10-10 Za Siedmimi Horami

Kríza v Energii, Energia v Kríze?
alebo Teória Všetkého

- syati -


Energia...
Nevyhnutné predjedlo
Je tu ale jedno veľké ALE
Čistá Energia a Perpetuum mobile?
MAXWELL by sa čudoval
Elektromagnetické pole neorané
  

 


Energia...

Život je Pohyb; Život je Zmena; hovorí sa.
Alebo Pohyb je Život; Zmena je Život?
Čo sa pohybuje a mení, nesie v sebe život? Čo sa pohybuje a mení, bolo niečím oživené?
Čo sa pohybuje a mení, prijalo energiu k pohybu a zmene?
K pohybu a zmene je potrebná Energia?


- Richard P. Feyman – nositeľ Nobelovej ceny hovorí: Je veľmi dôležité uvedomiť si, že súčasná fyzika nemá žiadne poznatky o tom, čo energia v skutočnosti je. Či sa vám to páči alebo nie, žijeme v mentálnych modeloch konštruovaných z našich skúseností a všetko, čo odhalíme a vnímame, sa vzťahuje iba na nás, nie na vonkajší vesmír.... Mnoho veľmi základných vecí vo fyzike nie je „vymedzených“ riadnymi definíciami (hmota, sila, energia, čas...) ale iba postulátmi a axiómami (predpokladmi) jednou z týchto vecí je aj energia. Presnejšie povedané, o tej by sa malo hovoriť v zmysle akejsi „entity“; “bytosti“, ktorej hovoríme energia. Energia má... Energia robí... atď.

 

Pohybujú sa galaxie, planéty, morské prúdy, ľudia, zvieratá, rastliny, atómy,... Pohybujú sa naše vnútorné „poHnútky“; hýbe nami neviditeľné... Všetko a všade sa hýbe, točí, vlní,... Všetko a všade je Energia v rôznych formách podoby. (Aj hmota je vo svojej najhlbšej podstate vlnením – pohybom – formou energie). Vo vesmíre je toľko energie, že z nej neubudlo ani po miliardách rokov otáčania galaxiami, rozpaľovaním sĺnk, formovaním a udržovaním planét na svojich dráhach...

 

Jadrom väčšiny náboženstiev je viera(či presvedčenie) v existenciu Stvoriteľa či Pôvodcu (Zdroja) Všetkého; Na (s)tvorenie (zmenu a pohyb) Všetkého však trebamnoho Energie. Vo väčšine týchto učení a svetonázoroch je prítomná snaha o bližšie spoznanie, kontakt či vnútorné napojenie sa na tento Zdroj Sily (Energie).

 

Zdá sa, že energia, či skôr jej pôvod (zdroj) je spoločným a dávnym východiskovým bodom ľudského uvažovania v akejkoľvek oblasti bytia človeka:

  • Človek, zameraný na viditeľné (merateľné) prejavy(hmotné-materialistické) energie sa teda snaží spoznať podstatu energie potrebnej na konanie vonkajšej (fyzickej) činnosti;
  • Človek, zameraný na neviditeľné (dnes nemerateľné) prejavy (duchovno-idealistické) sa naopak snaží spoznať podstatu energie potrebnej na konanie svojej vnútornej (duševno-duchovnej)činnosti.

 

Každý človek spadá niekde do týchto dvoch kategórii, kde u niektorých môže dôjsť aj k rôzne veľkému prieniku medzi týmito dvoma. Ak sa hovorí všeobecne o rôznych energiách či silách, treba si uvedomiť, že energia (tak ako aj hmota; ktorá je tiež len formou energie) prechádza od svojej elementárnej podoby cez rôzne fázové premeny, preto nemožno jednotlivé druhy energie nachádzajúce sa v rôznej fáze svojvoľne miešať. Jedna forma energie prechádza do druhej rôznymi spôsobmi (napr. indukciou, štiepením, rozpadom chirálnej väzby, transformáciou, difúziou a podobne). Preto poznáme väzbovú, tepelnú, elektrickú, potenciálnu, gravitačnú, odstredivú a mnohé ďalšie druhy energií v rôznych fázových podobách elementárnej chirálnej energie. Povedané inak, Energia ako taká je len Jedna, hoci má mnoho možností a vlastností ako sa môže (navonok i vnútorne) prejavovať.

K podobnému záveru prichádzame aj u väčších náboženstiev, kde hoci sa na niektorých miestach hovorí o rôznych bohoch, božstvách a bôžikoch, je dávaná výstraha aby človek uctieval len toho Najvyššieho Boha bohov, pretože menší bohovia sú len služobníkmi toho Najvyššieho. Inými slovami, nemáme uctievať jednotlivé mnohorakosti prejavov a foriem energie (Sily) ale Zdroj Sily samotný!

 

Vieme, že každá sila (energia) musí mať nevyhnutne svoj Zdroj! Niektorí, ktorí sa boja dôsledkov vyplývajúcich z toho, že vesmír má svoj účel a premyslené usporiadanie sa radi uspokoja s tvrdením, že zdrojom energie je napríklad jadrová sila skrytá v atómoch. Avšak po chvíli uvažovania je možné zistiť, že aj atómy sú len prestupnou stanicou, ktorou energia (v danej forme) prichádza až k nám. Existujú však aj také formy energie, ktoré nie sú viazané (alebo pôsobiace) na „hmotný nosič“, preto je aj vylúčené aby bola jadrová forma energie zdrojom samotným. Všetky poznatky smerujú k tomu, že Zdroj energie sa musí nachádzať mimo hmoty, teda zároveň mimo vnímania priestoru a času.

 

Bez ohľadu na svetonázor človeka, možno teda oba vyššie uvedené predpoklady zosumarizovať do jednotného:

Človek sa snaží bližšie spoznať energiu, ktorá mu dáva možnosť pohybovať sa, meniť sa, tvoriť; energiu, ktorá ho oživuje. Nehľadajú všetci vlastne jednu a tú istú Energiu?
Nechýba v našom súčasnom poznaní niečo, čo bráni spoznať dôležitý prienik medzi vedou a náboženstvom podobne ako tomu bolo v predchádzajúcom dokumente pri téme Darvinizmu, vzniku života na zemi a evolúcii? (www.z7h.sk
)

Priblížme si niektoré informácie, ktoré aj pri téme Energia napomôžu aspoň čiastočne zviditeľniť spoločný prienik medzi vedou a náboženstvom. (Avšak ako vo vede tak aj v náboženstvách pôsobia ľudia a keď chýba dostatočná šírka rozhľadu tam je priestor a čas pre deformáciu názorov. Takejto deformácii sa nevyhlo ani jedno náboženstvo ani veda samotná. Preto radšej nehovorme o prieniku súčasného obsahu náboženstiev so súčasným obsahom vedy, ale jednoducho len všeobecne o spoločnom prieniku duchovna s materiálnom).

 

...a tam niekde vo vnútri tohto obrovského vesmírneho energetického diania sme my,
malí ľudia
, s našou Veľkou Energetickou Krízou.
Čo len s nami bude keď sa nám na Zemi minú všetky „dostupné“ formy „zdrojov“ energie?!?

 


Nevyhnutné predjedlo

Vieme o tom, že energia sa môže prejavovať v rozsiahlom množstve foriem a môže sa medzi týmito formami za určitých podmienok transformovať. Keďže tieto premeny foriem majú (väčšinou) nejaký súvis či vzťah k tepelnej forme energie, boli zákonitosti snažiace sa popísať tieto deje premien nazvané ako termo(teplo)dynamické. Ak teda uvažujeme o systéme, ktorý interaguje s okolím, tak zmena energie tohto systému je vyjadrená princípmi oboru fyziky - termodynamiky.
Keďže sa ale termodynamika nezaoberá pohybom systému ako celku, neuvažuje sa príspevok kinetickej a potenciálnej energie takéhoto pohybu k celkovej energii. Energiou je potom myslená vnútorná energia systému. Je to tá časť celkovej energie systému, ktorá sa pri zmenách jeho makroskopických stavových parametrov neprejaví na zmene jeho polohy a rýchlosti ako celku alebo jeho makroskopických častí.
Práca a teplo nie sú stavové veličiny. Nemôžeme hovoriť o množstve práce alebo tepla v systéme v nejakom stave, môžeme hovoriť len o prenesenom teple a vykonanej práci pre interakcii systému s jeho okolím.

 

 

  • Prvý princíp termodynamiky hovorí o zachovaní energie.
    Celková energia izolovaných systémov (napr. horúci čaj v šálke v interakcii s okolím, kváder posúvajúci sa po nejakom povrchu,...)ostáva vždy zachovaná. Dochádza len k premene jednej formy energie na inú. Tento prvý princíp termodynamiky nebol odvodený z iných fyzikálnych princípov, ale vyplynul iba zo skúsenosti!
  • Druhý princíp termodynamiky
    Hovorí, že (makroskopický) systém môže vykonávať prácu len v dôsledku dodaného tepla alebo úbytku svojej vnútornej energie. Preto možno povedať, že: Nie je možné zostrojiť zariadenie nazývané perpetuum mobile 1. druhu, ktoré by (trvalo alebo po určitý čas) vykonávalo kladnú prácu bez toho, aby sa zmenila jeho energia vnútorná, či energia jeho okolia. (Inak povedané stroj, ktorý vyrába energiu z ničoho).

 

Pri cyklických procesoch je zmenavnútornej energie systému nulová. Ak je do systému dodávané množstvo tepla >0, potom by systém vykonával kladnú prácu len v dôsledku tohto tepla jemu dodaného od iných telies. To znamená, že v súhlase s prvým princípom termodynamiky by bolo možné zostrojiť periodicky pracujúci stroj, ktorý by len odoberal (prijímal) teplo z teplejšieho telesa a vykonával rovnako veľkú prácu, ako toto teplo. Takéto zariadenie je nazvané perpetuum mobile 2. druhu. To znamená, že sa tepelná energia nemôže samovoľne premieňať na mechanickú prácu. Druhý princíp termodynamiky formulovaný v rôznych obmenách (tu neuvádzaných) vyjadruje skutočnosť, že nie je možné zostrojiť takéto zariadenie. Tento fakt bol potvrdený experimentálne.

 

Účinnosť systému (stroja, zariadenia) je pomer vykonanej práce k dodanej energii. V uzavretom systémenie je možné dostať na výstupe väčšie množstvo energie (práce), než bolo množstvo energie dodanej na vstup tohto systému. Ak by sme na výstupe dostali úplne rovnaké množstvo aké sme vložili na vstupe, bola by účinnosť premeny tejto energie z jednej formy na inú 100%. V skutočnosti však nikdy nemožno dosiahnuť stopercentnú účinnosť premeny, pretože nech sa už jedná o systém mechanický, chemický či iný, vždy je vplyvom rôznych strát (trením, sálaním, odparovaním,...) účinnosť oveľa nižšia.

 

Nielenže
- energia na výstupe nebude nikdy rovnako veľká ako vstupná, ale (?=100%)
- výstupná energia nikdy nemôže byť ani väčšia než vstupná. (?>100%)

 

V uzavretom systéme tedanemôžeme získať viac energie než vložíme. (Dodatočnú v energiu systéme nemožno vyrobiť z „ničoho“).
Naozaj nemôžeme mať viac než 100% hocičoho. Nikdy nemôžeme získať späť viac než všetko.

 

 

Účinnosť je teda vždy menšia ako 100%. Iba časť energie dodanej pracovnej látke systému je spotrebovaná na prácu, ostatná časť tepla sa odovzdá tzv. tepelnému rezervoáru. Desaťročia experimentov naznačujú, že toto platí nielen pre ideálny Carnotov stroj, ale aj pre ostatné tepelné stroje dosiaľ skonštruované človekom.

 


Je tu ale jedno veľké ALE

Už dlhú dobu sa objavujú správy, fotografie, videá i registrované patenty, na ktorých sú zaznamenané zariadenia, ktoré našu súčasnú formuláciu tepelno-dynamického zákona zdanlivo ignorujú a dovoľujú si mať na výstupe viac energie, než na vstupe. Ako je to možné!?
To by predsa bol stroj, ktorý by mohol dodávať sám sebe energiu na svoj chod. To by bolo ono bájne Perpetuum Mobile. Stroj s večným pohybom! To je predsa nemožné! Kdekoľvek sa niekto vyjadrí o možnosti jeho skonštruovania, očitých svedkoch jeho existencie a jeho chodu, ihneď sa zdvíha vlna odporu odborníkov, úškľabky vševediacich, zosmiešňovanie na fórach a internetových diskusiách,... Pritom skutočnosť je taká, že všetci odporcovia tohto tvrdenia majú naozaj pravdu. Naozaj je nemožné mať na výstupe viac energie ako na vstupe!
Kto, a o čom to tu potom vlastne hovorí?! V čom je skryté to veľké nedorozumenie?

 

Ako vo väčšine prípadov, v odlišnom vnímaní a rozsahu pojmov, „chytaní“ za slovíčka, neochote vecne prehodnotiť fakty, priznať čestne existenciu medzier v poznaní. Ak sledujeme vzťah medzi vstupom a výstupom energie (E) iba na základe efektivity (účinnosti) jej premeny, zistíme iba časť skutočnosti.

 

Veľmi zjednodušene a laicky povedané, v izolovanom systéme platí, že:

 

Evstupná - Straty = Evýstupná a preto je vždy Evýstupná < Evstupná

 

Zopakujme si, že termodynamika sa nezaoberá pohybom systému ako celku a neuvažuje ani s príspevkom kinetickej či potenciálnej energie takéhoto pohybu k celkovej energii. Kinetická a potenciálna forma energie však nie sú jediné, ktoré ešte na daný systém môžu pôsobiť. Okrem nich na akýkoľvek systém neustále vplýva aj taká forma energie (budeme o nej hovoriť o chvíľu), ktorá je už nejaký čas predmetom skúmania napríklad aj v oblasti kvantovej fyziky. V podstate to znamená, že žiaden systém nemožno považovať za „uzavretý“. T o je aj podstatou sporov a nedorozumení, keď sa závery z „termodynamických predpokladov“ aplikujú na neuzavreté/otvorené systémy alebo na netepelné prejavy či transformácie energie.
Väčšina ľudí o skúmaných systémoch či zariadeniach vopred už akosi zo zvyku, rutinne, predpokladá ich„izolovanosť“.

 

Pozorovania kvantovej fyziky teda hovoria o existencii aj iných energetických pôsobení, v rámci ktorých práve v protiklade s termodynamikou (presnejšie: v protiklade s názorom učených rutinérov), je každý sebemenší pozemský či nepozemský systém plne otvorený (neizolovaný, neuzavretý) a teda naň nemožno v plnej miere uplatňovať iba termodynamické definície, ktoré navyše ako vieme sú vlastne iba závermi experimentálnych pozorovaní (experimentov zameraných na vymedzenú oblasť). To, že sú správne a platia v určitom rozsahu okolností, nemožno uplatňovať výhradne či výlučne.
Jednoducho vývoj pokračuje, poznanie sa rozširuje, a veda by mala dávať neustále aktualizovaný a čo najvernejší popis fungovania sveta.

 

Preto nateraz nehovorme o účinnosti ako takej ale o koeficiente účinnosti (angl. Coefficient of performance – C.O.P.). Zjednodušene povedané, COP je pomer množstva Výstupnej energie ku množstvu energie, ktorú musí človek do daného systému (zariadenia) Vložiť aby fungoval. Ak sa všetka energia vložená (privedená človekom) do nejakého systému vráti v podobe užitočnej práce na výstupe, vtedy sa COP = 1. Ak zo systému vystupuje viac energie než doňho človek vložil, vtedy má daný systém hodnotu COP > 1.
(V angličtine jednotka = unit., Ak má nejaké zariadenie COP väčšie než jedna, označuje sa v angličtine termínom „OverUnity“ – „NadJedna“).

 

Aký je však rozdiel medzi účinnosťou (?) a koeficientom účinnosti (COP)?
Zjednodušene povedané, obe rovnako hovoria o podiele Výstupnej Energie (práce) ku Vstupnej Energii, ale COP považuje za vstupnú Energiu iba takú, ktorú tam dodal v nejakej forme človek.

 

Napríklad taká jachta plávajúca na mori počas silného vetra, ktorá má rozvinutú plachtu ale zároveň aj naštartovaný motor. Mohli by sme uvažovať samostatne účinnosť prevodu energie benzínu (dodaného človekom) na pohyb motora, účinnosť prevodu rotačného pohybu propelera na priamy pohyb v kvapaline i samostatne účinnosť premeny sily vetra opretého do plachiet na pohyb jachty. Ďalšie straty trením vo vode atď.

 

1. Výslednáúčinnosť prevodu vstupných energii na pohyb člna bude kvôli dielčím stratám nižšia než 100% (Nech je povedzme 65%)

 

2. Koeficient účinnosti však bude vyšší než 1, pretože tento čln ako celok má s vetrom v plachtách sumárne oveľa viac pohybovej energie než je príspevok, ktorý vložil človek (benzínom do motora). Silu vetra dodalo okolité prostredie „zadarmo“. Povedzme COP = 100 / 60 = 1,66 teda COP >1.

 

Toto samozrejme nie je jediný prípad. Prírodné sily poskytujú mnoho foriem ako človek môže získať energiu „zadarmo“. Veternú, vodnú, solárnu... Slnečné žiarenie spôsobuje v solárnom paneli elektrický prúd. Energia, ktorú dodáva užívateľ na jeho vstup je nulová a napriek tomu je na jeho výstupe množstvo využiteľnej energie. Ak by bol solárny panel (podľa termodynamiky) uzavretým systémom, tak by to nebolo možné. Toto ale samozrejme nie je uzavretý systém. Ak zmeriame slnečnú energiu dopadajúcu na plochu panela a porovnáme ju s energiou, ktorá z panela vystupuje zistíme, že panel má účinnosť (efektivitu premeny energie slnečnej na elektrickú) menšiu než 20% a napriek tomu má COP>1.

 

Systémy vykurovania obsahujúce zariadenie nazvané tepelné čerpadlo, ktoré využíva teplotné rozdiely pod povrchom zeme majú taktiež COP>1. Tieto hodnoty sú bežne uvádzané aj v popise týchto zariadení od samotných výrobcov. Toto všetko poukazuje na to, že sa nejedná o uzavreté systémy.
Podľa fyzikálnych zákonov naozaj nemožno energiu vyrobiť z ničoho. Naozaj nemožno dosiahnuť ani 100% účinnosť prevodu z jednej formy energie na druhú, pretože nech sa jedná o akýkoľvek systém, vždy je kvôli stratám využiteľná energia menšia než tá, ktorú do systému vložíme. Avšak napriek veľmi nízkej účinnosti je (vďaka prírodným silám) možné dosiahnuť COP >1. 

 

Inými slovami, ak dokážeme do našich zariadení nasmerovať nejakú formu prírodnej energie, za ktorú „nemusíme peniazmi platiť“, tak môžeme z našich zariadení získať viac užitočnej energie, ako by sme získali vložením takej energie, ktorú tam vkladáme vedome na „vlastné náklady“.
Otázkou zostáva, či si myslíme, že v hmote pôsobiace živlové prírodné prejavy, ktorých energiu dokážeme dnes priamo využiť (oheň, voda, zem, vietor...) sú jediným dostupným energetickým stupňom; (úrovňou/hladinou)?

 

V úvode sme dospeli k myšlienke, že nie všetky formy energie sú viazané na hmotný nosič. Je preto možné predpokladať, že vesmírna energetická „distribučná sieť“ umožňuje pripojiť sa aj na jej iné „hladiny“? (Viac v ďalšej kapitole).

 

Hoci teda určitú vymedzenú oblasť týchto hmotných elementárnych prírodných prejavov energie zhruba poznáme, konáme ako by sme už vedeli Všetko. Uzavreli sme sa pred okolitým vesmírom, v ktorom sa to už „celú večnosť“ všetko HÝBE a tvárime sa, že energia sa dá získať len zničením niečoho, do čoho bola predtým „uskladnená“. Produkty prírodných procesov, telá rastlín a živočíchov, ktoré po dlhú dobu menili svoje schránky pod povrchom zeme na uhlie, ropu, plyn, chemické prvky, využívame deštrukčným spôsobom (horením, štiepením, chemickou reakciou, výbuchom v motore, a pod.) nato aby sme ich premenili väčšinou na teplo, pohyb alebo elektrickú formu energie. Tento prístup k získavaniu energie však predpokladá, že energiu budeme mať dovtedy, dokým budeme mať čo zničiť.

Energia potrebná na pohyb planét našej Slnečnej sústavy po miliardy rokov je ďaleko väčšia než tá, ktorú by sme predpokladali, že ju v rôznych formách planéty dostávajú napr. od Slnka. V každom jednom atóme hmoty v celom vesmíre sa to neustále krúti bez toho, žeby sa niečo v okolí muselo zničiť.
(V rámci kolobehu hmoty, formovania a rozpadu sú samozrejme aj okamihy zničenia nejakej formy (Výbuch supernovy a pod.- uvoľnenie jadrovej energie), avšak tieto ani zďaleka nepokrývajú neustálu energetickú potrebu na všetok ten kolosálny pohyb vo vesmíre).

 

Používanie Hmoty (hmota je tiež len formou energie) ako zdroja energie je teda len jednou z „možností“a keďže nikde inde sa tak nedeje, tak to bude možnosť síce technicky možná, ale na všeobecné používanie zrejme nevhodná. Musí teda niekde existovať primárny a prirodzenejší zdroj, nevyžadujúci deštrukčný proces na získanie energie. Naše vlastné poučky nám to však nedovoľujú ani len pripustiť a uvažovať tak o inej možnosti - o existencii Čistejšieho a priamejšieho zdroja energie.

 


Čistá Energia a Perpetuum mobile?

Tí, ktorí o takejto čistej a v celom vesmíre prítomnej energii vedeli a vedia ju v priebehu doby pomenovávali rôzne.

Čistá Energia - (Pure/Clean Energy), Voľná Energia - (Free Energy),
Energia Nulového Bodu
- (Zero Point Energy – ZPE), Energia z Vákua - (Vacuum Energy),
Žiarivá (Vyžiarená) Energia
(Radiant Energy), Éter (Aether),
Orgon
, Energia Priestoru, Kozmická Energia, Univerzálna Energia a pod.
(Nie je ňou myslená Statická elektrina!)

 

Popis energie ZPE (Wikipedia):
Koncept ZPE bol vyvinutý v Nemecku skupinou Fyzikov medzi ktorými boli aj Max Planck, Albert Einstein a Otto Stern. V roku 1916 Walther Nernst postuloval, že vesmírne vákuum je vyplnené vyžarovaním ZPE. Termín ZPE pochádza z nemeckého NullPunktEnergie. ZPE sa niekedy používa ako synonymum pre Energiu Vákua, ako množstvo energie spájané s vákuom prázdneho priestoru (Vesmíru). V kozmológii je vákuová energia jedným z možných vysvetlení pre kozmologickú konštantu. Variácie v ZPE ako hranice oblasti vákua vedú ku Casimirovmu efektu pozorovateľnému napríklad v nano technológiách. Príbuzným pojmom je Zero-Point-Field (Pole nulového bodu), ktorý je najnižším energetickým stavom poľa; základný stav, ktorý je nenulový...
Existencia ZP Energie, ako vedeckého konceptu nie je predmetom sporov ani problémov. Avšak možnosti jej využitia a „osedlania“, tie už predmetov sporov sú. Jednotlivé zariadenia a stroje generujúce energiu pravdepodobne založené na ZPE sú veľmi kontroverzné a v mnohých prípadoch porušujú základné fyzikálne zákony. Žiadne zariadenie, o ktorom sa tvrdilo že pracuje s použitím ZPE nebolo demonštrované tak, aby pracovalo podľa tvrdení. Nebol daný žiadny prijateľný popis zariadenia, ktoré by dokázalo prijímať využiteľnú energiu zo zdroja ZPE. Preto dnešné tvrdenia o zariadeniach založených na ZPE majú status pseudovedy. Objav ZPE nemení neprijateľnosť zariadení s „večným pohybom“. Skôr sa dáva dôraz na tvrdenie uznávanej vedy, že ZPE je nekonečná, ale zároveň je to minimálna energia, pod ktorú termodynamický systém nikdy nemôže ísť, takže žiadna časť tejto energie nemôže byť použitá bez toho aby bol systém napojený na inú formu. ..
Kvantová mechanika predpokladá existenciu ZPE pre silné, slabé a elektromagnetické interakcie, kde sa pojmom „nulový bod“ odkazuje na energiu systému pri teplote T=0, alebo najnižšiu kvantizovanú úroveň energie mechanického systému. Hoci sa termín ZPE používa na všetky tieto tri druhy interakcii v prírode, bežne sa ním odkazuje iba na elektromagnetické prípady. V konvenčnej kvantovej fyzike, je pôvod „ZPE“ neurčitým princípom, ktorý hovorí, že pre pohybujúcu sa časticu (napr. elektrón) je presnejšie zmerať jeho pozíciu než jeho hybnosť. Najmenšia možná neurčitosť pozície krát hybnosť (zotrvačnosť) je daná Planckovou konštantou...

ZPE je energia, ktorá je v systéme stále prítomná aj ak sú všetky ostatné formy energie zo systému odstránené...

 

(Pozn. syati: Odhliadnuc teda od súčasného vedeckého názoru o veľkosti a nemožnosti napojenia sa na ZPE, podstatným faktom zostáva, že ZPE je všade prítomná, všetkým prenikajúca a teda žiadny energetický systém (stroj či zariadenie) nemožno považovať za systém uzavretý či od okolitého sveta dokonale izolovaný.)

 

Môže teda existovať perpetuum mobile – stroj večne pracujúci? Zhrňme si, čo je nám známe:

 

Súčasné znenie fyzikálneho zákona hovorí o tom, že:
- Ak do systému vložíme energiu vo forme „A“, tak kvôli stratám „X“ bude výstupná užitočná práca „C“ menšia ako pôvodná „A“
- Preto ak chceme aby systém neustále pracoval, musím na vstup neustále dodávať energiu vo forme „A“.
(Preto nie je možné zostrojiť stroj, ktorý by pracoval večne bez dodávania energie „A“ na vstup!)

Avšak niektorí ľudia dokázali skonštruovať také zariadenia, ktoré okrem (alebo namiesto) vstupnej energie vo forme A, privádzajú na vstup systému aj energiu vo forme B.
Energia vo forme A má také vonkajšie prejavy, ktoré dnes bežne poznáme. (Napríklad pohyb alebo hmota premenená na teplo či elektrinu). Avšak veda dnes ešte nemá preskúmané všetky možné formy a prejavy, aké môže energia nadobudnúť. Jednou z takýchto nepreskúmaných foriem je energia vo „forme B“ (Je to ZPE). Nevieme ju detekovať, zmerať ani bežne zmyslami vnímať. Nemusíme ju získavať drahými postupmi, nikomu za ňu platiť a podobne. Je teda „zdanlivo“ zadarmo a to viedlo mnohých k postoju, že čo je zadarmo, to sa neráta.
Pravdepodobne preto pri výpočtoch ignorovali hodnotu energie B, ktorá pri vhodnej konštrukcii zariadenia dokáže vstupovať do daného systému. Niektorí preto tvrdia, že nimi skonštruované zariadenie má účinnosť väčšiu než 100% alebo že COP je >1.

Samozrejme, že súčet vstupných energii (A+B) mínus straty X je menší než C; teda:
((A+B) - X) < C; že účinnosť tohto systému je menšia než 100%,

 

Háčik (nedorozumenie) je len v tom, že na ľavej strane VSTUPOV energiu B nepočítajú, no zároveň si neuvedomujú, že energia C na strane VÝSTUPOV je už navýšená o túto hodnotu B. Potom z toho nevyhnutne vyplynie nesprávny záver, že účinnosť daného systému je väčšia než 100%.

 

V prípade koeficientu COP sa vo výpočte uvažuje len s človekom dodanou energiou A a vstup B sa nezapočítava, takže COP samozrejme a správne vyjde “nad jedna“.
Dnes však ešte nevieme hodnotu energie na vstupe B v danej forme zmerať a preto je ju ťažké zahrnúť do výpočtov. To však neznamená, že je ju možné "do budúcna" ignorovať.

 

- Je teda možné skonštruovať stroj s „večným“ pohybom?
(Ak bude zostrojený z hmoty, tak sa raz určite zoderie a rozpadne, preto radšej považujme termín „večný“ ako „veľmi, veľmi dlhý“).

-Áno, stroj s „večným“ pohybom je možné skonštruovať!

- Je zároveň možné aby bol tento „večný“ pohyb vykonávaný bez neustále vstupujúcej energie?
- Nie, nieje to možné!
 Bez ohľadu na to, či ide o známu alebo dnes neznámu formu energie, bez dostatočnej energie pokrývajúcej záťaž a straty žiadny stroj nebude pracovať.

 

Pozor ešte raz. Tu je kameň sporov, nedorozumení a neúplných vysvetlení:
Je naozaj možné zostrojiť také zariadenie, do ktorého od jeho prvotného uvedenia do chodu človek nemusí privádzať žiadnu vstupnú energiu a ktoré takto bude z určitého pohľadu pracovať „zadarmo“. Týmto ale zároveň NIE JE povedané, že daný stroj pracuje BEZ potrebnej vstupnej energie. Tá energia tam naozaj musí vstupovať (toto „vstupovanie“ však nezabezpečuje človek vedome), akurát má takú formu, ktorú v súčasnosti ešte nemáme preskúmanú a preto iba „NEVIDÍME“ ako tam tá energia vstupuje.

 

Dalo by sa to prirovnať povedzme k veternej elektrárni, ktorá bude stáť na mieste, na ktorom, prehnane povedané, 500 rokov neutíchne vietor ani na jedinú sekundu. Teda napriek nízkej účinnosti elektrárne bude COP presahovať 1 a bude dodávať energiu „relatívne večne“ bez toho aby do toho človek zasiahol. T.j. 500 rokov elektriny zadarmo. (Keďže teraz sa zaoberáme podstatou veci, sú „vstupné“ náklady na mechanickú údržbu dynama, čistenie, mazanie,... samozrejme nepodstatné). V tomto zmysle by sme mohli túto veternú elektráreň vo vzťahu k energetickým potrebám človeka považovať za perpetuum mobile „3.“ druhu, ktoré na rozdiel od predošlých dvoch izolovaných druhov zostrojiť možné je...

 

No a s Voľnou energiou ZPE je to podobné ako s tým vetrom, s tým podstatným rozdielom, že silu vetra dokážeme zmerať a vietor môže aj utíchnuť, ale tok ZPE nie. ZPE nemá kolísavé prejavy tak ako bežne pozorované a nám známe prírodné sily.

 

V súčasnosti sú málo rozšírené poznatky o tejto forme energie a mnohí sa budú dožadovať vysvetlení a dôkazov. Ľudia, ktorí sa touto, zatiaľ tajomnou formou energie zaoberajú a snažia sa ju prakticky skúmať, sú často zosmiešňovaní a vyzývaní aby detailne vysvetlili činnosť svojich „perpetuum“ zariadení. Lebo ak to vraj nevedia poriadne vysvetliť – tak to predsa nemôže fungovať.

 

Zaiste, mnohí z konštruktérov, ktorí zostrojili niečo, čoho činnosť sa vymyká súčasnému rozsahu poznania naozaj nepoznajú do detailu všetko čo v ich zariadení prebieha. Avšak ani Galileo nič netušil o čiernych dierach a bezváhovom stave, keď si dovolil tvrdiť, že Zem nie je stredom vesmíru... ...Ani „gravitácia“ nepriťahuje k Zemi len tých, ktorí o nej vedia...

 

Vo veci voľnej energie ako človekom využiteľného zdroja energie sa však v žiadnom prípade nejedná len o nejaké amatérske pokusy a nepodložené tvrdenia. „Bojové pole“ totiž v skutočnosti nie je rozdelené na dva tábory, na vedcov a laikov, ale práve naopak, Množstvo dôležitých objavov v tejto veci pochádza práveže od uznávaných a vedcov a výskumníkov. Výsledky ich práce sú iba buď ignorované, nepochopené alebo nesprávne vysvetľované (zdeformované).

 


MAXWELL by sa čudoval

James Clerk Maxwell je dnes vo vedeckých kruhoch známy vďaka „svojim štyrom“ rovniciam, ktoré sú neotrasiteľnepovažované za pevný pilier poznania. Čo však predchádzalo tomuto výsostnému postaveniu Maxwellových rovníc?

 

Maxwell používal k matematickému vyjadreniu svojho vnímania okolia a svojej filozofie sveta ako „energetickej bytosti“ quaternionové rovnice. Quaternionove rovnice sú veľmi sofistikovaný a prepracovaný matematický systém, ktorým je možné popísať „nehmatateľné“ javy oveľa komplexnejšie. Tento nejednoduchý spôsob počítania sa ale už za jeho časov začal pomaly vytrácať. Vo svojej teórii používal 27 hladín a jej základy boli zhrnuté v 20 rovniciach o 20 neznámych.
Kvôli tejto náročnosti sa ich Heaviside (brilantný ale chladný samouk bez vyššieho vzdelania, teda z dnešného hľadiska „pavedec“ s ktorým by sa dnes nikto z vedcov nebavil…) rozhodol krátko po Maxwellovej smrti urobiť „zrozumiteľnejšími“. Významne ochudobnil pôvodné myšlienky a skrátil jeho prácu tým, že ju, podľa vlastných slov, „zbavil zbytočného filozofického balastu“(!) a zbytok vtesnal do dnes známych štyroch rovníc.

 

Zatiaľ čo pôvodné rovnice pojednávali o štyroch hlavných nedeliteľných súčastiach (quaternite), obdobných a ďalej deliteľných blokoch Sily (dnes označovaných ako „pole“) a počítali s ich vzájomným pôsobením, vyseparoval Heaviside (za Gibbsovej výdatnej pomoci) len to, čo sa podľa jeho názoru hodilo. Vynechaním skalárnej zložky z quaternity nevedomky znehodnotili zjednotenú EM/G [elektromagneticko-gravitačnú] zložku pôvodnej Maxwellovej teórie. Prenosovo–riadiace zložky dvoch spolupôsobiacich quaternionov sú pritom redukované na nulu, zatiaľ čo skalárny výsledok, ešte stále obsahujúci deterministickú dynamickú štruktúru (plniacu funkciu v protismere pôsobiacej riadiacej a translačnej zložky) zostáva. Z elektromagnetickej energie uzavretej vo vnútri skalárneho potenciálu rezultuje štruktúrovaný skalárny potenciál, takmer presne tak, ako na to už kedysi poukázal Whittaker, avšak vedecká obec prešla jeho objav bez povšimnutia.
Jednoduché vektorové rovnice zostavené Heavisidom a Gibbsom zachytávajú len podmnožiny Maxwellovej teórie, pričom sú EM a „gravitácia“ navzájom odlúčené. Do tejto podskupiny zaraditeľné elektromagnetické obvody a zariadenia nikdy nebudú, a ani nemôžu produkovať či spracovávať gravitačné alebo inerciálne efekty (javy).
Hoci ani jediná z Heaviside-Gibbsových rovníc nikdy nefigurovala v žiadnom odbornom článku či knihe od J.C.Maxwella, je táto surovo oklieštená interpretácia vyučovaná na všetkých západných vysokých školách a je mylne predkladaná ako Maxwellova teória. Dôsledkom tohto umelého obmedzenia Maxwellovej teórie okrem iného je, že Einstein neúmyselne umiestnil teóriu všeobecnej relativity do takto obmedzeného rámca, čím navždy zabránil zjednoteniu relativity a elektromagnetizmu. Dôvodom prečo sa takto obmedzená všeobecná relativita nikdy nemôže stať základom experimentálnej konštruktívnej vedy na laboratórnom stole je to, že nepripúšťa skrytý interný elektromagnetizmus, vyvolávajúci deterministicky štruktúrované lokálne zakrivenie časopriestoru.
To však nieje všetko. Potom prišiel lišiak Lorentz a „definoval kvapku“ – „zjednodušil zjednodušenú“ Heaviside–Gibbsovu okliešteninu a svojou „transformáciou“ – orezal, čo sa dalo – aby s „Maxwellovými rovnicami“ mohol pracovať každý „hlupák“. Pritom nevyhnutne odhodil i sporé „zbytky Maxwella“, ktoré zostali po Heavisidovej „operácii“… Pôvodný nádherný gaštan bol orezaný na pahýľ so štyrmi haluzami, z ktorých Lorentz urobil izolátormi okrášlený stĺp elektrického vedenia…

 

(Keby svojh o času ony dodnes používané "posvätné rovnice" prehlásil pán Heaviside za vlastnú prácu, bol by rýchlo usvedčený. Preto sa jeho a Gibbsova práca stala známou pod pojmom "Maxwellove rovnice", čo vo fyzike spôsobilo doslova katastrofu! Pretože všetci neskorší i dnešní fyzici žili a žijú pod dojmom, že Maxwellovu prácu dostatočne poznajú z vysokoškolských skrípt a prednášok, nikdy sa nikto nezháňal po originálnom znení jeho teórie! Takže sa stávalo, že napriek tomu, že niekoľko ich kolegov v záblesku geniality objavilo chýbajúci článok, boli iróniou osudu "porazení" citáciami domnelej Maxwellovej teórie a váhou "Maxwellových rovníc", ktoré novo poznané z horeuvedených dôvodov vylučujú...
Veta: "Ako predsa všetci dobre vieme..." je pravidelným úvodom k myšlienkovej katastrofe! )

 

Pôvodný spôsob počítania quaternionových rovníc dnes ovláda málokto, hoci je to pravdepodobne jediná cesta, ako dôjsť k hodnotným výsledkom. Sú to veľmi zložité počty. (Ale k čomu dnes máme algoritmy a počítače?) Presne do tejto úlohy sa pustila skupina fyzikov a matematikov okolo Thomasa E. Beardena: Ujali sa obrovskej úlohy oživiť pôvodnú, dnes poničenú Maxwellovu prácu. Vychádzajú z toho, že súčasné „maxwellovské“ systémy zhmotňujú iba jednu, z kontextu vytrhnutú „rovinu“ Sily. Nie je to reálny, ale v istom myšlienkovom modeli umelo uzavretý dohodnutý systém, už v princípe nepripúšťajúci existenciu ostatných súčastí celkom ignorovaného „organizmu“ sily.
Jadrom nedorozumení je, že platnosť termodynamických zákonov je týmto „oficiálnym“ myšlienkovým modelom obmedzená na umelo vymedzenú rovinu, pričom možnosť prelínania niekoľkých úrovní sily zásadne odmieta bez toho, že by bol schopný ich prítomnosť akokoľvek poprieť.

 

Lt. Col. Thomas E. Bearden, penzionovaný dôstojník a fyzik, je v poslednej dobe asi najhlasitejším propagátorom obnovenia integrity vedeckých a historických záznamov Jamesa Clerka Maxwella a obsiahleho zverejnenia jeho originálnych rovníc. Séria Beardenovych pedantsky doložených spisov v tejto veci obsahuje rezultát 20 ročného osamoteného bádania po tom, čo Maxwell skutočne vo fyzike objavil. Usilovné, doslova tisíce hodín zaberajúce skúmanie pôvodných zdrojov, viedlo k prekvapivému záveru:

 

V prírode dnes všeobecne rozoznávame 3(4) druhy síl - prírodných interakcií, od ktorých je odvodené všetko ostatné. V skratke ide o (1)gravitačnú (úroveň hmotných telies), (2)elektromagnetickú (molekulárna úroveň), (3,4)jadrovú-atomárnu(silnú/slabú). Okolo každého tohto prejavu vznikol samostatný „fyzikálny obor“.

 

Originálna Maxwellova teória je však v skutočnosti prvou úspešnou JEDNOTNOU TEÓRIOU POLÍ (SÍL) v histórii vedy... čo je skutočnosť, ktorá je zjavne úplne cudzia súčasným zástancom "Kaluza-Kleinových," "Supergravitačných," a "Superstringových" myšlienok...
Súčasná kvantová mechanika
používa výhradne Heaviside/Gibbsov externalizovaný elektromagnetizmus a celkom zabúda na Maxwellov internalizovaný usporiadaný elektromagnetizmus, obsiahnutý vo vnútri štruktúrovaného skalárneho potenciálu. Podľa toho zostavuje kvantová mechanika tzv. Gibbsove štatistiky kvantových zmien, ktoré sú a priori nechaotické. Kvantoví fyzici skrátka a dobre vylúčili Böhmovu teóriu skrytej premennej, ktorá im prípadne mohla ponúknuť potenciál umožňujúci riadenie kvantových zmien, teda riadenia samotnej fyzikálnej reality.
Všetky hlavné vedecké obory opomínajú a vylučujú tieto podskupiny zo svojich disciplinárnych oblastí; nepoužívajú skalárne komponenty vtelené do quaternity. Okrem toho je celkom prehliadaný význam Whittakerovho prístupu, ktorý ukazuje ako ich aplikovať a ako manipulovať s množstvom dosiaľ opomínaných podskupín.

 

Teda to, čo dnes v tejto oblasti existuje, sú tri separované, nekonzistentné obory. Každý z nich zo svojej disciplíny nevedomky vyníma vitálnu zložku, ktorá je neoddeliteľnou časťou zjednoteného poľa.

 

Iróniou je, že súčasní fyzici s obrovským úsilím pokračujú v hľadaní kľúča, umožňujúceho vzájomné prepojenie všetkých troch disciplín, ale zdá sa im to beznádejné, pretože tieto zvláštne podskupiny sú v protiklade ku všetkému ostatnému i všetkým ostatným. Pokiaľ chce niekto zjednotiť súčasnú fyziku, musí samozrejme ku každej disciplíne vrátiť neúmyselne vylúčenú podskupinu. Ukazuje sa, a to je zaujímavé, že vo všetkých troch prípadoch ide o jednu a tú istú...
T.E.Beardenovi patrí úcta za nesmiernu prácu, pri ktorej sa musel vrátiť späť ku koreňom domnelo všeobecne známeho, aby po dlhej detektívnej práci odkryl nesmierny podvod spáchaný na ľudstve, pretože to, čo Heaviside pre hŕstku prechodnej slávy ľudstvu odcudzil,je kľúč ku kozmu – nesmierny zdroj čistej energie!

 

(Každý elektrický obvod „modernej elektroniky“ – (t.j. vzájomné prepojenie súčiastok tvoriacich tento obvod) sa dá nahradiť matematickým vyjadrením dejov v ňom prebiehajúcich. Rovnako tak aj naopak, najprv je možné matematicky navrhnúť požiadavky očakávané od obvodu, ktorý chceme vytvoriť a následne „jednotlivé časti“ výpočtu nahradiť elektronickými súčiastkami. Súčiastky potom prakticky budú realizovať „výsledok“.
Avšak súčasné výpočty elektrických obvodov sa zakladajú na „obmedzených“ Maxwellových rovniciach a preto s ich použitím je v súčasnosti možné navrhnúť vždy len také elektrické obvody, ktoré už pri návrhu v sebe toto obmedzenie obsahujú...)

 

Pozrime sa na niektoré veci, ktoré by sme dnes videli inak, ak by sme poznali „originálneho Maxwella“ a jednotný výklad pre všetky silové polia:

 


Elektromagnetické pole neorané

J.A. Wheeler vypočítal hustotu vo vákuu (flux density of vacuum) aplikovaním Einsteinových vzorcov, ktoré naznačilo, že v 1cc „prázdneho“ priestoru je dostatok energie na vytvorenie takého množstva hmoty (matérie), na ktorú našimi teleskopmi dovidíme. Toto množstvo energie je také veľké, že si ho ani nemožno predstaviť. Vzhľadom na to, že táto energia je dostupná z akéhokoľvek miesta vo vesmíre, nepredpokladá sa, že každý 1cc priestoru obsahuje „vlastné“ obrovské množstvo energie. Pravdepodobnejší je koncept jedného obrovského zdroja, na ktorý je možné napojiť sa z akéhokoľvek bodu v priestore vesmíru. Hoci každý jeden bod priestoru navonok javí v sebe potenciál, je len „bránou“ k nemu. Nie je zdrojom samotným.

 

Samotná existencia tohto energetického poľa je dnes prijímaná i hlavným prúdom vo vede a je prinášaná poznatkami na kvantovej úrovni. (Ako už bolo spomenuté, existencia tejto energie nie je spochybňovaná a skeptické postoje sa týkajú prevažne len možností jej priameho čerpania).
Zatiaľ sa o tomto poli uvažuje ako o energii v neusporiadanej forme a pre potreby napojenia sa na túto energiu a jej čerpanie je potrebné, aby bola jej štruktúra usporiadanejšia. Javí sa, že s použitím jednosmerného (uni-directional)elektromagnetického IMPULZU kratšieho než 1ms je možné dané preusporiadanie štruktúry uskutočniť (Predpokladá sa, že časom budú objavené aj ďalšie spôsoby). Pravdepodobne kvôli tomu, že impulz spôsobí vyžiarenie malého množstva energie vo forme „usporiadanej“ vlny, ktorá na krátko ovplyvní okolitý priestor.

 

Na nasledujúcom obrázku je znázornený rozdiel medzi magnetickým poľom generovaným vôkol vodiča napájaného impulzmi jednosmerného prúdu a vlnami vyžarovanej (žiarivej/radiant)energie vytvorené týmto impulzom. Ak je ostrý prúdový impulz privedený do vodiča, spôsobí to vznik dvoch druhov polí:
- Prvé pole je magnetické, kde sa čiary magnetickej sily točia okolo vodiča. Magnetické pole pretrváva dokiaľ prúd tečie vodičom.
- Druhé pole je vlnou vyžiarenej (žiarivej) energie (Radiant Energy wave). Táto vlna sa objaví iba ak je prúdový impulz v jednom smere. (Teda neobjaví sa, ak je do vodiča privedený striedavý prúd)

 

 

Tieto vlny vyžarujú z vodiča dovšetkých smerov (kolmo na os vodiča) vo forme tlakovej (rázovej) vlny. Toto sa udeje iba raz - Ak sa prúd vodičom nepreruší, už sa nezopakuje. Prudko vyžiarená energia nakrátko rozkolíše okolité pole energie „nulového bodu“ (ZPE), čo spôsobí spätný prílev energie keď sa toto „nulové“ pole začne vracať späť do rovnovážneho stavu. Malá časť tohto obrovského ale veľmi krátko trvajúceho toku energie môže byť zachytená. Táto energia je však omnoho väčšia než tá, ktorá bola potrebná na vytvorenie prvotného impulzu. Na udržanie tohto prílevu „externej“ energie je potrebné pokračovať vo vytváraní impulzov, ktoré tento prílev spúšťajú.

 

 

(Napríklad aj Edwin Gray objavil, že magnetické pole generované počas veľmi rýchleho vybitia vysokého napätia na seba odniekiaľ viaže dodatočnú energiu. Pred ním na to prišiel Tesla, ktorý zariadenia na zachytávanie tohto druhu energie patentoval už pred vyše 100 rokmi.)

 

Takto zachytená energia má však po konvertovaní na elektrickú úplne iné vlastnosti než na aké sme zvyknutí u dnešnej elektrickej siete. Ak je napríklad nejaký elektromotor napájaný bežne dostupnou konvenčnou elektrinou, tak pri práci (záťaži) sa začne zohrievať. Ak ale napojíte rovnaký motor na elektrinu získanú z vyžiarenej energie (Radiant energy), tak tento sa pri záťaži začne ochladzovať. (Ani napájacie vodiče sa nezahrievajú). Ak tento motor preťažíte (napr. zablokujete rotor), tak namiesto očakávaného „spálenia vinutia“ pokryje jeho povrch námraza. Takéto prejavy sú dôvodom, prečo sa tomuto druhu energie hovorí „chladná“ elektrina. (Cold electricity).
Táto forma energie netečie cez vodič(jeho prierez) samotný, ale tečie vo vlnách ktoré obklopujú vodiče napájaného obvodu. Preto naproti konvenčnej elektrine, je jej prenos možný napríklad aj skrz sklo. Túto vlastnosť využil aj Nikola Tesla v zariadení, ktorým dodával energiu do zariadení mnoho stoviek metrov vzdialených bez použitia akýchkoľvek vodičov.
Ak je žiarovka napájaná bežnou elektrinou ponorená do vody a vy tam dáte ruku, takmer s určitosťou dostanete elektrický šok, ktorý vás môže aj zabiť. Ak je ale žiarovka napájaná chladnou elektrinou a je ponorená do vody a vy tam dáte ruku, žiarovka bude naďalej svietiť a vy nepocítite žiadnu bolesť ale celkom opačný efekt. Úľavu či dokonca liečivý účinok.

 

(pozn.: Nielen v elektrotechnike boli už dávno objavené tieto „nové“ prístupy. Ako príklad z ďalšieho oboru môže byť uvedený reaktor chladnej (studenej) fúzie (Cold Fusion) v protiklade v súčasnosti používaným „horúcim“ jadrovým reaktorom... To len prispieva k tvrdeniu, že teória Jednotného Poľa nie je v súčasnosti len nepolapiteľným fantómom, ale oficiálnou vedou nespoznanou realitou).

 

Ďalšou z pozorovaných charakteristík zariadení používajúcich tento druh energie je napríklad to, že hmotnosť zariadenia sa pri jeho činnosti o určitú hodnotu zníži. Pozorované zblízka, je pre nás tento jav celkom nový, hoci o deformácii časopriestoru nepočujeme prvý raz. (Dokonca už v období 2.sv vojny robili v danej oblasti pokusy nemecký vedci). Floyd Sweet zistil, že zariadenie znížilo svoju hmotnosť o hodnotu energie, ktorú produkovalo. Pri pokračovaní pokusu a zvyšovaní záťaže zistil aj to (čo pred ním rovnako zistil aj Nikola Tesla), že po dosiahnutí určitej hodnoty začal v priestore znieť zvuk podobný víchrici, hoci v okolí sa vzduch vôbec nepohyboval. Inokedy zas, keď náhodou došlo ku skratu výstupných drôtov, zablyslo sa jasným svetlom a drôty boli okamžite pokryté námrazou. Podobný jav nastal aj keď sa pri inej príležitosti Sweet nechtiac dotkol vodiča a namiesto popáleniny (očakávanej pri konvenčnej elektrine) utrpel na prste omrzlinu.

 

Už dnes je jasné, že chladná elektrina je značne odlišná od dnes používanej, hoci obe dokážu vykonať tie isté úlohy. Energia tohto všeprenikajúceho poľa je virtuálne nelimitovaná. Je to tá energia, ktorú je možné pozorovať aj pri teplote absolútnej nuly, ktorá nepretržite prúdi zo zmrznutej plochy. Je to tá energia, ktorá na nás prúdi z každého smeru. Chová sa zdanlivo ako veľmi hustý plyn, akurát že deje v ňom prebiehajúce sa šíria nulovým reakčným časom.
V kvantovej mechanike bolo objavené, že niektoré páry častíc sú navzájom prepojené bez ohľadu nato, ako sú fyzicky navzájom od seba ďaleko. Ak pozorujete zmenu stavu jednej z častíc(daného páru), tak táto zmena sa prejaví aj na druhej okamžite (rýchlosťou väčšou než rýchlosť svetla). To naznačuje, že častice v ňom majú simultánnu reakciu na stimul. Einsteinov názor, že rýchlosť svetla je absolútnou maximálnou možnou rýchlosťou je definitívne nesprávny, čo bolo aj laboratórne dokázané.

 

V prvopočiatkoch skúmania na tomto novom „poli“ môže byť celkom ťažké nájsť správne postupy a prístupy, zvlášť ak je toto pole neviditeľné a nedá sa priamo cítiť (vnímať). V podobnej situácii sa ocitli aj dňoch objavu magnetizmu (magnetickej sily), ktorý tiež nie je vidieť ani cítiť, až kým neprišli nato, že železné piliny dokážu zviditeľniť magnetické siločiary. (Avšak aj tento jav má dnes už trochu vyladenejšie vysvetlenie. Totižto prítomnosť železných pilín v magnetickom poli ovplyvňuje samotné magnetické siločiary. Siločiary majú schopnosť pretekať železom a preto piliny neukazujú aktuálne siločiary správne. Každá pilina sa sama stáva magnetom a reaguje svojou polohou na susednú zmagnetizovanú pilinu... Vzniká tak rad pilín, ktoré na seba vzájomne reagujú a preto nekopírujú tvar a skutočný priebeh magnetických siločiar presne).

 

Thomas E. Bearden, ktorý dosiahol vedecké tituly v oblasti jadrovej fyziky a matematiky, vo svojich rozsiahlych vysvetleniach podrobne popísaných v knihe Energia z Vákua – Koncepty a Princípy uvádza, že na kvantovej úrovni sa toto prekypujúce pole energie neustále javí ako pozitívne a negatívne náboje. Ak sú tieto náboje rozmiestnené pravidelne, tak výsledný náboj v ktorejkoľvek časti tejto siete nábojov je vždy nula.
(Preto je tak veľmi ťažké detekovať pole ZPE ak je „pokojné“. Práve preto jeho použitie termodynamika vylučuje, pretože si ho vysvetľuje ako „minimálnu energiu, pod ktorú termodynamický systém nikdy nemôže ísť..“),

 

 

 

 

Poznatky na poli kvantovej mechanikyukazujú, že ak náboj, (taký, ako nesie napríklad elektrón) je umiestnený do toho, čo nazývame „prázdnym“ priestorom, tak tam nie je osamotený. V tomto „prázdnom“ priestore to v skutočnosti prekypuje energiou v takom rozsahu, že „virtuálne“ častice náhle „vyskakujú do existencie“ na zlomok sekundy a potom znova zmiznú. (Nazvané sú „virtuályimi“, pretože existujú iba krátky okamih).
Kvôli tomu, že elektrón má záporný náboj, všetky častice, ktoré sa v jeho okolí objavia a zase zmiznú budú mať náboj kladný. Elektrón spolarizuje priestor vo svojom okolí pretože nesie náboj. V okamihu, keď sa v blízkosti objaví kladná „virtuálna“ častica, vtedy sú dva náboje blízko seba – mínus na elektróne a plus na častici. Keď sú dva opačné náboje blízko seba, sformujú DIPÓL (dvojpól).

 

Ak teda kdekoľvek vytvoríme dipól;tak tento dipól ovplyvní (naruší) pravidelné rozmiestnenie nábojov energetického (ZPE) poľa a spôsobí, že z miesta dipólu začne vyžarovať veľké prúdenie energie. Dipól vytvorí bránu, cez ktorú nepretržite prúdi energia z okolitého „priestoru“. O okamih neskôr častica zmizne a jej miesto okamžite zaujme iná virtuálna častica. Výsledkom je nepretržitý prúd energie pretekajúci dipólom.

 

Napäťový IMPULZ sa chová ako takýto dipól za predpokladu, že nábeh napätia je dostatočne rýchly. To spôsobí vyžiarenie vlny energie z miesta vzniku tohto impulzu. Okrem Impulzov poznáme ešte dva všeobecne známe spôsoby ako vytvoriť nepretržitý dipól. Permanentné MAGNETY a BATÉRIE vytvárajú takýto nepretržitý dipól a tak spôsobujú, že lokálne pole kvantovej energie neustále vysiela prúd energie, ktorý, ak poznáme správny spôsob, vieme použiť.

 

(- RNDr. Juraj Zverko, DrSc.: Stav, keď existuje rovnaký počet objektov a ich zrkadlových obrazov (napr. elektrónov-pozitrónov) alebo procesov (napr. vyžiarenie-pohltenie fotónu) nazývame symetriou. Pri procesoch silnej interakcie a elektromagnetickej interakcie (emisia a absorpcia fotónu) sa symetria zachováva. Neplatí to pri procesoch slabej interakcie a keby neexistovalo toto porušenie symetrie, všetka hmota by už bola anihilovala pri kontakte s antihmotou).

 

Hľadanie mechanizmu na zachytávanie a využitie hoci i malej čiastky tohto prúdenia energie je to, čím sa pole výskumu nazvaného „free-energy“ zaoberá.

 

Pripravili: - syati -

Pokračovanie v nasledujúcom čísle...