorá je toho druhu ako naše záhrobné telíčko – naše duševné telíčko. Tento dej sa dá opakovať. Ľudský duch si dušičku – duševné telíčko – jemnohmotné telíčko ušpiní. Jemnohmotným prúdom zo Sily Božej, ktorý je sprostredkovávaný k tomu povolaným človekom, je mu jemnohmotné telíčko vyčistené a ukázané, čím si ho ušpinil. Je vyzvaný, aby si dával v budúcnosti väčší pozor. Pri „Milosti zo Svetla“, pri „Krste“, alebo „Spečatení“, je sprostredkovávaný duchovný dej. Zo žiarení Božích je tu sprostredkovávaná duchovná časť týchto žiarení – zvýšená duchovná Sila. Pri sprostredkovávaní „Milosti“ je človeku daný duchovnou Silou duchovný Kríž na čelo jeho ducha. Tým je ukotvený ľudský duch smerom nahor ku Svetlu. Človeka to nespája s nikým iným, kto má takýto Kríž, spája ho to iba výhradne nahor ku Svetlu, a aj to len za predpokladu, že dodrží sľub stať sa skutočným človekom. Kladením ruky na hlavu dostáva ľudský duch duchovnú Silu ku zmene.

„Milosť“ je možné sprostredkovať len dospelému človeku. Deťom je sprostredkovávaný dej Požehnania k ochrane, kým vyrastú a sami si svojou slobodnou vôľou určia svoj smer. Pán Ježiš nekrstil deti, ale ich požehnával. Dospelých krstil. Človek musí byť dospelý, aby vedome poprosil o túto „Milosť“. Dieťatko ešte nemá pohlavnú Silu, ktorá mu umožňuje vedome pôsobiť v hmotnosti a z hmotnosti pôsobenie prijímať, jeho telíčko ešte nie je zrelé. Preto až v dospelom veku môže byť človek účastný tejto „Milosti“, keď je nachystaný v hmotnosti zo slobodnej vôle túto „Milosť“ prijať.

Veľká časť pokrstených, alebo spečatených si myslí, že „Milosť“ je Koruna života večného. Základný problém je v tom, že potom dochádza k vyvyšovaniu sa nad ostatnými, ktorí nie sú pokrstení, či spečatení, nevedia ani o Biblii, o Posolstve... Pozor, to je nepochopenie toho mohutného deja. Totižto tým mohutným dejom „Milosti“ dostáva ľudský duch zvýšenú Silu Božiu ku pomoci k svojmu Vzostupu. Musí to byť taký ľudský duch, ktorý veľmi vážnym spôsobom chce si udržať Čistotu, chce vysielať dobré Chcenie, hutniť ho v Mlčaní a zosilňovať ho Modlitbou. Pokiaľ toto robí, Sila Božia mu pomôže raketovo stúpať nahor, ale pokiaľ toto nerobí, pokiaľ má stále nečistotu, alebo nekalé, zlé chcenie, tak tá istá Sila Božia, ktorá mu mohla pomôcť ku Vzostupu, tá istá Sila Božia ho tlačí nadol. „Milosť zo Svetla“ nie je Koruna života večného, ale Sila Božia, ktorú ľudský duch môže prijať, aby sa jej správnym použitím dostal ku Korune života večného. Ako s touto Silou Božou naloží, to je na jeho slobodnej vôli.

Nemožno na základe toho, že niekto dostal Silu Božiu a padol hlboko, povedať, že ten dej zrejme nie je dobrý. Treba vedieť vnímať, čo sa v tom deji odohráva. Samotný dej nemá nič spoločné s tým, ako sa človek rozhodne Silu Božiu použiť. Neznamená to, že keď tu hovorím o týchto dejoch „Milosti“, že propagujem nejaké konkrétne náboženstvo, alebo hnutie, cirkev, sektu, alebo niečo podobné. Hovorím o živých dejoch „Milosti“. Na to, aby ľudský duch sprostredkovával túto „Milosť“, tento živý dej musí docieliť určitú vnútornú Čistotu a musí byť vzhliadnutý zhora zo Svetla, že je hodný tejto služby. To je služba, to neznamená, že je v hierarchii nejaký guru, alebo biskup, alebo láma... On slúži Bohu, sprostredkováva prosiacim prúd Svetla od Všemohúceho. Žiadna pozemská forma, ktorá bola utvorená ľuďmi nemá automatický nárok na túto „Milosť“, ani na jej sprostredkovanie. Napr. kňaz, keď je pozemsky vysvätený, neznamená to, že automaticky dostal schopnosť tento dar „Milosti zo Svetla“ sprostredkovávať. Je to živý dej, ktorý sa nedá naučiť, ani ničím napodobniť.

Kríž, ktorý sa dáva ľudskému duchu na čelo, je na tom čele potom viditeľný. Podľa toho, ako človek využíva túto Silu Božiu, či naozaj sa snaží ísť nahor tou Čistotou, alebo nedbá na tú Čistotu a tú zvýšenú Silu Božiu riadi smerom nadol k zlému, tak podľa toho aj ten Kríž svieti. Buď sa viac a viac rozsvecuje, alebo sa stráca až zmizne. To nie je Koruna života večného, to je „Milosť“, ktorú dostal ľudský duch v hmotnosti, keď nevedel v nej v stanovenom čase dospieť k vývoju, k akému mal, aby v tom zostávajúcom krátkom čase mohol svoj vývoj dokončiť. Naozaj, keby to ľudský duch len na sekundu uvidel, nekonečne Ďakuje, že vôbec môže takú „Milosť“ prijímať.

Keď si niekto povie: „Už som sa rozhodol, už viem, že som tejto „Milosti“ hodný, už som postúpil v duchovnom vývoji“, tak taký človek vôbec neprecítil a nepochopil, o čo ide. „Milosť“ totiž znamená, že nikto jej nie je hodný, pretože každý ľudský duch mal už možnosť v minulosti započať so svojím Vzostupom v nejakej dobe, keď na Zemi pôsobil vyslanec zo Svetla. Väčšina ju ale nevyužila a to bola naša chyba, za ktorú dnes žneme spravodlivý spätný účinok. Ale taký človek, ktorý si povie: „Nie som hodný, aby som takúto „Milosť“ prijal“, tak práve takýto človek je už zrelý svojím precitnutím, aby mu naplno „Milosť zo Svetla“ pomohla, aby zvýšenou Silou Božou kráčal v pokore nahor ku Svetlu.

Vzostup mu je potom uľahčený tým spôsobom, že má viac Síl k prekonávaniu zlých spätných účinkov, aby ich mohol rozuzliť. Aby vedel vytrvať v Čistote aj napriek pozemským podmienkam, kde to temné z každej strany útočí. Aby bol dostatočne silný v duchu odolať rôznym nesprávnym zvyklostiam rodinným, spoločenským atď., aby sa vedel vždy rozhodnúť podľa toho, čo cíti a rozumom to uskutočnil.

Veľakrát si človek povie: „Nemám Silu, aby som prijal vracajúce sa spätné účinky.“ Silu v skutočnosti k dispozícii má, ale on musí o ňu poprosiť tam, kde cíti, že je človek, ktorý túto „Milosť“ sprostredkováva. To neznamená automaticky, že musí byť v nejakej pozemskej organizácii. Takisto pri svätení „Sviatočného dňa“, to neznamená navštíviť nejakú pozemskú organizáciu.

Mám si dennodenne rekapitulovať to, čo ma za ten deň postretlo. Čo ma potešilo i čo mi ublížilo a čo som chválil i čo ma rozčúlilo.

Čo mi v ten deň v Zákone vzájomného pôsobenia v jeho spätnom účinku prinášalo radosť, alebo bolesť. Ako zrazu z ničoho nič mi prišlo niečo krásne – niekto ma potešil, alebo škaredé – niekto mi ublížil a uvedomiť si, že to krásne som kedysi niekomu činil a to škaredé tiež. Je to pre mňa pomoc, aby som vedel, čo mám a nemám ďalej siať.

Keď som pochválil na niekom peknú vlastnosť a na niekom ma rozčúlila nepekná vlastnosť, tak v Zákone príťažlivosti rovnorodého druhu, v Zákone rezonancie vidím na druhom svoje pekné a nepekné vlastnosti ako v zrkadle. To pekné čo mám v sebe, na tom druhom chválim a to nepekné, čo mám v sebe, ma na tom druhom rozčuľuje. Keď si to viem večer takto zrekapitulovať, prijať to a dám si predsavzatie do ďalšieho dňa, tak vtedy v tej mojej snahe stále viac a viac napredujem.

Keď toto dennodenne robím, potom raz za sedem dní sa mám zastaviť, celý týždeň si zrekapitulovať a ďalší týždeň si mám naplánovať a poprosiť Všemohúceho o Jeho Silu. Mám pamätať na radu: „Pomôž si človeče, aj Pán Boh Ti pomôže.“ Ja si musím rekapituláciu urobiť v zmysle Zákonov Božích a ja si musím dať predsavzatia, ako chcem v tom ďalšom týždni v zmysle Zákonov Božích žiť. Toto predsavzatie je dobrodej, ktorý mi v tom týždni pomôže k môjmu cieľu. A keď som schopný v čistej Modlitbe poprosiť Všemohúceho o Jeho Silu, tak podľa mojej Čistoty sa mi tej Sily aj dostáva a ona prúdi do toho môjho dobrodeja a posilní ho. Tým sa naplní pomoc Všemohúceho v zosilnení pomoci, ktorú som si sám vytvoril. Potom mi ten dobrodej, ktorého som svojím predsavzatím sformoval, pomáha mnohonásobne vyššou Silou Božou, pričom to mnohonásobne je úmerné Čistote mojej Modlitby.

Na toto si mám nájsť čas a vzdávanie Vďaky Všemohúcemu mám robiť spolu s blížnymi v zmysle Zákona rovnorodosti – „vrana k vrane sadá, rovný rovného si hľadá.“ Pozriem sa na svojich blížnych a viem, ktorí sú mi sympatickí a blízki – to je moja rovnorodosť. Tak sa môže stretnúť katolícky kresťan, budhista, moslim, žid, pravoslávny kresťan, evanjelický kresťan, spečatený človek, to je jedno. V zmysle Zákona rezonancie sa majú stretnúť a na základe túžby vzdávať Vďaku Všemohúcemu. Pokiaľ sa stretávajú len na základe toho, že jedni čítajú Posolstvo Grálu, druhí Korán, tretí Bibliu, ďalší Tóru, Dhammapadam, Védy, či Velesovu knihu, tak to samotné čítanie, alebo príslušnosť k určitému náboženstvu ešte automaticky nezaručí, že človek ten deň posvätí.

Všimnite si, nehovorí sa v bežnej reči: „Idem vzdať Vďaku Všemohúcemu“, ale „Idem do kostola“. Sloveso vo vete je šéf a vyjadruje kto čo robí. Keď vzdávam Vďaku, tak vzdávam Vďaku, keď chodím, tak chodím. Potom to tak aj vyzerá, keď sa dôraz kladie na chodenie. Na Slovensku sa viac ako 70% populácie hlási ku kresťanským zásadám, ale žiaľ, v tom dennodennom živote to nie je vidieť. Samotné „chodím“ nemôže zmeniť život spoločnosti. Ten môže zmeniť len zmena jednotlivca vlastná a slobodná, keď takýchto jednotlivcov bude dostatok.

„Sviatočný deň“ môžu svätiť ľudia i doma v malej komôrke, druhí v prírode, tretí v mešite, štvrtí kostole, ďalší v Synagóge, v budhistickom chráme... Najlepšie bude, keď budú všetky druhy chrámov postavené do kruhu a v rovnaký čas príde každý svojou formou vzdať Vďaku Všemohúcemu. Bude to oveľa, oveľa silnejšie. Forma bude len vôkol a obsah – plameň Vďaky bude žiariť v strede kruhu. Vzostup bude citeľný v celej takto napredujúcej spoločnosti.

 

Prednáška je z knihy Vo Svetle Poznania od Pribinu Chariotova.