02 01 01 Vo Svetle Pravdy

Verzia pre tlač

vo svetle pravdy

2. Prebuďte sa!

Abdruschin

 

Ľudia, prebuďte sa z oloveného spánku! Poznajte to nedôstojné bremeno, ktoré nosíte. Ono ťaží milióny ľudí nevýslovne tvrdým tlakom. Odhoďte ho! Či stojí za nosenie? Ani na jedinú sekundu!

Čo je jeho obsahom? Prázdne plevy, ktoré sa placho rozptýlia pri závane Pravdy. Vyplytvali ste čas a silu pre nič a za nič. Rozlomte preto okovy, ktoré vás pútajú a konečne sa osloboďte!

Človek, ktorý je vnútorne spútaný, bude večne otrokom, i keby bol kráľom.

Spútavate sa všetkým, čomu sa snažíte naučiť. Uvažujte: Učením vnucujete sa stále do cudzích foriem, ktoré vymysleli iní. Pripojujete sa dobrovoľne k cudziemu presvedčeniu a osvojujete si len to, čo iní prežili v sebe a pre seba. Premýšľajte: Jedno nie je pre všetkých! Čo jednému prospieva, môže druhému škodiť. Každému jednotlivcovi je vytýčená cesta ku zdokonaleniu. Jeho výzbrojou k tomu sú schopnosti, ktoré chová v sebe. Podľa tých sa má riadiť a na nich stavať. Ak tak nekoná, zostáva cudzincom sám sebe a bude stáť vždy vedľa naučeného, ktoré sa v ňom nemôže stať životným. Tým je pre neho vylúčený každý zisk. On živorí a pokrok je nemožný.

Vy, ktorí usilujete vážne o Svetlo a Pravdu, dávajte pozor:
Cestu ku Svetlu musí každý jednotlivec prežiť v sebe. Ak chce po nej bezpečne putovať, musí ju sám objaviť. Človek pochopí plne len to, čo v sebe prežije a precíti vo všetkých obmenách!

Utrpenie i radosť ustavične tlčú, aby povzbudili a otriasli k duchovnému prebudeniu. Jedinou sekundou býva potom človek veľmi často oslobodený od všetkej ničotnosti všedného života a v šťastí i v bolesti cíti v predtuche spojenie s Duchom, ktorý preniká všetko životné.

Avšak vo všetkom je život, nič nie je mrtvé! Blaho tomu, kto chápe    a uchová také okamihy spojenia a nesie sa na nich hore. Nesmie sa pri tom pridržovať strnulých foriem, pretože každý sa má vyvíjať sám, z vlastného vnútra.

Majte sústrasť s posmievačmi a so všetkými tými, kto sú dosiaľ odcudzení duchovnému životu. Nezlostite sa na nich, ak sa stanú sarkastickými. Možno ich len ľutovať. Ako opití, ako nemocní stoja pred veľkým dielom stvorenia, ktoré nám toľko poskytuje. Ako slepci, ktorí tápavo sa posunujú pozemským životom, nevidiac všetku nádheru okolo seba!

Títo úbožiaci sú zmätení, oni spia. Lebo ako môže človek na príklad ešte tvrdiť, že existuje len to, čo vidí? Že tam, kde nemôže už zrakom nič vidieť, nie je života. Že odumretím tela prestáva byť i on sám. Len preto, že sa vo svojej slepote nemohol dosiaľ svojím zrakom presvedčiť o opaku? Či nevie už teraz podľa mnohých vecí, ako úzko je obmedzená schopnosť oka? Či dosiaľ nevie, že súvisí so schopnosťou jeho mozgu, viazaného na priestor a čas? Že preto nemôže svojím okom poznať nič z toho, čo je povznesené nad priestor a čas? Neujasnilo sa dosiaľ žiadnemu z týchto posmievačov takéto logické, rozumové odôvodnenie? Duchovný život, či nazvyme ho tiež “onen svet”, je predsa len niečo, čo je úplne nad pozemským rozdelením priestoru a času. Vyžaduje teda tiež rovnorodú cestu, aby bol poznaný.

Ale naše oko nevidí ani to, čo je možné rozdeliť v priestore a čase. Pomyslime len na kvapku vody, o ktorej neklamnej čistote svedčí každé oko. Ak ju pozorujeme však zväčšovacím sklom, vidíme, že chová v sebe milióny živých bytostí, ktoré sa v nej bez milosrdenstva potierajú a ničia. Či nie sú neraz bacily vo vode a vo vzduchu, ktoré majú silu zničiť ľudské telo a predsa nie sú oku poznateľné? Stávajú sa však viditeľnými ostrými nástrojmi. Kto by sa na to ešte odvážil tvrdiť, že neuvidíte už nič nového, dosiaľ neznámeho, len čo ešte zaostríte tieto nástroje? Zaostrite ich tisíckrát, miliónkrát, zrenie nepozná konca. Otvoria sa pred vami vždy nové a nové svety, ktorých ste dosiaľ nemohli ani vidieť, ani ich tušiť, ktoré tu však napriek tomu vždy boli. Logické myslenie vyvodí rovnaké dôsledky tiež zo všetkého toho, čo dosiaľ mohli nazhromaždiť vedy. Je výhľad na trvalý ďalší vývoj, ale nikdy nie na koniec.

Čo je teraz “onen svet”? Mnohých mýli toto slovo. Onen svet je proste všetko to, čo nemožno poznať pozemskými prostriedkami. Ale pozemské prostriedky sú oči, mozog a všetko, čo patrí k telu. Práve tak nástroje, ktoré napomáhajú k presnejšiemu a bystrejšiemu výkonu činnosti týchto telesných schopností a k väčšiemu ich rozsahu. Mohlo by sa teda riecť: Onen svet je to, čo je za poznávacou schopnosťou nášho telesného zraku. Ale nie je žiadneho odlúčenia alebo oddelenia medzi týmto a oným svetom! Nie je tiež žiadnej priepasti! Všetko je jediný celok, ako celkové stvorenie. Jedna sila prúdi týmto i oným svetom, všetko žije a pôsobí z tohto jednotného životného prúdu a je tým nerozlučne spojené. Tým stáva sa zrejmým nasledujúce: Ak onemocnie jedna časť tohto celku, objaví sa nutne účinok i v časti druhej, tak ako je tomu i v ľudskom tele. Chorobné látky tejto druhej časti prúdia potom k časti onemocnenej následkom príťažlivosti rovnorodého a zosilujú tak nemoc ešte viac. Ak sa stane však taká nemoc nezahojiteľnou, vyplýva  z toho nutnosť odstrániť nemocný úd násilím, ak nemá trvale trpieť celok. A toto, teraz jestvujúce nebezpečenstvo, vyžaduje ozdravujúce vzájomné pôsobenie. To je však zaujatím nesprávneho stanoviska veľmi sťažené a neraz vôbec nemysliteľné.

A z tohto dôvodu sa obráťte a zaujmite stanovisko správne! Nie je žiadneho tohto a onoho sveta –– je len jediné, jednotné bytie. Pojem odluky týchto dvoch svetov vytvoril len človek, pretože nemôže vidieť všetko a má sa mylne za stred a hlavný bod jemu viditeľného okolia.    A predsa okruh jeho pôsobenia je väčší. Následkom tohto omylu sa však človek len násilne obmedzuje, prekáža svojmu pokroku a uvoľňuje miesto bezuzdnej fantázii, ktorá vyvoláva ohavné obrazy. Možno sa potom diviť, ak majú pre onen svet mnohí ľudia len neveriaci úsmev, iní zasa naopak chorobné zbožňovanie, ktoré sa stáva otrockým alebo vybočí vo fanatizmus? Kto sa potom môže diviť plachej bázni, ba dokonca úzkosti a strachu, v ktorých mnohí sú odchovaní? Preč so všetkým! Načo tie muky? Zborte tieto priehrady, ktoré sa snažil nastavať ľudský omyl. V skutočnosti predsa nikdy neexistovali! Doterajšie falošné stanovisko vám dáva potom tiež falošné základy,  na ktorých sa potom márne snažíte vystavať pravú vieru, teda vnútorné presvedčenie. Táto námaha nemá konca. Narazíte na miesta a na úskalia, pred ktorými nutne v pochybnostiach zakolísate, alebo ktoré vás donútia, aby ste sami zasa rozborili celú stavbu. Na koniec malomyseľne alebo s hnevom sa azda všetkého vzdáte. Škodu máte potom pri tom iba vy sami, pretože nie je pre vás takto žiadneho pokroku, ale len zastavenie vo vývoji alebo krok späť. Cesta, ktorou raz predsa budete musieť prejsť, sa vám tým iba predlžuje.

Ak pochopíte však stvorenie ako jednotný celok, tak, ako v skutočnosti je, ak nerobíte rozdiel medzi týmto a oným svetom, potom máte priamu cestu. Vlastný cieľ sa vám priblíži a vzostup bude pre vás radosťou a dá vám zadosťučinenie. Potom budete môcť tiež oveľa lepšie vyciťovať a chápať vzájomné pôsobenie, ktoré prúdi jednotným celkom ako tep životného tepla. Všetko pôsobenie je predsa poháňané a udržiavané jedinou silou. Zasvitne vám tak svetlo Pravdy!

Čoskoro poznáte, že u mnohých ľudí je príčinou posmechu len pohodlnosť a lenivosť, pretože by vyžadovalo námahu zboriť všetko doposiaľ naučené a vymyslené a stavať niečo nového. U iných to opäť zasahuje do obvyklého spôsobu života a je im to preto nepohodlné. Nechajte takých ľudí a nehádajte sa s nimi. Zato ponúkajte pomocne svoje vedenie tým, ktorí nie sú spokojní len pominuteľnými pôžitkami  a hľadajú v pozemskom živote viac, než aby len napĺňali svoje telá ako zvieratá. Dávajte im poznanie, ktorého sa dostáva vám. Nezakopávajte hrivnu, pretože dávaním sa obohatí a vzájomným pôsobením zosilnie vaše vedenie.

Vo vesmíre pôsobí večný zákon: Len dávaním možno zasa prijímať, ak jedná sa o hodnoty trvalej ceny. Tento zákon zasahuje tak hlboko, že preniká celým stvorením ako svätý odkaz Stvoriteľa. Nesebecky dávať, pomáhať, kde je treba a mať porozumenie pre utrpenie blížneho a jeho slabosti, znamená prijímať, pretože to je prostá, pravá cesta k Najvyššiemu.

A ak to chcete opravdivo, prinesie vám to ihneď pomoc a silu. Jediné poctivo a hlboko precítené prianie k dobru a ako plamenným mečom rozpoltí sa razom z druhej, pre vás dosiaľ neviditeľnej strany tá stena, ktorú doposiaľ stavali vaše myšlienky ako prekážku. Lebo potom ste zajedno s oným svetom, po ktorom ste túžili, alebo ho zapierali či snáď sa ho obávali. Teraz ste s ním spojení úzko a nerozlučne.

Skúste to. Veď vaše myšlienky sú poslovia, ktorých vysielate. Vracajú sa späť obťažení tým, čo ste mysleli, nech je to dobré alebo zlé. Tak se to deje. Myslite na to, že vaše myšlienky sú veci, ktoré sa duchovne formujú a stávajú sa často útvarmi, ktoré pretrvávajú pozemský život vášho tela. Potom sa vám mnohé ujasní. Preto tiež sa hovorí celkom správne: Ich skutkovia idú za nimi! Myšlienkové výtvory sú skutky, ktoré na vás raz počkajú. Ony tvoria okolo vás svetlé alebo temné kruhy, ktorými musíte prejsť, aby ste vnikli do duchovného sveta. Tu nepomôže žiadna ochrana, žiadny cudzí zásah, pretože máte vlastné sebaurčenie. Prvý krok ku všetkému musí preto vychádzať od vás. Nie je ťažký. Záleží len v chcení, ktoré sa prejavuje myšlienkami. Tak nosíte sami v sebe nebo i peklo.

Môžete sa rozhodnúť, ale prepadáte potom bezpodmienečne následkom svojich myšlienok, svojho chcenia. Následky tvoríte si sami! Preto volám k vám: Udržujte krb svojich myšlienok čistý! Tým budujete mier a budete šťastní!

Nezabúdajte, že každá myšlienka, ktorú ste splodili a vyslali, priťahuje na svojej ceste všetko rovnorodé, alebo prilipne na iných rovnorodých myšlienkach. Tým stáva sa stále silnejšia a nájde konečne   i cieľ, mozog človeka, ktorý snáď len na sekundu zabudne na seba samého a tým dopriava miesta takým vznášajúcim sa myšlienkovým útvarom, aby prenikli a zapôsobili. Pomyslite len na to, aká zodpovednosť padá potom na vás, keď z myšlienky stane sa raz čin prostredníctvom niekoho, na koho mohla zapôsobiť! Táto zodpovednosť prejaví sa už tým, že každá jednotlivá myšlienka je s vami trvale spojená neroztrhnuteľným vláknom, aby sa potom vrátila späť so silou, ktorú cestou získala a vás samotných znovu obťažila alebo oblažila podľa druhu, ktorý ste vytvorili.

Tak stojíme v myšlienkovom svete a dopriavame svojim dočasným spôsobom myslenia tiež miesto myšlienkovým útvarom cudzím, ktoré sa nášmu mysleniu podobajú. Neplytvajte preto silou myslenia, ale zhromažďujte ju k obrane a k bystrému mysleniu, ktoré ako kopia vychádza a na všetko pôsobí. Vytvorte tak zo svojich myšlienok posvätnú kopiu, bojujúcu za dobro, hojacu rany a povzbudzujúcu celé stvorenie.

Nariaďte teda podľa toho myslenie k jednaniu a k postupu vpred.   K tomu je nutné otriasť mnohým stĺpom, ktorý podopiera starodávne názory. Býva to často nejaký pojem, ktorý, súc zle chápaný, nedovolí nájsť pravú cestu. Je nutné vrátiť sa k bodu, kde sa pojem vytvoril. Svetlým lúčom rúca sa potom celá stavba, prácne budovaná po desaťročia. Po krátkom alebo dlhšom omámení ide sa potom znovu k dielu! Je to nutné, musí to tak byť, pretože vo vesmíre nie je žiadneho zastavenia.

Vezmime na príklad pojem času:
Čas sa míňa! Časy sa menia! Tak počujeme všade rozprávať ľudí a nevdojak vynorí sa v duchu obraz: Vidíme okolo seba míňať sa časy v neustálej zmene!

 Obraz ten stáva sa zvykom a u mnohých ľudí stáva sa pevným základom, na ktorom stavajú ďalej a podľa ktorého riadia všetko svoje bádanie a hĺbanie. Netrvá však dlho a oni narazia na prekážky, ktoré si navzájom odporujú. Pri najlepšej vôli sa všetko už nezhoduje. Ľudia strácajú cestu a zanechávajú medzery, ktoré napriek všetkému hĺbaniu nedajú sa vyplniť. Mnohý človek je potom tej mienky, že na takých miestach ako náhradu je nutné vziať vieru, keď logické myslenie nenachádza oporu. To však je nesprávne! Človek nemá veriť veciam, ktoré nemôže pochopiť! Má sa snažiť, aby im porozumel, pretože inak otvára dokorán bránu omylom. Omyly potom znehodnocujú vždy Pravdu.

Veriť bez pochopenia je len lenivosť myslenia! To nevedie ducha hore, ale stláča ho dole. Preto hore vzhľaď! Chceme skúšať, skúmať! Túžba k tomu nie je v nás nadarmo!

Čas. Míňa sa skutočne? Prečo pri tejto zásade narážame na prekážky, ak chceme myslieť ďalej? Celkom proste preto, že základná myšlienka je nesprávna, lebo čas stojí! Ale my sa mu náhlime v ústrety! My sa ženieme do času, ktorý je večný a pátrame v ňom po Pravde! Čas stojí. Zostáva ten istý dnes, včera i o tisíc rokov. Len formy sa menia. Noríme sa do času, aby sme čerpali z lona jeho záznamov, aby sme obohatili svoje vedenie v zbierkach času! Lebo nič sa mu nestratilo, všetko uchoval. Nezmenil sa, pretože je večný! I ty, človeče, si vždy ten istý, nech sa javíš mladíkom alebo starcom! Zostávaš tým, ktorým si! Necítil si to už sám? Nepoznávaš zrejmého rozdielu medzi tvarom a svojím “ja”? Medzi telom, ktoré je podrobené zmenám, a tebou, duchom, ktorý je večný?

Hľadáte Pravdu. Čo je Pravda? To, čo dnes cítite ešte ako pravdu, poznáte zajtra už ako omyl, aby ste v tomto omyle neskôr opäť objavili zrnká pravdy. Veď i zjavenia menia formy. Tak to ide s vami v ustavičnom hľadaní, ale v týchto zmenách dozrievate!

Pravda zostáva si však stále rovnakou, nemení sa, pretože je večná. A keďže je večná, nemožno ju nikdy čisto a skutočne pochopiť pozemskými zmyslami, ktoré poznajú len zmenu tvarov! Staňte sa preto duchovnými! Prostými všetkých pozemských myšlienok a máte Pravdu, zostaňte v Pravde, aby ste sa v nej kúpali, trvalo ožiarení jej čistým svetlom, lebo vás úplne obklopuje. Plávate v nej, hneď ako sa stanete duchovnými.

Potom nebude vám už treba pracne sa učiť vedám. Nepotrebujete sa báť omylov, ale máte na každú otázku už odpoveď v Pravde samotnej. Ba nemáte už ani otázok, pretože viete a chápete všetko, bez toho že potrebujete myslieť, pretože váš duch žije v čistom Svetle, v Pravde!

Osloboďte sa preto duchovne! Pretrhnite všetky pásky, ktoré vás viažu! Ak sa naskytnú pri tom prekážky, jasajte im v ústrety, lebo znamenajú pre vás cestu k slobode a sile! Považujte ich za dar, z ktorého vám vzídu výhody a premôžete ich hravo.

Buď sa vám predkladajú, aby ste sa na nich učili a sa vyvíjali, čím rozmnožujete svoju výzbroj ku vzostupu, alebo sú to spätné účinky viny, ktorú tým odpykávate a od ktorej sa môžete oslobodiť. V oboch prípadoch vedú vás dopredu. Preto jaro cez ne –– je to k vašej spáse!

Je pochabé hovoriť o ranách osudu alebo skúškach. Každý boj a každé utrpenie je pokrokom. Ľuďom sa tým dáva príležitosť odstrániť tiene niekdajších pochybení, lebo nebude žiadnemu prepáčený ani halier. I v tom je vo vesmíre nezvratný kolobeh večných zákonov, v ktorých sa prejavuje otcovská vôľa Stvoriteľa, ktorá nám tým odpúšťa a všetko temné zmazáva.

Najmenšia odchýlka od týchto zákonov –– a svet by sa rozpadol v trosky! Tak jasne a múdro je všetko zariadené!

Ale ktorý človek má z minulosti veľmi mnoho k vyrovnaniu, či nutne nezmalomyselnie? Či v ňom nevzbudí hrôzu odpykanie viny?

Môže s tým započať radostne a vzmužilo. Môže byť bez obáv, hneď ako poctivo chce! Veď vyrovnanie viny môže byť vytvorené protiprúdom sily dobrej vôle, ktorá stáva sa v duchovne rovnako ako iné myšlienkové formy živou a silnou zbraňou, ktorá je schopná odstrániť každé bremeno temnoty, každú ťarchu, aby vlastné “ja” doviedla ku Svetlu!

Sila chcenia! Táto tak mnohými netušená moc, ktorá k sebe priťahuje rovnaké sily ako nikdy nezlyhávajúci magnet a rastie tak ako lavína. Táto sila, spojená s mocnosťami duchovne s ňou spriaznenými pôsobí spätne, až dôjde znovu k východisku a zasiahne tak prazdroj, alebo lepšie povedané pôvodcu a nesie ho vysoko hore ku Svetlu, alebo ho pritiskne hlbšie do bahna a špiny! Podľa spôsobu, akým to pôvodca sám niekedy chcel.

Kto pozná toto stále, isto sa dostavujúce vzájomné pôsobenie, ktoré je v celom stvorení a rozuzluje a rozvíja sa s neodolateľnou istotou, ten ho vie využiť. Musí ho milovať i sa ho obávať! Pre takého človeka oživuje znenazdania neviditeľný svet okolo neho, lebo on cíti jeho pôsobenie so zreteľnosťou, ktorá rozptyluje každú pochybnosť. On nutne vyciťuje silné vlny neúnavnej činnosti, ktorá na neho pôsobí z veľkého vesmíru, sotva len trochu na to dbá. Konečne cíti, že je ohniskom silných prúdov ako šošovka, ktorá zachycuje slnečné lúče, spojuje ich v jednom bode a tvorí tam silu, ktorá zapaľuje, spaľujúc a ničiac, ktorá môže však tiež pôsobiť hojivo, oživujúc a prinášajúc požehnanie. Dokáže tiež vznietiť planúci oheň. A takými šošovkami sme i my, súc schopní svojím chcením vysielať tieto neviditeľné prúdy síl, sústredené v jedinú moc, k dobrým alebo zlým účelom. Môžeme tak privodiť ľudstvu požehnanie alebo i skazu. Môžeme a máme tým zapáliť planúci oheň v dušiach, žiar nadšenia k dobrému a ušľachtilému, ku zdokonaleniu!

K tomu je zapotreby len sila chcenia, ktorá v istom zmysle činí človeka pánom vo stvorení a vedie ho k určeniu a utvoreniu si vlastného osudu. Vlastné jeho chcenie privodí mu spásu alebo zničenie. Vytvorí mu samo s neúprosnou istotou odmenu alebo trest.

Nebojte sa, že toto vedenie odvádza od Stvoriteľa a oslabuje vašu doterajšiu vieru. Naopak! Znalosť týchto večných zákonov, ktorých môžete využiť, ukáže vám celé dielo stvorenia ešte vznešenejším a núti hlboko bádajúceho svojou veľkosťou, aby sklonil koleno plný zbožnosti.

Nikdy potom nebude človek chcieť zlo. Chopí sa s radosťou najlepšej opory, ktorá tu pre neho je: Lásky. Lásky k celému tomu podivuhodnému stvoreniu i lásky k blížnemu, aby i on bol privedený nahor k nádhere tohto pôžitku, tohto vedomia sily!

 

Prednáška je z diela Vo Svetle Pravdy od Abdruschina.